Rumbelle
Na motívy rozprávky Kráska a zviera
56.kapitola
Peľové
zrnká
Zore očerveneli. Spomenul si na bohyňu
zôr Éó, aj jej smolu, keď si pre milenca od Dia horko-ťažko vyžobronila večný život, aj
jej ho dal, ale zabudla na večnú mladosť. A tak milý milenec síce žil
večne, ale starol, a starol, a scvrkával sa, a scvrkával, až sa
celkom scvrkol a stal sa z neho cvrček. Príšerná metamorfóza. Neznáša
cvrčky. Dúfal, že mu tá háveď nezačne muzicírovať pod terasou, a trápne
pripomínať, čo ho raz čaká aj bez nesmrteľnosti...
Rozhodol sa čakať, márne ho Henry upozorňoval na chlad,
vlhko, aj nejakú tú háveď spomínal, ale pravdepodobne myslel susedu.
- Veríte, že sa vráti? Aj jemu veríte? – položil starec dve samostatné otázky
aj vankúš s dekou na jedno z kresiel a nečakal na odpoveď.
Pripadalo mu to, že sa vracia do prenatálneho
obdobia ich kvázi vzťahu, kedy na ňu čakával v knižnici celé noci, ale ona
ani netušila, že jestvuje. Ale dočkal sa. Aj teraz bol odhodlaný nielen čakať,
ale sa aj dočkať.
- Bude vám to stačiť tu? - pribrzdila auto
Ruby pred rozsvieteným barom svojej babky.
- Bomba! Putika, ako splnený sen! Mám takú
pípeť, že by som sa napil aj mŕtvemu z ucha! – vyhrabal sa práve prebudený
muž zo svojich pokrútených paží a vedený jasnou tekutou myšlienkou dlabal na celý
zvyšný svet. Smer dvere bistra U babičky.
- ...si mal povedať! Zaviezla by som ťa pred
cintorín... Máme pekný. Nad mestom. By si si pobahnil...- volala naštvaná
šoférka do hrmotajúcich žalúzií, za ktorými zmizol, že za odvoz jej mohol aspoň
pomôcť povynášať škatule, ktorých mala plný kufor.
Ponúkla sa za neho a svorne si ešte čosi
doštebotávajúc, vyvláčili náklad do skladu k chladiacim boxom.
Do baru vtiahli zozadu, cez kuchyňu.
- Belle, srdiečko, vysvetli tu tejto družnej
dobrej starkej, že ja nie som nejaký bezdomovec, aby mi konečne naliala. – natiahol
k nej obe paže.
- No, čakala som, že ma budeš vítať už
s otvorenou fľašou, ale aj tá otvorená náruč je fajn...- obišla ho a sadla
vedľa na barovú stoličku, vyložiac kabelku na pult, pohrabala sa
a vysypala drobné.
Babka Ruby zagánila na oboch, ale
o tejto tu už počula klebety, ako sa stala svedkom lúpežného prepadnutia v miestnej
záložni, aj to, že sa z hotela odhlásila a ubytovala u starého
Henryho, čo sa tu zjavil, ako duch po desiatkach rokov, čo nepáchol ani len na
cintorín, k dcérinmu hrobu. Tejto naleje a chce za to vedieť detaily.
Hentomu, len keď sa za neho zaručí. A zaplatí. Aj bez detailov.
Zaručila. Zaplatila. Nepovedala ani slova.
Dopila svoj ľadový čaj, žmurkla na Ruby a ťahala parťáka smutne
zízajúceho na prázdny pivový krígeľ, márne ho presviedčajúc, aby sa rozmnožil v pôvodnom stave, von, do tmy.
Vo svetle pouličných lámp bola ulica zrazu
mäkšia. Rovnako dutá, prázdna, nevrelá, ale mäkšia. Zďaleka to nebol vankúš, na
ktorom by sa už najradšej schúlila do klbka, to len to žltkavé, meňavé svetlo pripomínalo
jej matný plamienok lampáša, čo vnímala skrz privreté viečka pokorne sa
oddávajúc jeho láskaniu v kutici nad knižnicou.
Aj teraz len úzkym priezorom sledovala
stúpajúci chodník a predstavovala si ...čo si vlastne predstavovala? Bude
vôbec tam? Čaká ju? Čaká ich? Nebola to len jej ilúzia, túžba, jej tajné prianie, že keď
nie je na zámku, bude tu? Ako keby svet nebol dostatočne obrovský?
- Môžeš stáť? Na chvíľu? – otočila sa k nemu.
Tentokrát sa vliekol z nohy na nohu za ňou. Ale poslušne.
- Chvíľa? Sedem minút trinásť sekúnd, ako
zistili vedci. To je na kvalitný sex tak akurát. Môžem stáť. – odpovedal postupne, obzerajúc si rozkročmo akože svoje slabiny, trochu nahnevaný, že ho vytrhla z koncipovania vlastného prehovoru, pokiaľ
by ctený pán brat bol doma.
- Hovado. – neovládla sa a aj zabudla
skoro, čo chcela. Skoro.
- Tak o čo ide Belle?! Mám taký čudný
pocit, že namiesto toho, aby si to hore kopcom dala šprintom, tak teraz cúvaš.
Ale vymysli si poriadnu výhovorku, lebo ťa prelomím cez plece a vyvlečiem hore
sám, ako vojnovú korisť. To si buď istá. Tak ja idem s kožou na trh,
blamujem sa tu, urobím zo seba spolupáchateľa tvojich bláznivých výčinov a pritom
je moja občianka riadne ošľahaná ventilárormi nočných barov. Ale som ochotný
dohrať túto naivnú detinskú ružovú frašku na záchranu šťastných koncov a postaviť
sa bratovi zoči-voči, obhájiť ťa, dokonca sa nechať zosmiešniť, alebo vykopnúť
ako prašivý pes. Tak...čo...je?! – prekrížil ruky na prsiach a zmraštil tvár.
- Toto som chcela počuť. Ideme. – zvrtla sa a radšej si zahryzla do
jazyka.
Aj tak ju neprestával prenasledovať pocit, že
Edwardova viera v jeho lásku k nej je skôr tá naivná...keby aspoň
tušila, o čom v tom telefonáte lolotali! Čo ak ju nechce vidieť? Čo
ak sa jej nabažil a teraz chce ujsť. Chcel ujsť. Ušiel. Pokúsi sa ujsť...
...napadlo ju posledné, keď videla muža pred
dobre známym domom, ležérne opretého o stĺpik na terase, ako pozorne hľadí
na približujúcu sa dvojicu.
Počkala na spolupáchateľa.
- Ty, počuj... Akože sme boli v meste kúpiť
darčeky k jeho narodeninám. – zašepkala nenápadne.
- Neviem, kedy má narodeniny...- napodobnil
jej pritajenosť.
- Čo si to ty vôbec za brata?! – rozčúlila sa.
- A slečna snúbenica nebodaj tuší?! – priblížil sa k nej tvárou, takmer
do nej vrazil už nosom, až muž pred domom odlepil sa od stĺpika,
nerozoznávajúc, čo sa to tam dolu pod kopcom deje. Ale vyzeralo to podozrivo.
- Belle, nie sme malé decká, aby sme si
museli vymýšľať rozprávky, prečo ideme domov takto neskoro, akej globálnej
katastrofe sme zabránili tým, že sme obetovali mobily našich rodičov v záložni,
ani že sme sa prežrali hambáčmi v mekáči a zapili to zakázanou presladenou
kolou a domov museli stopom. – mykal ukazovákom ako prísny kazateľ.
- Ale pôsobí to vierohodne. Aspoň tá globálna
katastrofa, čo povieš?! – skúsila.
- Beriem tú rozprávku! – zamietol.
Lapol ju za plece a doslova zaň vliekol
hore, už spozorujúc dobre známu siluetu.
Čakal ich pred domom s verným Henrym za
chrbtom a ešte vernejšou susedou za plotom.
Ani si nevšimla, kedy z nej Edward
stihol dať dlaň nenápadne dolu.
Obžalovaní, povstaňte...
- Som zvedavý, akú rozprávku ste si pre mňa
pripravili. – založil ruky za chrbát, aby ho nenapadlo sa vrhnúť na ňu a zbozkávať
z nej všetku špinu sveta.
- Ja tiež! – skríkla neobozretná suseda a všetkým
bolo jasné, že pojednávanie sa presunie a bude z neho nadobro vylúčená
verejnosť.
Edward vyšiel na schodík, vytiahol mu ruku
spoza chrbta a capol mu svojou po nej. Keď ju odtiahol, na ruke mu zostala
maličká figúrka princezničky v žiarivožltých šatách.
- Vraciam ti krásku, bráško. Obal už nie je
najčistejší, ale inak je nepoškodená. Na údržbu vraj stačí jarová voda a mäkká
handrička. Je to na tebe. Treba sa vyhnúť oblasti očí. Sú ručne maľované. Tak
si uži...- poodstúpil, ale neodpustil si ešte poznámku. – A neskúšaj ju
niekedy vymeniť. Väčšie číslo aj tak nemali. – zvrtol sa a radšej opustil
rokovaciu miestnosť s Henrym za pätami.
Osameli.
Skoro.
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára