OUAT - Pešiaci medzi prstami... 46.kapitola

OUAT

Pešiaci medzi prstami

46. kapitola

Kŕdeľ tiahne krajinou

   Dole to cvrlikalo, hore húkalo a medzi tým, členený živými drevenými stĺpmi, niesol sa falošný nápev starej ženy.

   - Ááách,... chŕrr...ptfuj! Chŕrr!...láska stratená, ná-na-ná, na-na-ná...chŕŕŕ! -

   Potom kašeľ.

  Perepúť vyčerpaných mníšok zbystrila sluch. Jej predok zastal a zadok bol po chvíli nútený urobiť to isté a všetky uši jastrili po okolí. Dlhý rad čiernych siluet podobný výprave odhodlaných čiernych mravcov sa už hodnú chvíľu tiahol pozdĺž rozľahlého lesa.

   - Sestry! – zahrmelo škrabľavo, vysmädnuto z úst starej Perpetui. – Počujete aj vy ten hlas?-  Pôjdeme za tým hlasom a možno nájdeme aj ústa, ktoré ho vyludzujú a možno aj bohabojnú dušu, ktorej patria oné ústa. Sestru, azda i brata nášho...- zamyslela sa nahlas Perpetua a započúvala sa znova do pazvukov lesa. – A ak budeme mať mimoriadne šťastie a Pán bude pri nás stáť, azda nájdeme aj nejaké to ľudské obydlie. – dokončila svoje rozjímanie a kostnatým predlaktím si rozmazala kvapky potu po čele.

    Utrmácané postavy sa znovu potácavo pohli. Hlavy sklonené, uši sklopené. Na špinavé stuhnuté šije sa im lepila hrubo opracovaná látka prepoteného vnútorného čepca, pritláčaná neúprosným zubatým slnkom neskorej jesene, predierajúcim svoje všadeprítomné lúče medzi labyrint žlto-červeného porastu.

   Zranení ľudia šli so svojimi krížmi, mĺkvo a neúprosne odlamovali kus po kuse ďalšie odrobinky cesty. Cesty kdesi do neznáma. Ďaleko od stáročných koreňov, ktoré sa len ťažko vyťahovali spod zeme bojac sa, že obnažené by sa nevyhli skaze. Každá sa toho bála. A posledné vlásočnice korienkov ťahali ich chtiac-nechtiac, tak či tak, znova a znova späť, k návratu do rodnej diery. Do diery z ktorej vyšli, od ktorej utekajú. Za každým krokom nasledovalo nebadané, tak niekoľkominútové pozastavenie sa a ohliadnutie sa späť. A zasa krok niekam. Nikam.

   Zranená noha v rozšmatlanej dreváke sa tu i tu pokĺzla na slizkom kameni, tam zapadla do spola zhnitých listov a výtrusov,  hen sa zabudla zakliesnená medzi spletité korene vydutých stromov, že sa neraz museli pre ňu vracať a plačúcu, horko stenajúcu podopierať a s očami rozrazenými kolmou vráskou utrpenia, prosiac Boha o novú silu a trpezlivosť, popohnať zase dopredu, kde zostávalo voľné miesto. Veľa voľných  miest. Ako sa deň zberal ku koncu, voľných miest bolo viac a viac.

   Kráčali už dlho. Neúprosná cesta sa im smiala do skrytých tvárí, svojou bezuzdnou kľukatosťou. Nevyspytateľná cesta.

   Had sa zastavil. Dve malé sliepňajúce očká vyrazili dopredu a neukojené znova sa stiahli do očných jamiek vodkyne ľudskej reťaze. Perpetua ešte viac zhrbila svoje telo, ponoriac sa do svojich myšlienok, až skončila zložená v machu na malom rúbanisku, čo si vytvorila sama príroda, keď dovolila škodcom pažravo a nevyberavo sa pustiť do jej dreveného nábytku..

