Rumbelle
Na motívy rozprávky Kráska a zviera
35.kapitola
Peľové
zrnká
To, že im slnko úspešne vrazilo horúcou
päsťou do očí, vôbec neriešili, lebo hlavy aj celé vnútra mali obaja
v obdobnej konzistencii, pár stupňov hore-dole. Skôr dole...
... skôr rozraziac obrie dvere školy zabrzdili
s pohnútkou, kto začne s nápovedou, čo s konečne načatým letom,
prípadne aspoň dnešným dňom.
Vejárovito sa rozkladajúce možnosti : alkohol, byt, cesta okolo sveta, domov, ešte raz alkohol, filmové predstavenie a v príšerí kina potom...akákoľvek možnosť začínala v tekutom stave a končila nie rozplynutím, ale presným opakom. Len sa to ani jeden z nich na akademickej pôde neodvažoval ani len žmurknutím navrhnúť. Dospelosť je sviňa neprajná...
- Asi sa budeš chcieť ísť pochváliť rodičom
a hoci som ťa pôvodne chcel pozvať... povedzme, do Paríža, kdesi do štýlovej krčmičky na Mont Martre, pod Sacre Coeur, našej kolísky Prekliatych
básnikov...- začal trochu nadnesene a hyperbolicky a povýšenecky a riadne trápne, čo pochopil z jej oči prevracajúceho pohľadu, na druhej
strane však bojazlivo afektujúc rukou, či neplánoval zbytočne a obvinenie zo zlatokopectva bude musieť v jej prípade stiahnuť v plnom rozsahu a ospravedlniť sa klasickým hambáčom. - Takže McDonald alebo podobná luxusná študentská putika...? - skúsil sa opraviť.
Našťastie mu skočila do reči práve včas.
S nevôľou.
- Tak po prvé, s tvojím plánom by sme
zabili dve muchy... nie, nie! Tri muchy
jednou ranou a tých „prekliatych“ by som povraždila ako prvých, aby bolo
jasno! A po druhé...Naši sú totiž celé leto u matkiných príbuzných vo
Francúzsku. Ďakujem, ale nič spoločné s „parlevúfransé“ si fakt neprosím. –
zaráčkovala aj v uvádzacej vete a mykla zhnusene jednou nosnou chlopňou. - Teraz sa ti už môžem priznať, že som napoly
Francúzska, lebo „B“ plus mi na to dáva oprávnenie. Moji predkovia sa už nemusia v hrobe obracať, ako mi prízvukovala mati, keď som z tej debilnej skúšky na prvý raz vyletela. – zachytila sa mu líškavo
za klopy košele a čakala prinajlepšom pochvalu, prípadne obdiv, údiv, alebo
niečo v týchto intenciách.
Na špičku lodičky by jej však práve dopadol
fiktívny kameň z jeho srdca. Síce si pomyslel, že jej "ctení predkovia" sa ďalej musia obracať, dokonca, tam možno v hroboch robia ventilátor z jej výslovnosti a z toho hnusného "béčka" za úbohých talentovaných francúzskych velikánov, ktoré by on nebral za nič na svete! Červený diplom, páni a dámy...pochválil si ješitne svoju minulosť.
Ešteže má dievča iné prednosti. Vrátil jej pohyb, vydoloval spod saka
rozhalené už jej klopy svojej košele a povytiahol si ju za ne bližšie
k tvári.
- Keď už „B“, tak potom aj ja mám plán „B“,
ak dovolíš. – dostala eskimácky bozk špičkou nosa do svojej a bola
vypustená zo zovretia, kým on s uspokojením zostupoval dolu prudkým
schodiskom na parkovisko pred budovou.
Zhodila sako aj rozpaky, roztiahla ústa do
úsmevu.
- Tak prekvapenie? Tie mám rada! – docupitala
k nemu, vsunula sa mu pod pažu a snažila sa tváriť, že ju to
nezožiera, kým mozog predkladal katalógy všetkých možných aj nemožných
svetových i prímestských destinácií.
Auto nespravilo ešte ani pár kilometrov, keď
zastal pred akýmsi obchodom a trochu váhavo pozrel jej smerom.
- Chceš, aby som ti šla pomôcť
s nákupom?! – zažmurkala trochu detinsky naivne, hľadajúc zas vyzuté topánky pod sedadlom spolujazdca, ale našiel ich prvý a hodil dozadu. Odmietol.
Hoci inokedy by, ako pravá žena, aj bosá vyštartovala
omrknúť aspoň ponuku, dnes je taký zvláštny deň...
"Koniec-koncov vkus má, a iba on vie, kam ma vezie, tak sa
nechám chvíľu rozmaznávať." presvedčila svoje naliehavé shopingové nutkania a pohniezdila sa, lebo: sedieť pred obchodom? V aute? Len výklad? Krutééé...
Natáčala si na prst prameň vlasov a začínala ju
pozvoľna premáhať únava, rovnako sladká, ako nad ránom, keď počúvala, ako
pravidelne vedľa nej dýcha a udáva rytmus jej ďalšiemu životnému smerovaniu.
A jeho ruka cez ňu bola ako retiazka na sedačke kolotoča, ktorá možno
vyzerá nedostatočná, čo sa bezpečnosti týka, ale každé dieťa jej na sto percent
aj tak verí a pokojne dvíha ruky k slnku zakaždým, keď v ďalšom
a ďalšom okruhu mu letí rovno do náručia. Náručie...pritiahla si aspoň vlastné ramená k sebe.
Ukolísaná predstavou sa strhla, až keď buchli
dvere na kufri a on si opäť sadol vedľa nej, trochu vážnejší.
Všimol si, že si zrejme zdriemla
a tak plán, že jej cestou rozpovie niečo zo svojho pohnutého života,
vzdal.
Až neskôr. Až na mieste...
Koľko ešte zmien ho bude čakať po boku tejto
tak trochu lenivej, pohodlnej a rozmaznávaniu naklonenej bytôstky?!
- Prečo si ma tak obzeráš? – natočila sa
bokom a chcela si sadnúť do tureckého sedu, pásy však boli neoblomné.
Našťastie nevie čítať myšlienky, inak by vo
vzduchu visela ďalšia prudká konverzácia...ale zas o to prudšie by mohli
byť aj udobrovačky. Nemohli... a práve o to ide.
Zaradil a naštartoval, s očami
pri cúvaní chvíľu dlhšie zabodnutými na kapote kufra, kde práve odložil pár vecí, čo ju
možno k prudkej konverzácii dovedú rýchlejšie, ako jeho prípadné otvorené
škatuľkovanie jej nevypočitateľného správania sa, charakteru a celkovej
osobnosti, čo ho práve tým priťahuje, aká je ťažko dešifrovateľná
a náladová.
Až neskôr. Až na mieste...
"...letisko je opačným smerom. Nákup bol rýchly.
Ideme niekam, kde máločo budeme potrebovať, lebo...hotely sú plné všetkého.
Takže hotel. Drahé...pre mňa hej, ale on...si trapka, Belle, čo to riešiš. On pozýva. Ty zízaš. ..Prícestná romantika? ...na kapote auta v lese je zas príliš lacné...Nie, on vyzerá skôr na nejaký zašitý lovecký
zámoček kdesi v horách. Bude tam chladno, všetko poprikrývané bielymi
plachtami a v chladničke len konzerva so sardelovými očkami po
poslednej párty. V koľkých filmoch si to videla?! Alebo chata na jazere. Stredy na druhom programe, drahá, madam Pilcherová...Starý maják...nie, more je tiež kdesi
inde. Takže odpadá západ slnka na pláži. Gýč. Klišé. Mestá. Aké sú týmto smerom mestá?...
Keď sa mi tak nechce rozmýšľať...Mohol by sa aspoň spýtať, či nemám hlad. Lebo
ja mám hlad! Ozaj, veď som ani neraňajkovala.."
Pozrela bokom na jeho ostro rezaný profil
a dolu chrbtom sa jej spustila triaška. Možno si všimol, ako trochu
zrumenela, keď sa letmo pousmial.
- O chvíľočku sme tam. Potom dáme nejaký
dobrý obed...ak budeš mať chuť. – akoby jej čítal v hlave.
Ako to, že ona to zatiaľ nevie?! To ju rozladilo.
- Ja mám stále chuť! – odvrkla ostrejšie než
chcela, nahnevaná však na seba a svoju neschopnosť, nemožnosť
a ťahanie za kratší koniec.
Povzdych radšej ukryl do seba. Čím boli
bližšie k cieľu, tým viac sa mu miešali slová v preslove, ktorý si
tak dôkladne pripravil. Čo ak je naivný a zbytočne verí, že ho pochopí,
prijme to všetko a ...zostane stále stáť vedľa neho s tým ľútostivým pohľadom,
ktorým sa mu práve ospravedlňuje za slová, čo mohol zobrať ako dvojzmyselne
myslené, alebo jedovaté, alebo...toto je celá ona. Ako vidí, líškať sa nemieni,
bozkávať tiež nie, na hladkanie môže zabudnúť a to, že si oprie hlavu
o jeho rameno, toho sa zrejme tiež nedočká. Len ten pohľad strateného
šteňaťa...Ten si o chvíľu vymenia.
Musel spomaliť a risknúť dopravnú
kolíziu, ale potreboval sa jej dotknúť. Aspoň letmo perami pod uchom. Skrátka,
kde trafil...
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára