RUMBELLE - Peľové zrnká... 50. kapitola

Rumbelle

Na motívy rozprávky Kráska a zviera

50.kapitola

  Peľové zrnká

   

       Zrazila sa s ním vo dverách kúpeľne, ktorú našla len náhodou, lebo sa nikto neunúval previesť ju po vile, ale jej močový mechúr si zakúpil vstupenku na prehliadku, na presnú hodinu. Túto. Veľký aj malý okruh v jednom. Pre Henryho to bolo zrejme ponižujúce, ukazovať jej tých "pár" miestností, toto nebol zámok, ktorým ju hrdo nedávno vláčil pol dopoludnia.

  Polonahý muž vo verajách, už zas, asi jeho obľúbené miesto kempovania. Veraje. Držal v jednej ruke odkvápkávajúcu guču handier. Zrejme košeľa, ponožky, hej, aj spodné prádlo. Vyprané v tekutom mydle na ruky. Ako inak. V druhej britvu. Aké nezvyčajné. Voňal. Aj to bolo nezvyčajné. Prskal...To už poznala pridobre.

  - No, čo?! Nemôžem sa ani umyť?! Ideš skontrolovať stav vody v brojleri, aby si mohla podať hlásenie z plytvania svojmu amantovi?! – dýchal plytko, nahnevaný sám na seba, že ho nachytala...starať sa samého o seba. Vyprané prádlo by si najradšej strčil niekam do...

  - Pochybujem, že tvoj brat tu chová kurence, Edward. A neviem, ako sa obsluhuje „bojler“, to si mal na mysli, však? – začala drsne, trochu so sarkazmom, ale jeho tvár vyzerala skôr smutne, ako naštvane, skôr nesvoja, ako pripravená útočiť, tak rýchlo zmenila rétoriku zo zosmiešňovania na...- Chcela som sa spýtať, či niečo nepotrebuješ. Napríklad oprať. – skúsila aj úsmev.

Jasné, že to vzal zas ako provokáciu.

  - Umyť chrbát, by si zvládla, drahá?! – nahol sa takmer k nej, až sa jeho nos stretol s jej čelom. Tentokrát sa spätil sám. Nevyzerala, že sa chce vadiť a dobŕdzať. Možno to myslela aj úprimne. Slová však patričné nenašiel. – Ja nepotrebujem slúžku!  - takmer ju oprskol.

  Skúsila to vydržať. Aj s úsmevom.

  - Na chrbát tam je, ako vidím vrohu, taká kefa s dlhou rúčkou. A slúžku možno nepotrebuješ, ale iste nevyhnutne potrebuješ... sex. – zašepkala mu lascívne do tváre, až si hlavu pri obrannom cúvnutí skoro tresol o veraje, vzala mu z rúk guču prádla a zvrtnúc sa, šla hľadať šnúru na vešanie.

  Zadný dvor bol zanedbaný, preschnutá tráva, životaschopná burina a pár preliačených šnúr so štipcami podliehajúcimi skaze vplyvom poveternostných podmienok.

  Ponožky aj slipy už viali. Neviali. Odkväcli v horku a bezvetrí a ona s nevôľou pozorovala zvláštne fľakatú košeľu. Zrejme ju zle vypláchal. „Hmm, päťdesiat odtieňov šedej.“ Napadlo ju automaticky a usmiala sa.

  - Ako si to myslela? – ozvalo sa jej za chrbtom.

  Prešli ňou zimomriavky, uvedomiac si, že sa to pokojne mohlo týkať jej poslednej myšlienky, ale doplo jej, že tú si iba pomyslela, tak sa bude pýtať...presne na to isté. Zimomriavky sa vrátili. Neprekvapilo ju to, ani, že jej podal štipec a neunúval sa podvihnúť si padajúce nohavice vyššie, ani natiahnuť na vrch tela nejaké to tričko. Predvádzal sa. Očividne. Ju, ale nerozladí...

  - Presne tak, ako som to povedala. Tvoj sexuálny život bude zrejme ako Porsche, čo sme nechali zaparkované pred hotelom. Tiež ho nemáš! – otočila sa k nemu a pozrela na neho vážne.

  Neurazil sa. Dokonca sa jej zazdalo, že dvihol kútik úst. Len oči zabodol kdesi do diaľky a dvihol čerstvo oholenú bradu. Dosť zle.

  - A aby si si nemyslel, nenavážam sa do teba, pretože si oficiálne pán nikto, tak ako si ty zgustneš vždy na tom, označiť ma slúžkou, len mi vadí, keď sa muž nevie galantne správať k žene. To je všetko. – pokračovala, pokojne si ho obzerajúc zblízka, len ťažko sa však tým pádom sústreďujúc. Podoba s bratom sa nedala uprieť a mala, čo robiť, aby po ňom omylom nevyštartovala.

  - Robíš to. – pozrel konečne na ňu.

  - Nie, nerobím! – zamračila sa.

  - Aj teraz ma s ním porovnávaš. On pán, ja nikto. Dokonca niktoš. Čo ťa sústavne uráža, nadáva ti, osočuje a máš pocit, že ťa musí nekonečne nenávidieť. A možno sa nemýliš. – skoro jej podvihol bradu ukazovákom, ale ovládol sa a radšej ho prikvačil za chrbtom o rúru, o ktorú sa ležérne oprel.

  Prádlo sa konečne zakymácalo a opäť odvislo.

  - Ja som vašu rodinu nerozbila. Mňa nemôžeš obviniť z niečoho takého. Áno, som len obyčajné dievča. Ľúbim tvojho brata. Bodka. Vymaľované. Nič viac a nič menej. Ja nie som zlatokopka, netúžim po jeho majetku. Som šťastná s ním. Budem s ním šťastná. Ak ma bude ľúbiť... – trochu sa zapýrila a otočila radšej chrbtom, ale zavesiť stále špinavú košeľu sa neunúvala, len žmolila jej golier v ruke a predstavovala si iné košele...

  Odlepil sa od tyče, nechal prádlo mu zamávať na cestu a pomalým krokom sa vracal späť do vily. Už sa neobzrel.

  Vrátila sa do kuchyne a hľadala, ako by bola užitočná. Henry však mal všetko tip-top spratané a pripravené, zrejme si šiel kdesi schrupnúť a využiť zaslúženú poobednú siestu, tak si začala dom trochu viac obzerať. Obyčajný dom. Dvojpodlažný, v starom secesnom štýle, trochu eklektický vzhľadom k niektorým architektonickým i nábytkovým  artefaktom.

  Najkrajšie sa jej zdali vstupné dvere. Boli vo vrchnej časti presklené niekoľkými farebnými sklíčkami, ktoré presakovali dnu a kreslili po chodbičke nádhernú farebnú dúhu...

  Presne, ako na zámku. Ale tam vitráží bola plná obrovská knižnica. Celé metre stien s vysokánskymi francúzskymi oknami. Tu iba pár sklíčok. A predsa to bol presne ten detail, ktorým si ju tento dom nadobro získal. Toto by mohol byť domov...

  Vyšla pred dvere, dúfajúc, že nádherné farby jej zostanú vykvitnuté na tvári, ale jediná vykvitnutá bola práve akčná suseda za plotom, na vedľajšom pozemku. 
  Plná akéhosi zaktivovaného vnútorného šťastia, čo chcelo vybuchovať ako ohňostroje, jej zakývala a vylúdila úsmev na celé ústa.

  Obria natupírovaná hlava sa obzrela vpravo, vľavo, ale uznajúc, že pozdrav patril jej, začala nervózne podupkávať, skoro sa triasť ako ratlík, ktorému chýba už len poškrabkanie pod bradičkou. A to ešte po nej hodili namiesto gumovej loptičky -  uvítanie.

  - Dobrý deň, milá pani susedka. Ešte sme nemali tú česť sa zoznámiť, ale ja som si istá, že už pre nás pečiete susedský koláč na zoznámenie. Určite by sme boli dobré priateľky, keby tu...bývam. – vykročila k nej Belle.

  Slimačie oči starej dámy vytreštené stálym nepochopením jej ústretovosti zaklipkali a ústa sa konečne rozrečnili, s čím nikdy nemala problém.

  - Ono, ...mojimi koláčmi vždy kŕmili mačky, tak som sa na ďalší, popravde, rovno vytentovala. – zdvihla plecia a zas spustila a stáť vo vode, spustí obrovskú tsunami z otvorenej úprimnosti. - Naposledy tu bývala taká šťapa veľkohubá, drzá, nevychovaná. Šťanda. Najprv vám  paktovala s chudákom pánom profesorom z miestneho gymnázia, čo sa do nej buchol, hoci už mal cez päťdesiat a dospelého syna a potom, keď ho doviedla do hrobu, tak si narazila nejakého spisovatelíka. Tiež takého starého, ošuntelého ogrgeľa.  Ale tento dom sa im asi nepozdával. Ešte ani jeho hrob, toho chudáka pána profesora,  dobre nevychladol, viete, on ho normálne na tú nedospelú žabu prepísal! Takže hneď ho dala, že FOR SALE, ale nebol záujem. Teraz tu FOR SALE už nesvieti, zrejme sa im ho konečne podarilo predať. Ešteže takým slušným ľuďom, ako ráčite byť vy...- usmiala sa na ňu takmer zvodne, byť chlapom, pomyslí si, že ju chce zbaliť.

  - Asi vás sklamem. Toto je dom Henryho. Nášho hlavného komorníka. Som tu len na návšteve a čakám...- zahryzla si do pery.

  „Došľaka a teraz čo?! Ako nazvať samú seba vzhľadom k pomeru s ním?"... Zaváhala, ale nie nadlho. – Svojho snúbenca. – a bodka.

  Suseda, tak, ako očakávala, zalapala po dychu.

  - Hneď som videla, že vy musíte byť z vyššej spoločnosti! To sa nedá zaprieť. Vaša výchova, vystupovanie, správanie sa k obyčajnej úbohej slečne susede. To je vidno tú onú...tú...úroveň! – rozplývala sa starena, posunúc Belle ešte o stupienok vyššie vo svojej hierarchii. – Vy teda budete budúcou manželkou pána Golda, ktorý vlastní ten nádherný zámok za hlavným mestom, tam pri diaľnici?! To ma teda teší dvojnásobne. – natrčila spotenú ruku skrz latky plota, ochotná Bellinu aj vybozkávať.

  A jéje, vyzerá to, že si práve zavarila na riadny prúser. To sa bude ťažko vysvetľovať. To sa nebude vysvetľovať nijako. Bude sa len usmievať.

domiceli