   Ohnivká reťaze pochopili.

  To zas bude noc...

   Čierne ticho nehostinného kraja sa zvedavo prevaľovalo po strnulo, na chrbte ležiacich, sťaby mŕtvych mníškach, iba kde-tu s dlaňami zlovestne natrčenými k nebu.

   Pri veľkom strome s práchnivou, napoly olúpanou kôrou, akých tu bolo neúrekom, ako bývavalo v posvätných hájoch zvykom, nechávať všetko na prírodu, vzlykal do noci hladný plamienok. Okolo neho pováľané staré stromy a rozložité, zarastené postavy zatratencov v špinavých, hoci kedysi drahých látkach, hľadajúcich tu útočisko, možno spásu, pokoj a ticho ale iste už nie teplo, tekutinu a tíšenie bolesti po strastiplnom transporte.

   Jedna z postáv sa prudko nahla a zúrivo napľula do ohniska, poštuchajúc ešte krvavočervené uhlíky uzlovou bakuľou.

   Plamienky zaiskrili a poskočili o kúsok vyššie, aby umreli v nočnom tichu, len kúsok od svojej žiarivej kolísky, v ktorej sa pred okamihom boli zrodili.

   Muž si zložil dlane na vrchole palice, oprel o ne bradu a rozhliadol sa po spoločníkoch. Nikto sa nehýbal. Muži, čo veľkoryso kráľ onehdy nechal strážiť v kláštore, vyrvaní doteraz bezuzdnému leňošeniu v alkoholovom opare, len pozvoľna vytriezvievali.

   Iba dve postavy pátrov, stojacich opodiaľ, vyrušených rozjašeným ohníkom z tichého rozhovoru, obrátili k nemu hlavy a nechali ich tam. Ruky zimnične skryté v širokých rukávoch a prekrížené na hrudi, prstami nadskakovali po husej koži, čo im znenazdania, od ľaku,  navrela na predlaktiach. Čakali, či sa bude niečo diať.

   Ticho. Muž s bakuľou sa na nich bezmyšlienkovite pozrel a s povzdychom vrátil svoj zrak k ohňu...

   Ktorási z mníšok zo spánku nešťastne zavzlykala. Jej slabý hlások zanikol v ostrom nočnom šumení a drzom ziapaní lesného kuvika, ktorému nebolo dopriate nocou spávať. Bol len o niečo väčší ako päsť statného chlapa, aj teraz sedel na konári košatej lipy a drzo si nezvaných nočných hostí  premeriaval. Muž sa poškrabal medzi nohami, skrslo mu v hlave rozprávanie báb o kuvikoch,  že vraj do domu pozývajú smrť. Ešteže nie je doma. Aký paradox. Krpec bol vytrvalý. Podchvíľou preladil na ďalší hlasový prejav, najvýraznejšie sa však ozývalo jeho fuit-fuit, teda čosi ako „poď-poď“. Muž sa opäť nervózne pohniezdil, akoby sa mu na vajciach zle sedelo, ale nechcel dať na sebe znať strach. Nie pred mníchmi.

   Ešte párkrát zbytočne štuchol do pahreby, prudko sa postavil, odhodiac babuľu priam pod nohy spolusedníkov a zmizol v tme. Kuvik zakvičal, potom sa ozvalo iné kvičanie a tlmený pleskot krídel naštvaného vtáka, ktorý neváhal vyfackať konkurenciu. Nočný prízrak, ten čo zlovestne veštil smrť, ušanoval lesných nocľažníkov, hoci nad matkou Rovenou-Tartarughou zo dvakrát zakrúžil, dobre si ju obzrel, hodil však pohŕdavo krídlom a pobral sa zvestovať svoje nočné temné húkanie do iných končín.

   Drobné svietiace zrnká hviezd na oblohe sa predbiehali so žiarivými zrnkami svätojánskych mušiek, šantiacich vo svojich ladných rituáloch medzi stromami. A akoby tých zrniek nebolo dosť, akési hlodavce vyrušené pri hľadaní potravy obzrnkovali pri úteku spod nôh veľkého, kuvikom vyfackaného muža cestu do svojich dier.

  Na prázdnotou zívajúce miesto pri ohni priskočil rozrušený Metodej a natrčil hnáty k mizernému teplu. A zase ticho. Oči mladšieho pátra sledovali zatiaľ zle viditeľnú siluetu čejsi nízkej postavy.

   Kráčala ku skupinke mužov, držiac si sukňu habitu, aby príliš nerozšuchotala listy na zemi. I jej nohy jemne našľapovali, v snahe vyhnúť sa presušeným konárikom a listom. Ale v tejto mĺkvote každý krok znamenal malý výbuch zvukov. Zastala za chrbtom bradatého muža. Trošku nadskočila, aby videla skrz jeho strapatú šticu. Ešte raz. Ešte. A na zlomok sekundy obsiahla všetky tváre.

   „Bdejú“, povedala si sama pre seba a jej postava sa strácala opäť v tme. Lístie ševelilo rozrušené nárazmi a znovu utíchalo do nepokojného spánku. Noha, nečakane zahataná prekážkou ležiacou v pretŕhaných snoch na zemi, nedokázala ochrániť telo od pádu. Divo sa metajúca látka habitu  rozhadzovaná po lístí a hline konečne po chvíli znehybnela a prikryla znavené údy svojim biednym teplom.

     Aj studená hmla akoby si tu hľadala skrýš. Nenápadne, ležérne sa plížila, prevaľovala cez veľké balvany a vlhké machové porasty, ovíjala sa okolo stromov ako biely závoj a mizla sfúknutá neviditeľnou silou na pozadí šmolkovo-modrého neba horko-ťažko odchádzajúcej noci.

   Stará žena v úzkej štrbinke medzi strmým, poldruha metra vysokým skalným previsom a vetrom i dažďom vyhladeným guľatým balvanom veľkosti chlebového bochníka, aké pohanskí roľníci pokladali po poliach na uzmierenie s duchmi zeme a vyprosenie hojnej úrody, naprázdno zalapala suchými, bezzubými ústami a chtiac sa otočiť na druhý bok, prebudila sa.

   Kŕčom sťahovaná ruka sa jej zopárkrát podlomila, kým sa roztrasená zachytila o klzký kameň. Žena sa v polosede neveriacky obzrela okolo seba... Zdvihla ruku vo svojom klasickom geste a rozfŕkla do okolia chladivé kvapky rosy z čela. Striasla ju zima. Jej chudorľavé tielko chabo zahalené v prašivom potrhanom habite nieslo viditeľné stopy nešetrného pádu. Kusy rozbahnenej zeme, machu a listov boli polepené o ňu a zaprášené vlhnúcou skalnou drťou. Aj modrina na zápästí a krvavá šmuha pod kolenom naznačovali, že sa jej čosi stalo.

   „Včera v noci“, zamyslela sa Perpetua a zažmúrila do hmly poloslepými očami. Okuliare na hrudi smrteľne prepichnuté jedným ramenom kovového kríža sa výsmešne hompáľali na vysušených prsiach. Povzdychla si...

   Pár krokov od nej čosi zaprašťalo, cez prítmie sa ale nedalo rozoznať, čo vyrušilo inak pokojne sa zobúdzajúci les. Na okamih ticho a drobné kamienky z previsu sa mníške zosypali na hlavu. Zdvihla ju prestrašene, pomaly.

  V hmle stála postava. Slabo rozoznávala dva tmavé palce a hroty prsníkov z podhľadu akoby nabodnuté na nich. Prvý lúč slnka sa obšuchol okolo, osvetliac krvavú šticu, ktorú zdvihol čudný cudný vietor a uložil ju cez hruď neznámej.

   Perpetuu pichlo v šiji, sklonila hlavu a keď ju zase vyvrela dohora, obraz tam už nebol. Kde bol...?!  Pomaly opäť skláňala tvár, ani len nežmurkla. Šum lesa neutíchal. Naľavo čosi zas zašuchotalo. Perpetua mykla hlavou. Stála tam. Obliepaná trhajúcou sa hmlou a dlhými vlasmi.

   „Tá farba...“ Červená ako mrkva s tmavšími škvrnami akoby po dotyku mokrej dlane.

   Žena chvíľu postála s otvorenými ústami hľadiac kdesi za seba, potom zmizla v priesvitnom opare a vynorila sa opäť, takmer zoči-voči z miery vyvedenej mníšky. Vynorila sa a v blesku zmizla.

   Perpetua si pretrela oči. Nahé telo lesnej ženy sa jej zamarilo pred očami. Tu vynáralo, tu mizlo, tu sa objavovalo, tu strácalo, stále rozmazané ako telo pod vodnou hladinou. Šuchot prestal. Náhle utíchol aj šum lesa... Všetko v jednom okamihu. Ticho pred búrkou preťal nečakaný nový slnečný papršlek vtasený do lesa. Vtedy sa všetko znovu rozšvitorilo, rozštebotalo a spleť najrozmanitejších zvukov i pazvukov živej i kamennej krásy lesa sa drali prekvapenej mníške do uší. Zapchala si ich oboma rukami, aby prehlušila ten náhly rachot, ale vzápätí bola rada, že ju už nemáta.

   „Bola to len vidina ?! Ale aká strašná...“

   Stará zmätená žena si jednou rukou podoprela hlavu, aby jej nespadla z krku a snažila sa premýšľať. V mysli jej však neodbytne trónil jediný obraz. Pohrebisko. Pohrebisko starých časov. Horiaci kruh senilných stavieb pochovávajúci dávne hriechy, slzy i úsmevy. Ohnivá reťaz ako hranica pripravená pre všetky čarodejnice sveta.

   Trblietavá hladina malého pôvabného jazierka uprostred skalných stien priam lákala vyčerpanú a nocou otlačenú ženu do svojej vlhkej náruče. Ani mráčik drobučkých vtáčikov neodolal jej vábeniu a štebotavé zobáčiky sa jeden za druhým znášali k hladine kradnúc si z nej po kvapkách ranné osvieženie.

  Perpetua si nebadane pretiahla skrehnuté údy a zohla sa k vlažnej vode. Chvíľu jej robilo problémy udržať moč a rovnováhu v predklone, no túžba po mokrom osviežení jej pomohla nabrať príjemnú mäkučkú vodu do dlaní a pomaličky, v snahe ušetriť a nestratiť každú kvapku, približovať svoj náklad k tvári... Kostnaté prsty však nijako nedokázali udržať tekutinu pohromade, a tak sa mníška znovu ohla a ponorila dve deravé misky opäť pod hladinu.

   Jazierku akoby sa uľútostilo starej vyprahnutej ženy a veľkou vlnou svojej ruky rozprsklo kropaje prehriatej vody po skrčenej postave.

   Pomýlená Perpetua, netušiaca, čo sa prihodilo, vyžmýkala si z očí vodu a potom aj prachom doteraz stvrdnuté, teraz vodnou nádielkou oťažené  rúcho a rozhliadla sa, čo jej sliepňavé očičká dovolili po žiarivom jazere, hľadajúc príčinu takého nečakaného gejzíru. Vo vode však nebolo nikoho a ničoho, preto sa mníška po chvíli tretíkrát zohla k hladine, aby si aspoň opláchla od habitu zašpinené dlane,  keď tu sa rovno pred ňou hladina opäť sčerila a spod vody sa náhle vynorila ženská postava.

   - Bože dobrotivý, Viorela! – vykríkli Perpetuine zachrípnuté hlasivky dvadsať vystrašených hlások. – Panebože, Viorela! -

   Dievča vo vode sebou nekoordinovane trhlo a vypleštilo mokré okále. Zbadajúc zhrbenú mníšku otriaslo sa, a hrabalo sa čo najrýchlejšie von z vody. Zblízka si ešte raz prezrelo nechápavo vyjavenú starenu a krivkajúc uháňalo pomedzi skalnú tiesňavu do hustého lesa.

   - Viorela! – pohla sa konečne i Perpetua, z posledných síl nasledujúc unikajúce červenovlasé zjavenie.

   Na kraji lesa prehodila ledabolo cez seba Viorela pomotané a rozstrapkané háby a s bolesťou v žalúdku krivkala, kam ju oči viedli. Ako plaché zviera dravcom vyplašené z pokojnej siesty, ako nevinná myška ledva vyslobodená zo strašnej pasce zaregistrovaná kocúrom hľadala podvedome cestu späť, do bezpečnej skrýše. Mierila k rozľahlému poľu, čo presvitalo pomedzi stromy a ktorým sa len prednedávnom pichľavo predierala, vyhladovaná a dotrhaná na púti, čo ju voviedla do chatrče uprostred lesa, ktorú nechávala Pánubohu za chrbtom. Hoci za chrbtom mala viac ako Pána Boha.

   Za rozložitým polonahým chrbtom mala už jeho oddané služobnice.

   Perpetua ju nasledovala. Nasledovala stratenú, podľa nej bosorkou zmárnenú zverenkyňu svojho kláštora, hoci si ani nebola istá, či nevidí len prízrak, či ju staré oči neklamú, či nevidia už len to, čo by chceli vidieť... ale to by bolo skôr kuracie stehno ako mľandravé stehná, plieskajúce jedno o druhé v ich spotenom potlesku.

   Nasledovala unikajúcu mladú ženu, hoci cítila, že jej tempu o chvíľu určite nebude stačiť. Mierila ako v tranze za svojou vidinou a vôbec jej nevadili ešte ospalé mníšky, pokrikujúc na ňu prosby odloženia odchodu na neskôr, počas zbrklej chôdze si naprávajúce čepce a pretierajúce karpavé, nevyspaté oči.

   Dva osamelé body a za nimi kŕdeľ čiernych škvŕn sa hrnuli úžľabinami a mokraďami s myšlienkami očakávania a záchrany.

   Viorelu už riadne pichalo v boku, no neustávala a svojou živočíšnou výdržou uháňala do miest, z ktorých ešte len toť utekala. To, čo ju čakalo na konci jej úteku bolo tisíckrát aj pre jej mozoček horšie a neprijateľnejšie, ako bláznovstvo hniezda, kde bola predtým. Kde bola ešte pred hniezdom, to už jej malý mozoček nemal v análoch.

   Nevadila jej bolesť, ktorú cítila, nevadilo jej že si zatiaľ nedokázala uvedomiť cieľ svojej cesty ani poriadne obliecť šaty, znervózňovalo ju len neprestajnú pískanie akéhosi kuvika, ktorý sa neráčil uložiť cez deň na spánok, len aby mohol sprevádzať jej zmordované telo.

   Ani len netušila, že ono pískanie vychádza z útrob starej mníšky, ktorá, aj keď ju prepadol silný astmatický záchvat, čo síce dovolil ústam nádych, ale urputne bránil opačnému procesu. Nedalo sa pribrzdiť už iba zotrvačnosťou plantajúce sa nohy a vo svojej dušnosti len rozhadzovala zúfalo a bolestne rukami, plaziac sa vzdorovito ako hladná kobra za svojou vyhliadnutou obeťou.

   Húf krákajúcich čiernych vrán sa tackal za ňou, ako za svojím Spasiteľom, mrmlavo, frfľavo, šomravo, obstarožne, ale oddane.

Domiceli, Fra Vargelico