OUAT - Pešiaci medzi prstami... 44. kapitola

OUAT

Pešiaci medzi prstami

44. kapitola

„T.L.“

   - Arnolf! Arnolf! A či ešte žiješ?! – kľakol si k bezvládnemu telu skormútený Orfy, hoci dojatie úprimne zahral.

  Čo mu starecké sily stačili, podvihol ho za ramená a uložil si jeho krvácajúcu ohyzdnú tvár na stehná. Hlavou s odporom mykol dozadu a radšej vyvrátil oči. Kymácal sa spredu-dozadu, stále s vyvrátenou hlavou, akoby tam z hora očakával nápovedu k modlitbe.

   - Ži! Len ži, prosím ťa! -

   Občas mrkol na Arnolfa, či nejaví známky života a bol na rozpakoch, z toho, čo si vlastne želá, či neželá. Zrak radšej obrátil znova k stropu, skadiaľ mu namiesto slov modlitby na čelo padali chladivé kvapky špiny. Keď niektorá zasiahla oko, nervózne pokorne zažmurkal a nastavil aj druhé.

   V kobke, kam ich uvrhli Gostidragovi zbrojnoši bolo neľudské ticho. Iba šumenie zo stropu neprestajne presakujúcej spodnej vody a praskot starých, vekom zosušených práchnivých klád v podlahe sa štipľavo zarývali do uší väzňom. Nejeden z nich zošalel skôr, ako sa stihol dočkať rozsudku či aspoň smrti.

   Orfy sa preľakol. Arnolf očividne strácal známky života. Opadávali z neho ako vyschnuté zámotky priadky morušovej. Zohavená tvár bledla, zosinievala, na niektorých miestach voskovatela a tuhla. Okolo mužov sa ovila bezmocnosť. Vykotila sa Orfimu na plecia a tisla ho smerom k umierajúcemu.

   Vtom  v kobke čosi zaštrkotalo a dvere sa nečakane otvorili.

   - Simon!...- prekvapene zašepkal Orfy. – Ako si sa...- nedopovedal.

   Na konci chodby sa ozvali dva hlasy, Simon sa pritlačil k stene a znehybnel. Čulý chrt naučený poslúchať pána, poslušne mu stojaci po pravici, zaregistroval pánovo preľaknutie a zo všetkých síl sa snažil prestrčiť sa Simonovi za stehná a skryť sa v jeho tieni... Pánov rozkaz však prekazil jeho úhybný manéver. Simon mrdol tvárou a pes chtiac-nechtiac vystrelil so zvonivým štekotom za hlasmi.

  Mladík si priložil prsty na pery. Sám sa chcel teraz chváliť, ako obratne sa vyštveral po Gastonových pleciach z väzenia, ako úlisne prešiel strážam cez rozum, hoci to bol Pufík, čo ich spacifikoval, aby Simon mohol vziať kľúče a vyslobodzovať teraz väzňov. Ale nebol čas o tom porozprávať doplašenému a vystresovanému z neustále sa meniacej situácie Orfimu. Už ani to väzenie nie je, čo bývalo...

    Po chvíli bol v podzemí zas pokoj.

    Čas na ďalší krok... a ťah.

  Simon s Orfym, upachtení, z posledných síl, za zvuku kňučiaceho chrta tľapkajúceho a motkajúceho sa im popod nohy teperili Arnolfovo telo z kobky.

  - Kráľovnú... Musíme ochrániť kráľovnú... najmä ju... Sorin-Dorel prízvukoval, že je v nebezpečenstve.- cez zuby pretískal Orfy svoje vnútorné pochody, zvonka Arnolfa.

   - O tú sa už postaral Gaston, – upokojil červeného Orfyho Simon, otriasol si pretiahnutý sval na ruke,  – Tadiaľto, – odfukol si a znova vnoril ruky pod Arnolfove stuchnuté pazuchy.

    Komory pre služobníctvo, kadiaľ šľachtici prechádzali, zlovestne mlčali a vytvárali akýsi odlišný, cudzí, neznámy  svet uprostred honosných kráľovských komnát plných ľudí a hluku. Aj chodby boli ponorené do ponurého ticha a len klopkanie podrážok a šuchot skôr ťahaného ako neseného tela, akoby vdychovalo život vysokým múrom. Mátožný, nevrelý, mŕtvolný život. Keď pravý kráľ je doma, dvor akoby upadol do večného spánku. Mľandravý, melancholický pokoj.

   Muži sa náhle zháčili a spozorujúc blížiaceho sa vojaka, rýchlo odtiahli Arnolfovo telo do klenbového výčnelku v stene. Z vystaveného brnenia si vzali ťažký štít a dlhý, obojručný mečisko a trasúc sa čakali.

  A nič. Zase len  stiesňujúce ticho.

  Simon, ktorý nevládal od strachu ani preglgnúť, odpľul si k nohám a pocítiac poodchýlené dvere za svojím chrbtom, vtiahol sa do nich, nechajúc Orfyho aj s v kúte poskladaným nehybných Arnolfom, s prstom na perách na stráži.

   Komnata bola ešte teplá. Porozhadzované šaty a pováľané predmety jasne naznačovali, že sa tu niečo odohralo, alebo, že ktosi mal veľmi naponáhlo. Verný pes oňuchával predmety a tlmene zavíjal, len tak sám pre seba.

   Z chodby sa ozval hluk. Simon spozornel. Možno aj pes, ale nedal to na sebe znať. Šúchal si práve chrbát o zapínanie akéhosi kabáta a s očami privretými slastne priadol.

   Orfy mocujúci sa s nemotorným mečom, odvracal výpady vojaka s fakľou.

  Ako to Simon videl, poobzeral sa, v mžiku zhodnotiac arzenál možných zbraní a nič nenájduc, prešmykol sa poza chrbát Orfyho a s očami na stopkách sliedil po ostatných výklenkoch.

  V prvom len holé brnenie, v druhom oblečené brnenie, v ďalšom kopije. Čo čert nechcel, tak pedantne  prikuté k stene, že nech robil čo chcel, mocoval sa s nimi márne. Strácajúc nádej pohol sa k poslednému výklenku. Namiesto fakle do pološera trčalo akési čudo. Na stredne dlhej rukoväti s nápisom MADE IN CZEK bola pripevnená hrubá reťaz, na ktorej visela guľa s ostňami.

  Neváhal, nepremýšľal, vytrhol predmet a rozbehol sa na pomoc už ochabujúcemu priateľovi. Cestou sa mu síce podlamovali kolená, ale keď oboma rukami mocne uchytil palcát a zdvihol ho nad hlavu, pričom ho hompáľajúca sa ťažká kovová guľa skoro vyvrátila horeznačky, nakoniec sa rozmáchol a udrel. Guľa zasvišťala chodbou a dopadla. Rúčka sa Simonovi vytrhla z rúk, vraziac mu ešte cestou zákerne do brady, len-len že nespadol. Predsa trafil. Ťažká hlavica zbrane s ostrými špicami sa s praskotom zaryla do vojakovej šije. Po farebných dlaždiciach sa začala plaziť červená zlovestná kaluž.

  - Rýchlo preč! – spamätal sa ako prvý Orfy a už tlačil zmeraveného  Arnolfa okolo škvrny preč.

   - Áno...som dobrý! Zabil som! Zabil som ho! – syčal pyšný Simon so zaťatou päsťou tancujúc zrazu akýsi prapodivný tanec, kmitajúc ňou po trikrát popri zdvihnutom kolene, potom udierajúc lakťom raz o jedno, raz druhým lakťom o druhé koleno. Vyzeral tak svojsky, nepríčetne.

   Pri vstupnej bráne s chichotom postával hlúčik dvorných dám. Neželaní svedkovia. Simon pokynul Pufíkovi. Chichot zintenzívnel, zmenil sa na roztopašný smiech a maznavé komplimenty, ktoré postupne prešli do rozmarného hrešenia šaškujúceho psa. Razom sa chodba vyprázdnila, na zemi zostal len biely obrúsok s vyšitými iniciálkami T.L.

   Orfy sa zamyslel, zalovil v pamäti po menách dvorných dám jej veličenstva, no žiadna T.L. ho nenapadla. Zadumane vložil obrúsok do vrecka a otvoril prvú hradnú bránu.

  - Cesta je voľná, Boh to takto chcel...- pochválil najvyššieho za vlastné vyslobodenie namiesto Simona, stále sa prapodivne vytešujúceho z prvej životne dôležitej mŕtvoly.

  Na nádvorí vládol čulý ruch. Trepotalo tu len presušené, nikým neskladané prádlo a z kuchyne sa tupo ozývali nože dopadajúce na zeleninu na lopároch. Alebo to boli zvuky z mučiarne?!...

Domiceli, Fra Vargelico