OUAT - Pešiaci medzi prstami... 45. kapitola

OUAT

Pešiaci medzi prstami

45. kapitola

Trieska

   Gaston mal chuť nechať sa obrásť machom a splynúť s okolím. Stratiť sa ako chrobač pod suchými listami. Ale tu?! Tu, kde široko-ďaleko, kam oko dovidí a iste i tam, kde sa mu zájsť už ani nechce, rozprestiera sa len zopár trsov vyschnutej kukurice, nerovnomerné hrbolce ako pľuzgiere spálenej zeme a kopy prachu vo výmoľoch od kolies ťažkých vozov, do ktorých stále vkĺzavala jeho noha, akokoľvek sa snažil ísť vzpriamene a rovno. Jedovaté slnko pišťalo do dusna svoju neprekonateľnú žltú harmóniu, ktorá rozpaľovala oheň na pleciach a šišinách hláv a spúšťala slané potoky špinavého potu po rozhorúčených telách.

    Kráľovná Ionesa si snáď už po stíkrát natiahla golier, akoby ju dusilo, tým však spôsobila len to, že čo sa jej osoby týka, precitlivený Gaston a večne červenajúca sa Soriolena vysýpali cudne svoje pohľady do prachu cesty pred jej ovisnutými, mliekom naliatymi prsníkmi, čo sa obnažené, lúčmi dočervena narýchlo za týchto pár hodín trmácania sa zmaľované, lesklo vyškierali slnku-maliarovi.

   Matka kráľovná sediac na úzkej doske však len vzdorovito kývala nohami presne v rytme hrkotajúceho, po nerovnej ceste poskakujúceho vozíka a z posledných síl okrikovala malú Ločenu, trajdujúcu  pomedzi vytrčené pahýle droliacej sa kukurice. Tej jedinej dnes neprekážalo ani slnko, ani úmorná cesta. Jedine matkin úzkostlivý vreskot dotovaný frázami z breviára kráľovskej etikety robil jej cez čielko šikmú vrásku, ktorá sa však vyhladila, len čo objavila nový, nevytrasený šúľok kukurice.

   - Tu ju máme, nemruda paskudného z rodu kráľovského!  - lapla Petara svoju malú sestričku za ruku, ktorá sa práve snažila odvaliť ďalšie zrnko zo šúľka a streliť ho po utrmácanom somárovi, čo beztak sťažka za sebou vo vozíku vliekol jej výsosť samodruhú kráľovnú matku.

   - Ne-mmm-ru-da! - capla si Ionesa po mokrých prsiach predstierajúc, že ju obchádzajú mdloby zo slovníka svojej prostrednej. – Keby tu aspoň pestúnka, komorná, chyžná, slúžka... - zhlboka sa sucho nadýchla. – Keby...- a rozkašľala sa, až uťahaný somárik zaspätkujúc zadnými nohami zastal a bolestínsky sa obzrel za rachotom.

   - Iááá- iááá!

   - Ty nie! – švacol ho Gaston nemilosrdne medzi uši a prudko trhol opratami, až kráľovnú znova heglo dozadu, ledva sa pridržala dosky, v ktorej bola zakotvená.

   - Myslite, prosím, na náš stav... -  chcela zakričať na svojho šľachtického pohoniča, ale koniec vety priam nežne zašepkala, dlhým oblúkom si pohladiac vyduté brucho pred sebou. Hrdo vypla spotenú, prachom cesty poprepúdrovávanú hlavu v odhodlaní už mlčať a ako vyžaduje jej kráľovský pôvod skrz-naskrz prešpikovaný dobrou kláštornou výchovou, útrpne prežrieť túto cestu, aj nehodnú ekvipáž, aj horúčavu a rozbesnené, netolerantné decká, aj prítomnosť muža, ktorý v nej svojou rytierskou, tiež kláštornou výchovou vycepovanou oddanosťou búril krv. Zachránil ju od potupy a ona, áno ona, žiaľ, aj s jeho pomocou, zachráni česť svoju aj svojho manžela.

   - Gaston, - vzdychla trochu familiárnejšie než sa popravde patrilo,  po chvíli odhodlávania pevným hlasom, až sa mu sama zadivila.

   Gaston Lonič ešte raz umiestnil pohlavok na šedú, zasvinenú šiju zvera, čím ho napodiv popohnal ďalej a s miernym úklonom zastal a počkal, kým kráľovná Ionesa nebola s ním roveň.

   Pohol sa s vozom, hľadiac už pred seba, šúchajúc si dlaň po obrovskom kolese, akoby mu chcel pomôcť niesť ctihodné bremeno.

   - Pomysleli sme si v slabej chvíli na svojho muža, - vysvetlila stručne kráľovná svoje predošlé oslovenie a hľadela tiež ďalej pred seba pohrúžená do vlastných starostí.

    Gaston zakýval, akoby to bol čakal, nezrýchlil, ani nespomalil. Bok po boku kráľovnej šiel už hodný kus. Už celé roky. Verne, pokorne, spoľahlivo...sám.

   Musí jej to povedať... Zatiaľ netrpezlivý čakal, kým ho jej veličenstvo vyzve.

   No Ionesa nemala chuť na reči. Bezhlavý nočný útek z hradu, drsné steny veže a hnilobne zapáchajúce podzemie, čo ju len pri spomienke stále nadúvalo na zvracanie, vzali jej všetku chuť. Všetku životaschopnosť. Vypatlali z nej silu, bojovnosť, vytrhli ju z pohodlia a triasli ňou a triasli a triasli... Kolesá nadskakovali, v hlave jej hučalo. Cítila prázdno v žalúdku, všetky trubice v tele ju štípali. A ona sa musela držať. Ako kráľovná.

   Petara konečne dobehla vozík so vzpierajúcou sa Ločenziou v závese. Trhnúc ňou vzala ju horko-ťažko na ruky a z posledných síl otrčila matke.

   Ločene stačil jediný mamin pohľad so šikmou vráskou uprostred čela, čo už nemizla a bola tak podobná násilnej grimase na jej rozpohybovanej odbojnej tváričke, že stíchla. Čelo sa jej po chvíli vyhladilo a pokojne sa nechala vyložiť za kráľovnin chrbát, zaboriac si hlavu do jej širokej naškrobenej sukne.

   Matka ju odzadu objala za stehienko, aby cítila jej blízkosť.

   Jej sa ostrá vráska medzi očami nevyžehľovala. Od istého času bola tam a nenašlo sa nič, čo by ju odlákalo z jej vznešeného pomazaného čela.

   Gaston, pohliadnuc na dve osôbky na vozíku pochopil, že vhodná chvíľa na rozhovor pominula. Podstúpil ráznym krokom k somárovi a v zlosti či bezmocnosti napriahol ruku. Zviera inštinktívne trhlo hlavou do druhého boku a vytreštilo na muža mútne ľútostivé oči.

   - Iááá – iááá! -

   Gastonova ľavica švihla po vzduchu. Zahanbil sa za to, čo chcel urobiť, nechal somára jeho sprostému osudu, ale o to zlostnejšie posunul zase koleso tvrdou dlaňou dopredu.

   V tom momente by bol najradšej hurónsky zanadával na celú planinu. Do dlane sa mu všťúrila trieska.

   Ločena, všimnúc si to sa škodoradostne rozchichotala, až sa zajakávala od smiechu a triasla hlavičkou  odrážajúc sa na matkinom chrbte, kým ju tá mocnejšie nestlačila na nohe.

   Muž sa prestal kymácať. Pochopil, že triesku si týmto spôsobom z ruky aj tak nevytrasie. Zastal. S hlavou tesne nad kŕčom roztvorenou dlaňou sa zamračil na opúchajúce miesto vpichu. Dlaň bojovala s cudzím predmetom, ale vytlačiť ho, poraziť, sa jej nijako nedarilo.

 - Tak tebe sa nechce ísť von, krpáň krpatý, drevený, dlhý, špicatý, jedovatý...! – syčal Gregor pomedzi zuby íverčeku, márne sa ho pokúšajúc zachytiť medzi nechty a hoci sa mu to hnusilo, nakoniec aj pritisol zuby k boľavému miestu a jazykom hľadal v špine svojho mučiteľa... Zhlboka vzdychol a odpľul si bokom... Špina z rúk, hoci bola vlastná, šľachtická, mu nijako nechutila.

   Po chvíli si popackal po spodnej časti nohavíc, tesne nad čižmou. Bol tam. Z tvrdej jelenej kosti s tenkou čepeľou na konci. Zdravou rukou ho uchopil mocne, ako poslednú nádej. Nepotešilo ho, že sa nezaleskol na slnku. Jeho ostrie bolo mierne tupé a hrboľaté, zájdené hrdzou na nekvalitnom kove. Vždy bol býval len na parádu. Poskakoval očami z nožíka na roztvorenú dlaň. Nemohol sa odhodlať.

   „Čo ak netrafím?!... Som ja vôbec chlap?! – prešlo mu mysľou.

  Ale to, že si zvrchu nevidel na špice topánok, ho trochu upokojilo. Hrdo sa ešte vypol a pre kontrolu hodil zrakom dolu. Ani tak nič nevidno. Bolesť v ruke ho rýchlo prinavrátila do reality.

- Musím to skúsiť! – dodával si polohlasom odvahu.

   Planinou sa ozval výkrik a dlhé-predlhé zavýjanie. Kým ustalo, už si Gaston kusom košele obvíjal krvácajúcu ruku. „Keby tak otecko videl, aký som ja šikovný...“, zamyslel sa, „...mohol by byť zo mňa i felčiar...“ začínali sa mu z tepla a bolesti miešať myšlienky. Gavrilova tvár s Ignatyjovou, v laborátóriách ktorého trávieval detstvo častejšie, ako v otcovej knižnici.

   S uspokojením zdvihol konečne zrak z obmotanej pravej ruky.

   Bol sám. Úplne sám. Široko na okolí len trocha kukurice. Ďaleko, kam len dovidel, samé trsy kukurice.

   - A nič viac?! – zahučal stojac rozkročmo pred seba do miest, kde sa ešte tiahli v šere sotva badateľné stopy po kolesách vozíka a posledné lúče slnka lúčiace sa s dnešným dňom a Gastonom. Dve nerovnomerné čiary sa kľukatili a mizli na horizonte v krvavo-žltom splave.

   Bola už úplná tma. Aj mesiac v nej kdesi zablúdil a jediným orientačným bodom v tejto náhlej prírodnej truhle bolo malé rozkývané svetielko asi poldruha metra nad zemou.

   Keď mladý zbedačený muž prišiel k nemu, už sa ledva držal na nohách. Z kalných očí mu vytŕčala doteraz potláčaná bolesť, z kútika úst tiekli posledné sliny a miešali sa so špinavým potom v pár dňovom strnisku. Zuby aj ľavú ruku mal silno stisnuté, z druhej mu pomaly kvapkala k nohám tmavá tekutina. Celým ramenom už otriasala zimnica a muž v takmer pravidelných intervaloch silno žmúril a so sykotom dvíhal hlavu vyššie a hádzal ju zas na odhalenú, spotenú, zaslintanú hruď. Dokedy ešte musí chlapsky vydržať potláčanú prenikavú bolesť?!

   Zdravým ramenom štuchol do nízkych dverí, nad ktorými sa čnel vypálený čierny nápis „U andela strážnieho“, len nežne jemne osvetľovaný dohárajúcim kahancom.

   Posledná nádej. Alebo prvá?

  Toto dobrodružstvo mu už prerastá cez hlavu, cez rameno, cez hnáty...

   Obklopila ho tma. Strašidelná čierňava. Nevidel nič, počul len z diaľky doliehajúci šum, akýsi nezrozumiteľný v ušiach zaliehajúci neidentifikovateľný hukot. Zacítil boľavý náraz do čohosi a potom už necítil vôbec nič.

Domiceli, Fra Vargelico