Rumbelle
Na motívy rozprávky Kráska a zviera
39.kapitola
Peľové
zrnká
Z úzkych dvier kúpeľne postupne,
v krátkych intervaloch a za doprovodu nejakého dakus falošného
hmkania, odrážaného duto kachličkami, vyletovali jej zvršky.
- Nie sú tu vešiačiky! Ani miesto na osušku!
Ani sprosté mydlo tu nemajú...- prskala protesty s každou vyhodenou vecou,
nenasajúc dnu však nijakú požadovanú.
Veľa tých vecí v pomere
k požiadavkám nebolo, aj tak chvíľu
váhal, či nepočká, či si predsa len niečo nevypýta, aby sa vôbec mohla venovať
činnosti, ktorú si v tejto miestnôstke vydobyla ako prvá, ale len kým
nezačala dosť vulgárne nadávať, šaškujúc zrejme so sprchou, ktorá mala problém
pochopiť jej predstavu miešania vody a niečo jej hrmotaním a prapodivným
pískaním papuľovala.
To už bol aj sám
pripravený so sprcháčom v ruke a nemienil sa dlhšie sterilizovať vo
vlastnom pote. Odšmaril aj drsný erárny uteráčik z bedier, ako svoj klobúk vdiaľ. Bože,
v ktorom len filme to ako záverečná scéna bolo? Nevedel si v rýchlosti
hneď spomenúť. Mám to... Donaha!
Tak donaha!
- Ako som videl, spravila si mi miesto? – položil
si básnickú otázku a vtiahol dnu, neriešiac ani jej, ani spršie protesty. Podal
jej sprcháč, aby mohla včas omrmlať jeho výber čiernej orchidey s prímesou
čerešne. Aj tak iný v samoobsluhe nemali. Obratne hlavicu zasunul hore do
stojanu a pridal trochu chladnejšej vody, tušiac, že mu hodnú chvíľu bude
bubnovať na chrbát, kým...
Naozaj sa mračila, s nosom priloženým
k odštupľovanej nádobke. Stlačil jej trochu zápästie, aby vypustila momentálne
aj tak nepotrebnú vec. To, čo z nej vyšplechlo bude stačiť, aby penou
zaneriadili pekný kus izby, len čo sa to všetko vzájomne zmutované podopchá
popod zle tesniace dvere, nerešpektujúc príliš plytký a nestíhajúci odtok,
v snahe nebyť svedkom...Skrátka a dobre: nebyť svedkom!
Kvapky, rozprskávané o jeho chrbát sa jej spočiatku
zachytávali vo vlasoch a stvorili sieťku zo stoviek miniatúrnych
perličiek, kým vpili a stiahli potemnelé pramene dolu, prisajúc sa k
jej telu, rovnako, ako on k jej perám.
Rozmazávala mu vodu spomalene po pleciach
roztvorenými dlaňami, s prstami od seba i od tela, akoby ho ilúziou
slnka svojich rúk chcela zohriať skôr, než stihne prudkou vášňou spáliť on ju.
Videla, ako sa díval, ako rátal posledné drobné kvapky na jej tvári, váhajúc,
ktorú začne piť ako prvú, odrátavajúc z nich čas, ktorý jej dal ešte na
rozhodnutie.
Bolo jej jedno, že si môže vyberať. Nestála
o toto privilégium. Skúsila sa trochu vystrieť, stať si na špičky
v márnej snahe dívať sa na neho zhora ešte skôr, ako ju tam vynesie. Lopatkami
prilepiť sa o chvíľu ešte chladivé
kachličky a zostať k nim pritavená, pripravená prijať všetko, čo je
ponúkne, bez ohľadu na svoje priania.
Pousmial sa, vedomý si ľahkého víťazstva.
Zotrel jej palcom novú, čerstvo nafŕkanú vodu z pier zanesúc ju kdesi za
krk a prudko ňou trhol smerom k svojej tvári, vytrhnúc ju aj
s koreňmi z letargie, ktorou ho chcela prijať.
Akoby
sa prebudila. Jej dlane sa konečne zavreli, zakvačené mu o plecia
a celé telo chcelo zrazu parazitovať na tom jeho, postupne ho ovíjajúc
všetkými smermi, nepolapiteľné, a predsa stále prítomné na jeho živnej
pôde kože. Šmýkala sa po vodnom prúde skrčeným kolenom, kým jej ho nezachytil
a nepribil k bedrám, aby len-len obstála na špičke druhej nohy,
chvíľu ju tým skúšajúc a nežne mučiac. Aby jej prsty prosili
o milosť, či skôr o výsadu, môcť sa odlepiť z dlažby úplne
a vzlietnuť kdesi hore do jeho náručia, vložiť sa doň s dôverou, že
je dosť pevné, aby ich udržalo oboch na nepatrný okamih, kým ju zas pomaly,
zámerne pomaličky spustí dolu, zamrznúc v póze predtým, než jej ukáže
kroky vybraného tanca...
Mala pocit, že sa vznáša, chvíľami porušujúc
všetky zákony, len letmo sa občas dotknúc podlahy, kým paže definitívne
prirástli k jeho chrbtu driapajúc sa mu po vlniacich sa zakončeniach
lopatiek, ako protihodnotou, súbežne splácanou za to, ako trápi tie jej. Úbohé
ramená mala prikvačené k stene a svorne márne hľadali stabilný bod.
Bezcieľne klesali a stúpali, nemohúcne a bez nádeje prisať sa
a zostať nehybné.
Šum vody sa menil v harmonickom rytme
bez medzihier, prechádzajúc z pianissima až kdesi do nemého forte, až kým
sa melódia nestratila v monotónnom šušťaní tenučkých ihličiek vody, teraz
už dopadajúcich do jeho zaklonenej tváre, márne sa snažiac zmyť z nej
náhlu úľavu z pocitu víťazstva.
- Prepáč... Neviem sa niekedy ovládať. Ani
správať... Keď som hladný. – pokúsil sa sparafrázovať jej slová z jedálne a radšej
zakláňal hlavu, koľko mohol, tušiac, že si to zlizne na celej čiare.
- V tom prípade ti už v živote asi
nedám ž... jesť! – chňapla po ňom lačno
za mokré, polodlhé vlasy, snažiac sa dostať aspoň ku krku, ale radšej
nezahryzla.
To, ako jej nadal na cintoríne za jazyk, sa
jej ako romantické vyznanie práve nežiadalo.
- Navyše si klamár! – pobrhlila mu nosom nos.
Dostal
na čumák ešte letmý, mokrý bozk a drsne ho vystrčila
z kúpeľne.
- Ja?! – zhnusene dvíhal zapenené nohy
z koberca pred dverami, vykopnutý ako psisko.
- Vraj...si ma... dnes... nevezmeš! ...si sa
zastrájal...A toto by si potom ako...nazval? –
- ...len žiadosť o ruku, drahá...len
malá, skromná žiadosť...počkaj na ...svadobnú noc! – mrmlal si popod nos, kým
z neho všade okolo kvapkala voda.
Šúchal si nohy o kus suchého koberca
pred jazerom vylievajúcim sa z kúpeľničky. Hľadal, s rukami od seba,
kam odhodil osušku, lebo žiadna z ingrediencií, ktorými boli počastované momentálne
jeho nohy sa mu nepáčila.
Otriasol sa, ako skutočný pes a spomenul
si na Henryho. Ten, keby ho teraz videl...spokojne sa usmial a pootočil
hlavu k opäť si v sprche spievajúcej kráske. A opäť falošne.
Do oka mu padla krásne rozostlaná,
nepoškvrnená posteľ v strede izby.
„Svadobná noc?“ prižmúril jej smerom
a Henryho radšej z obrazu ihneď vymazal.
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára