Rumbelle
Na motívy rozprávky Kráska a zviera
38.kapitola
Peľové
zrnká
Bolo jej jedno, kde je, aj to, čo je.
S chuťou bagrovala mix z rautového stola, bez ohľadu na párovanie či očividnú
nekompatibilitu jednotlivých komponentov. Nech
žerieš, čo žerieš, grcať budeš vlašský šalát!
Točil si znudene vidličkou na poloprázdnom
tanieri a čakal, než ho už po niekoľkýkrát navštívi jej drzé, pažravé nabodávadlo
a ukradne mu niečo, o čom ani netušil, že si naložil. Jej apetít ho fascinoval, ale aj strašil...
- Budeš hladný. – skonštatovala sucho,
vylízala poslednú omáčku rovno z tanierika a naťahovala krk
k stolom, prečo to všetko čašníci
už ramujú, keď oni dvaja ešte sedia. A podaktorí aj jedia. Podaktorá.
- Bude
ti zle. – skúsil ju opatrne zastaviť.
- ...a si myslíš, že mi je dobre, keď
som musela na lačno vstrebať tie tvoje ťažké životné sústa a poctivo ich
rozložiť a následne... –
Prekrútil očami pri predstave, kde končí
väčšina jedla a drsne odsunul svoj tanier. Zobral to ješitne, osobne.
- Prepáč, drahá, ale to tvoje svojské
ponímanie tolerancie a pochopenia sa mi zdá trochu pritiahnuté za vlasy.
Neviem, čo si mám o tom myslieť. Zdalo sa mi, že ...že si sa s tým
zmierila a vyrovnala a si ochotná...Skrátka. Potrebujem vedieť na čom
som! Chvíľu sa ku mne túliš a následne mi pristúpiš labu opätkom lodičky,
aby mi bolo jasné, že tu absolútne nič nie je jasné!...- krkval látkový
obrúsok, naškrobený však príliš, tak ho len drsne odšmaril do zvyškov svojho
jedla.
- Prepáč. To tá moja prostorekosť. Neviem sa
niekedy ovládať. Ani správať... Keď som hladná. – natiahla k jeho ruke svoju
a skúsila ho upokojiť.
Bol rád, že to urobila, ale
v konštelácii v akej sa dnes ocitol, mu to bolo málo.
Siahol do vrecka a podal jej kľúče.
- Máme tu izbu. Izbu, nie apartmán...- skúsil
úsmev. – Môžeš sa zatiaľ zmyť a ja prinesiem z kufra nejaké veci na
prezlečenie. Apropó, zničila si mi jedinú svadobnú košeľu sójovou omáčkou. Dnes
si ťa za trest nevezmem...- vstal a snažil sa jej vyhnúť pohľadom.
- A kto z nás dvoch je vraj nejasne
dvojzmyselný...- oprela sa, naslinila si prst a dala sa do rozmazávania
sójového jazera rovno uprostred jedného z prsníkov. Po chvíli tento spôsob
vzdala a vytiahla košeľu k perám, zastokla inkriminovaný kus do úst
a snažila sa vysať z neho zvyšky neskorého obeda.
S obavou sa poohliadol po personále.
Toto by ani Nabokov nevymyslel. Gentleman a rozmaznané decko
s rozmazanou košeľou...Zamazanou. Zmazať z obrazu. Rýchlo. Toto mu robí iste zámerne.
- Nechceš s tým pomôcť? – skúsil ju
skryť a vyrvať jej nenápadne látku z úst, to však čakala
a vyštverala sa mu po paži k tvári, aby okoštoval, aká to bola
dobrotka. Aká to je dobrotka.
Chutila všetkým možným a hlavne,
chutila. Ledva sa dokázal odlepiť a takto pekne už obaja rovnako strápnení
vypochodovali k autu na dvore.
- Ako môžeš byť taký praktický? – prijímala
balíčky s oblečením a topánkami, čo jej nakladal do náručia, vidiac
medzi nimi pánske i dámske, hygienické potreby, osušky, zásoby jedla...
- ...lebo poznám teba, drahá! – brnkol jej po
nose. – Pokiaľ si trúfam odhadnúť, budeš mať v kabelke akurát tak poslednú nepoužitú
vreckovku, starý lístok na autobus a možno, nejaký ten prezervatív, čo
rozdávali aktivisti na diskotéke. – žmurkol, pyšný sám na seba, aký je vtipný.
- No, náhodou. Mobil, riasenka, vzorka
voňavky, nejaké drobné a ten prezervatív mám tiež, aby si vedel. A je
rozbalený. A je použitý...- vrátila mu žmurknutie, sledujúc, ako znechutene zmraštil nos. –
Pochop. To bolo tak. Asi pred dvoma týždňami...- vážne hľadala v pamäti,
aby niečo nevynechala.
Takmer sa prežehnal. V duchu to aj urobil.
- To si ma ešte nepoznala! – zavyl automaticky
zhrozený.
- Šak to! – chytila sa za hruď. - Mala som takú
neznesiteľnú chuť...ale takú veľkú...Musela som...-
Modlitby pokračovali...
- Kúpila som od jednej pokútnej
babky na stanici za hrsť tekvičných
semiačok a nemala som v autobuse kde dávať vypľuté šupky z nich.
Tak sa hodil...Vieš si predstaviť, koľko sa ich tam pomestilo?! Ale zabudla som ho vyhodiť. V tomto som fakt nepraktická. Takmer neporiadna...– nadvihla ramená a prehodila mu
náklad z rúk do jeho náručia.
Žiadne takmer, drahá. Amen.
- Počkaj! Zabudla si, čo sa týka inventáru
kabelky, spomenúť antikoncepčné tabletky! – zakričal za ňou, točiacou si na
prste kľúčikmi i zadkom, idúc popredu hore schodmi do izby.
Zvrtla sa.
- Nemôžem slúžiť. To vieš, moje biologické
hodiny zúfalo tikajú a s nimi by som nemala veľkú šancu potehotnieť.
Zvlášť s takou dobrou partiou, ako si ty. Vlastne, ty už nie si dobrá
partia...No, čo, naši ma zabijú tak či tak. – mykla ramenami.
Mal pocit, že ich v tomto momente asi
predbehne. Našich. Vašich...Ešteže mal práve plné ruky. A nielen ruky...
...a potom, že kto je tu dvojzmyselný...takmer mu vrazil zdravý rozum ranu kdesi pod brucho.
...a potom, že kto je tu dvojzmyselný!
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára