OUAT
Pešiaci medzi prstami
33. kapitola
Bratia a sestry
- Haho, haho, ideš ho, ťaj...
rušaj... ťahaj... ždochni! – bezzubá Tera, ktorá prevzala všetky povinnosti
vykonávané stratenou Viorelou, vyháňala z kutice von štyri vycivené kozy,
ktoré na nútenú prechádzku, po aj tak prázdnom nádvorí, nemali najmenšiu
chuť.
Teraz chvíľu gánila na ich prázdne
v malých krúžkoch naprázdno prežúvajúc sa mykajúce tlamy, preblesklo jej
hlavou i to, že si z nej vlastne robia posmech a napodobňujú ju,
čo jej len vlialo jedu do žíl. Vysúkala rukávy. Drevozemná konštrukcia chlieva,
slúžiaca v dávnych časoch ako skladisko, sa otriasala v základoch,
keď sa do nej stará záhradníčka zapierala, snažiac sa všemožne vytiahnuť spurné
zvery von. Kozenky vyrtčili žltkavé rite s trasúcimi sa kýptikmi
vypĺznutých chvostíkov, zapreli sa zadnými nohami naširoko od seba do
smradľavého podkladu podlahy, sklonili hlavy, pohybom pritakávali, ale nehli sa.
- Šlak aby váš porantal! -
Dlhý zástup mníšok šomrúcich bez
prestania ako v tranze rôzne verzie dávno zabudnutých modlitieb pridalo na
intenzite hlasitosti a vracalo sa chodbičkou hľadať inú cestu na nádvorie.
Plesnivé múry vsiakli ich komótne figúry, vnútri ktorých sa dve siluety cudzích
pátrov stratili ako priľahlé tiene.
- Ná... protiva šmrallavá...žgegni!
– tasla kozu na rozlúčku po chrbcine, až sa jej tenké nožičky podlomili
Tera.
Poplácala ruku o ruku,
privoňala k nim a radšej zatisla za chrbát. Ešte fľochla jedným okom
po rohaniach verne napodobniac ich prihlúply výraz, odpľula si a vykročila
za sestrami. Koza opatrne skúsiac stabilitu podlomených nôh, spravila zopár
neistých krôčikov, oblizla pľuvanec a vrátila sa k družkám.
Kŕdeľ rádových sestier sa
presunul okolo kuchynského okna, otvoriac pred dvoma prekvapenými mníchmi úzku
uličku vedúcu do ďalšej smutne tmavej chodby. Matka predstavená si podvihla
sukne, pohliadnuc na mužov v závese, spustila ich nebadane trochu nižšie,
naddýchla sa, no skôr než vydala prvú hlásku, ozval sa v okne zúfalý
výkrik a mníška, ktorá z neho pred okamihom vyzrela sa bezvládne
zrútila pod podobločnicu.
Kým pár mníšok úplne automaticky
priskočilo k omdletej súkmeňovkyni, akoby im podobné obrazy neboli bývali
neznáme, ba dokonca úplne všedné, starší z pátrov sa nebadane stiahol do
úzadia.
Tohto sa obával. V tej
chvíli ako uvidel ležiace telo
sestry Kervery, zazdalo sa mu, že čas
v blesku povyšíval cez jeho tvár celú výšivku do obrazov minulosti
zhmotnených vrások. Sklonil hlavu. Tie časy, keď...
„Ale bolo to dávno, tak dávno.“
„Obzri sa späť!“
„Dávno už spŕchol agátov kvet...“
hádalo sa s ním uštipačné svedomie.
Čas strávený medzi múrmi
fortrézskeho kláštora plynul šetrne a pomaly. A teraz aký to skok!
Bujnenie, rast, mokvanie, prebúdzanie sa k... čomu vlastne... Sestra Kervera...
Úsmev... Zvončeky... Stelesnený optimizmus... Agáty... Púpavy... Žihľava... Tvár
zohyzdená drobnými jazvami v hlbokých vráskach.
Na Metodeja náhle doľahla celá
clivota a ťažoba ostarnutého tela.
- Postupujte ďalej,
postupujte...! – šepotom sa pobádali mníšky.
Teraz už kráčali potichu
a strácali sa jedna druhej pritiahnuté nemou silou svojich každodenných
povinností. Dvere za nimi sa zatvárali ako okenice pred búrkou. Ticho pred
búrkou. Teplo pred búrkou. Mĺkvota a napätie. Vlnenie vzduchu. Prvý blesk.
- Brat Metodej, rady vás zase
vidíme, – odmerane oslovila pátra matka predstavená, dôkladne vážiac každé
slovo. Pátrovi sa zazdalo, že „zase“ obzvlášť.
Áno, ani trochu nezabudla, ako sa
márne tajne úfal mních, na rozruch, ktorý tu pred rokmi spôsobil. Všetko mala
stále v živej pamäti. Neľútostivo sprítomnená minulosť. Súdny deň, či
návrat k nevinnosti?
- Poslali... práve vás... sme
rady..., - pokračovala Tartarugha nevediac už, čo sú len myšlienky a čo
vyslovené úvahy.
Pokynula rukou k jedinému
nábytku v miestnosti.
Mnísi i Perpetua sa posadili
na nízku lavicu. Sestry, už len zlomok z nich, zostali pokorne stáť.
Zopäli ruky a pohrúžili sa do seba.
Matka predstavená uvedomujúc si svoju dôležitosť, stojac uprostred miestnosti,
pyšná, nadýchla sa... A vydýchla.
- V liste som vás, žiaľ,
nemohla oboznámiť s prekérnou situáciou, ktorá zasiahla náš kláštor ako
meč archanjela, - predstavená zastala v monológu akoby zneistela, či
použila vhodné spojenie, ale správne odhadnúc nemožnosť vyriešiť teraz túto
situáciu, rozhodla sa pokračovať menej kvetnato, - Božia skúška či diablova nás to pokúša ako zdvihnutý prst, ktorý...-
Mnísi sa pozreli úkosom na seba,
ruky mechanicky zložili na mohutné kríže pod hrubými plášťami, hlavu mierne
nakloniac na ľavý bok až kus líca spočinulo v naskladanej kapucni,
pokorne, so zbožným pohľadom do stropu čakali na ďalší, iste siahodlhý,
preslov.
Našťastie už matku predstavenú
nenapadli žiadne konkrétne biblické obrazy, plejády svätých, či iných bytostí,
ktoré mohli teoreticky zasiahnuť kláštor. Znova sa len zhlboka nadýchla
a s výdychom odvalila zo seba neurčitú lavínu útržkovitých teórií
a hypotéz oných pokušení a skúšok a kadečoho zo života kláštora,
dediny i niekdajšej novicky Belle. Krupobitie básnických otázok
a následných odpovedí, smršť spola nezrozumiteľných viet, ktorými chcela
objasniť situáciu posledných hrozných dní.
I chudera Perpetua ohromene
vyvaľovala sliepňavé oči, prekvapená, čo sa to tu stalo a kde bola vtedy
ona. Hoci všetkého bola priamym svedkom, z referátu svojej zbožňovanej
predstavenej bola spočiatku na rozpakoch. Následne jej v ostarnutej
hlavičke vynorila sa myšlienôčka ako kozí bobček maličká s jasným znením:
„Toto sú trópy a figúry, milá Perpetua“. Stará mníška stiahla ramená viac
k sebe, pokyvkala hlavou, zavrela viečka a nechala sa unášať prívalom
slov, ktorému nemohla rozumieť, lebo to bol jazyk nadriadených, jazyk jej
predstavenej, hlas Boží...
Metodej s Petarom sa ani
nepohli. Nepočúvali. Premýšľali nad tým, koho sa tu spýtať o čo vlastne
ide. Pred zastretým zrakom defilovali im plejády čiernych mníšok ako postavičky
z orloja, vľavo-vpravo, pomykať, preč, vľavo-vpravo, pomykať...
Metodejovi len tá jedna jediná. Tam
a naspäť. Vtedy a teraz. Kervera a Kervera.
- ...vy nezaujatí nám,
z vôle Božej, pomôžete vyšetriť spleť nejasností. Snáď potom ctený náš
biskup, dá nám láskavé zvolenie a my budeme môcť vyhnať diabla z tela
tej úbožiačky... z tejto Bohom zabudnutej krajiny.... – proklamovala matka
neúnavne ďalej.
- Matka predstavená, - napojila
sa zrazu precitnutá Perpetua, sťažka sa postaviac po jej boku, priam zasnene na
ňu hľadiac odspodu, - ...vám chce povedať, že to, čo sa tu deje, je... nie
je... nie je... deje... je prinajmenšom záhadné. Pravda, matka predstavená,
staré múry vydávajú prekliate svedectvá, ktoré vydávajú, teda našu Belle sme
poslali vydať sa... teda vydala sa... na cestu sa vydala a tie múry... tu
zostali... ale nie celé... nič z nich neodišlo, aby ste ma správne
pochopili, aj naša matka predstavená vám môže toto dosvedčiť, ale tie múry
vydávajú svedectvá, ktoré ožívajú a opantávajú naše duše dávno zabudnutými
hriechmi... – skúšala všemožne pomôcť pri háklivom objasňovaní problému
dobráčisko Perpetua.
- Ako hentá! – predrala sa
spomedzi mníšok zadychčaná Tera. – Bošorka pľuhavá ! –
Tera vytrčila krivý kostnatý prst
smerom k mníškam. Metodej a Petar boli zaskočení, ktorej z dvoch
ctihodných sestier patril onen neviazaný kompliment, ale keď sa obe uhli,
v okne sa zaškerila orúcaná náprotivná stena múru, za ktorým trpela Belle.
Teraz už poznali aj jej meno. Tak nehodiace sa k skutkovej podstate, že až
no!
- To dievča je... - Metodej sa
nechápavo zahľadel do horúčkovitých očí matky predstavenej.
- Pfuj! – odpľula si Tera, až
mníšky zvrátili zrak, nadvihla sukne k bokom, rozkročila sa a čakala,
kým sa ctihodná Tartaruhga vyjadrí, či náhodou nebude potrebovať na pomoc
jej slovnú zásobu.
- Príčinou nášho nešťastia...zdá
sa, - vysvetlila rozhorčená predstavená Terinu spontánnosť a jediným pohľadom
zahamovala jej jazykové chúťky.
Metodej sa začal nervózne ošívať,
nevediac zrazu, čo má povedať.
Páter Petar sa narovnal, chvíľu len
nehybne stál, svietnik zdvihnutý dohora, akoby ním chcel zatieniť všetko svetlo
z malého okienka a mysľou bol pri dievčati v kláštornej kobke.
Mlčky si plecom odhrnul plášť z hrude, vykročil a pristúpil si ho. Nespadol.
Vystrel sa, silnejšie zovrel rozkymácaný svietnik a pristúpiac k oknu,
zložil ho na chladivú kamennú parapetu. Svietnik zasyčal lahodou.
Z puknutého dna na tvár matky
Tartarughy vyprsklo zopár horúcich kvapiek.
- Tak to je už vrchol! –
rozhodila rukami matka predstavená a vystrašená Perpetua, netušiac čo sa
stalo, ju ihneď v rozhadzovaní nasledovala.
- Šte žmagorení ž cešty,
mníšikovia, či kerého oného?! Neondejte ša tu, riešime štrašidelne dóležité
veci, tak tu nešermujte tým švojím oným! – zastala sa svojsky Tartarughy stará
záhradníčka.
No stačil opäť pohľad mníšky, aby
pochopila, že jej komentár je viac ako nežiadúci. Otrčila spupne bradu,
vytiahla mäsitú spodnú peru skoro po nos a ani zamak nesklopiac oči,
zrolovala sa hlučne na lavicu.
Páter Petar hľadel zadumane von
oknom, akoby sa ho posledné urážlivé slová vôbec netýkali. Matka predstavená
naňho hodila nedôverčivý pohľad, no Metodej ju posunkom upokojil, tak len
dodala.
- Nepodali sme správu, drahí
bratia, stále sa nádejame, že túto nepeknú záležitosť vyriešime aj bez
oficiálneho zásahu inkvizície... chápete, ako to myslím... zatiaľ je to len
a len medzi nami. Naša interná záležitosť a rady by sme boli, aby to
tak aj ostalo. -
Novic sa prudko
otočil, pozorne načúval posledným slovám a čakal, čo bude Tartarugha
hovoriť ďalej. Tá však už vyriekla všetko, čo mala na srdci a čakala na
reakciu. Avšak nikto nemal chuť ozvať sa. A už vôbec nie fortrézski mnísi
s galimatiášom v hlavách.
- Šte ši jazyky odfaklili žubami?
– ozvala sa miesto nich Tera sediaca jak na ihlách, od nervozity dlhšie ticho
nevydržiac.
No jej ďalší šťavnatý slovný
arzenál mal tentokrát krátky dolet. Prišliapla ho matka predstavená, rýchlo sa
rozlúčiac s hosťami, zaželajúc im pekný a úspešný pobyt.
- Stretneme sa hneď ráno, po omši
svätej. – doznelo trochu povýšenecky od domácej panej.
Skupinka ľudí odcupitala
z miestnosti. Posledná stará záhradníčka tresla zúrivo dverami. Štvalo ju,
že prišla o zaujímavé divadlo, ktorého sa cítila takmer hlavným aktérom
a bola okolnosťami privčas prinútená zaľahnúť na svoje biedne lôžko, ktoré
tak nenávidela. Nočný život minulosti ju mátaval a tma neprinášala na jej
zošúverené viečka pokojný spánok úľavy.
Bude dlho sedieť na posteli a chrapľavo
omieľať necudné piesne. Ráno ju vypľuje zas oťapenú a o noc
zúrivejšiu.
Domiceli, Fra Vargelico
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára