Rumbelle
Na motívy rozprávky Kráska a zviera
47.kapitola
Peľové
zrnká
Precitla zavčasu. Sotva svitalo.
Dolámaná a nespokojnejšia ako včera. Výčitky ju tlačili späť do vankúša,
ale slinové jazierko pod lícom a pocit neosprchovaného tela i neumytých
zubov ju donútili vstať a postarať sa aspoň o samú seba, keď už...
Sotva vyliezla zo sprchy, odetá len v osuške,
s vlasmi posúvajúcimi posledné nezmyté bublinky peny pretavené do matných
kvapiek po nahých pleciach až po mantinely látky a váhala nad výberom
odevu, ozvalo sa klopkanie na dvere.
Váhaniu odzvonilo. Odklopkalo. Zrak ju
potešil, keď jej padol na rovnako postihnutú košeľu. Jeho. Tú, čo mal, keď
s ňou bol na skúške. Farba nič moc, raz mu vytlčie tieto tlmené temné
kúsky z predstáv o móde, ale nebola
od kečupu, ani od krvi.
- Už-už...budem, ešte chvíľu...prosím...-
nadskakovala s jednou nohou v sukni, pokúšajúc sa popritom si
pozapínať miniatúrne gombíky.
Sťažovala jej to navyše vôňa, ktorá šla
z košele. Omamovala. Pripomínala...Bolelo to. Aj praktická stránka veci,
pridávajúca zas bod jemu. Ako to, že nepáchne potom, ako všetky jej veci?
Jasné. Používa kvalitnejšie voňavky. A basta. „Alebo si tak do neho
buchnutá, že aj keby smrdel ako horiaca pneumatika v peci funkčnej kafilérie, vyhlásiš ho za nositeľa
vône roka...“ oponoval jej zdravý úsudok.
Spokojná s provizórnym outfitom, ktorý
bol lepší ako deka, aj keď šerifovým rozčamblaným šľapkám sa aj tak nevyhne,
netrpezlivo otvorila dvere.
Pred nimi stál muž, rozoberajúci v duchu
detaily jej preslovu, ale v prípade slovného spojenia „Už-už budem...“ si
v žiadnom prípade nepredstavoval umývanie zubov, či podobné prízemnosti.
Spôsobilo to potom, že sa normálne spokojne usmieval, hoci ho zobudili na
svitaní a donútili robiť kuriéra nejakej rozmaznanej nesvojprávnej
dievčinke, čo dokáže len púliť oči a otvárať ústa dokorán. Nesklamala ho.
- Ty? Vy? – otvorila oči, aj ústa a za návštevou zúfalo hľadala ešte Henryho.
Nenašla.
- Nie, ešteže čo! Pán prsteňov! Osobne. – vystrúhal so sarkazmom poklonu a zamračil
sa na ňu rovnako, lustrujúc jej odev.
Ale žiadne „Už-už som“, nevidel. – Bolo by možné, nadieť si k tej zle
pozapínanej pánskej košeli aspoň sukňu?! – precedil akože zhrozene. Hoci to, čo
videl, videl ako muž rád.
- Mám sukňu! – lapla za okraje čiernej látky, áno, jeden dlhší, ako druhý,
a vytiahla si ju rýchlo k prsiam, pozabudnúc trochu, že sukňa jej
siaha sotva pod pupok a ďalej smerom hore sa len svieti...ako malé,
nezodpovedné decko prichytené pri klamstve, silou-mocou presviedčajúce
zákonného zástupcu o omyle.
- No, keď myslíš...- nahol hlavu doboku,
pokúšajúc sa o perspektívu z pohľadu žaby, z ktorej ju následne
vo vnútornom hodnotiacom monológu aj obvinil a poškrabkal sa na brade pri spätnom
pohľade na miniatúrny kúsok látky obopínajúci jej boky podľa starosvetského
hesla: sukňa len po hanbu, hanba až po
sukňu...ako pekne sa starí ľudia dokázali vyhnúť vulgarizmu označujúceho
onú tajomnú časť ženského tela...- Len
či vydržíš, takto s nadvihnutou košeľou, kráčať mestom, aby ti to aj ostatní
tunajší smrteľníci uverili. – potriasol strapatou hlavou a nasúkal sa jej
do kvartíru.
- Ideme za ním do nemocnice? – zarezonovalo
v nej, kým on rozkladal po stole raňajky, čo mu pribalil Henry, ani
netušiac, čo v papierovom vrecúšku vôbec je.
Spokojný s výbavou, ignorujúc jej
otázky, ktorými ho začínala zasypávať, pohodlne sa udomácňoval, kým predtým znechutene vzal zo
stoličky jej obe zababrané košele medzi dva prsty a spustil ich pod stôl,
aby sa usadil a pustil do jej raňajok. Jemu Henry nepripravil nič.
- Brat má vskutku vytríbený, originálny, ba priam nezameniteľný vkus...- mrkol medzi dvoma hryzmi na ňu i špinavé
prádlo pod nohami, čo odkopol hlbšie pod stôl, aby druhou nohou vykopol
stoličku a ponúkol ju zvyškami jedla i kávy, pedantne zabalenej
v termoske.
Len čo si opatrne, spomalene sadla, netušiac ešte či sa na slová „originálny, vytríbený", čo ani netušila celkom, čo je a ešte "nezameniteľný“
urazí, alebo zapýri, vydoloval z vrecka na bunde ešte škatuľku
a capol jej ju medzi nahryznutý croissant a papierik z ledabolo vyžratej mafiny. Aké negustiózne ponechávať toľko cesta polepeného po papieriku košíčka.
- Nech už máš romantické raňajky vo dvojici
kompletné, drahá švagriná čakateľka! – rozvalil sa s rukami na hrudi
dozadu, jazykom ešte po zuboch doraňajkovávajúc, očakávajúc ďalšie naivné
mimické, aj gestá iste pridá, divadielka, nad maličkou škatuľkou a jej náplňou.
Keď sa nemala k činu, radšej sa nahol,
aby vysvetlil.
- Okrem sklonov k bordelarizmu, nevkusu
v obliekaní a totálnej neschopnosti reagovať na podnety si aj natvrdlá?! To
Boh opatruj našu rodinu!...- zaafektoval. - Predstavil som sa ako Pán Prsteňov...
- otvoril dlane, akoby jej na nich niečo ponúkal, nechávajúc jej vedenie dôjsť po letom spomalenejších zrejme káblových rozvodoch k nejakým tým mozgovým bunkám, ale nereagovala. - No, tu máš... - drgol ukazovákom do škatuľky medzi omrvinkami. - Toto mi dal včera v záložni, keď mu bolo šoufl a myslel
si, že už melie z posledného, aby som ti to láskavo dal a nejaké tie
preslovčeky k tomu, ako ťa neznesiteľne ľúbil...- vyštekával cynicky
a ďobkal do škatuľky, kým ona sedela skrútená do pomyselného klbka svojho
vnútra a mala slzy ľútosti na krajíčku.
Iritovalo ho to.
- Tak sa s tým neserkaj, otvor to,
zaťapkaj ručičkami od nekonečného šťastia a blaha, čo ťa pretečie až k
nohavičkám, natlač do seba tie Henryho raňajky a padáme odtiaľto, drahá! -
s hrmotom odsunul stoličku a vstal, zakvačený nad ňou o päste
zabodnuté v obruse. Dostal sa do zóny vône, čo sa z jej mokrých
vlasov šírila a to ho trochu
upokojovalo. Málo na to, aby bol konečne zhovievavý a milý. O ústretovosti
a slušnosti k tejto osôbke sa baviť so svedomím ani nemienil.
Pozrela na neho zdola. Oči sa im stretli.
Pochopila, ako veľmi ju musí nenávidieť, nechápala celkom prečo.
- Nebudem jesť. Mám stiahnutý žalúdok a ...-
pozrela na škatuľku. – Toto mi dá osobne. - hrdo dvihla hlavu preglgnúc poslednú slzu. - A Pána prsteňov si strč doriti.
Bolo to nudné, otravné a neplodné čítanie, rovnako ako ty, drahý švagor
čakateľ! ...a gaťky nemám. Utri po mne stoličku, kým sa namaľujem, prosím! –
odpovedala mierne, snažiac sa zachovať pokoj.
Vysúkala sa spoza stola, popod jeho paže
a namierila si to ku kúpeľni, nenápadne sa pokúšajúc vytiahnuť kúsok
sukničky spod pridlhej košele, aby to vyzeralo na prvý pohľad, že ju fakt má.
No čo, spraví si vpredu na košeli uzol a pol zadku schová za kabelku.
Vybavené.
- Čo ty vieš o mojej plodnosti?! –
natočil sa ješitne zranený k práve pribuchnutým dverám, otrasený z odboja,
ktorý nečakal. A mal čo robiť, aby naozaj neskontroloval stav stoličky...
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára