Rumbelle
Na motívy rozprávky Kráska a zviera
32.kapitola
Peľové
zrnká
Z pootvorených pier sa pokúšala
dostať jeho vlasy, ale neskoordinovateľná triaška doznievajúceho návratu z vrcholu,
dovolila jej prstom iba brodiť sa nimi kdesi pri krku, kde ich úplnou náhodou práve našla, netušiac ani, ako tam a kedy stihli zablúdiť. Nejako sa jej rozmazávali a postrácali posledné minúty a cítila sa čistá, voľná a slobodná, a predsa naplnená pocitom uspokojenia až po okraj.
Mapu svojho tela mu
dobrovoľne odovzdala skôr, ako sa pokúsil ju nežným útokom nenápadne ukoristiť
a on potom nemal problém dešifrovať
na nej všetky neznáme miesta a odtajňovať
ich kúsok po kúsku, dávať im vlastné krásne romantické mená, až sama mala pocit, že zablúdila a nespoznáva
už samú seba...
Vynárala sa na vlnách onoho nového seba objavovania,
prekvapená z možností vlastného tela a ponárala sa do tých jeho neznámych rozbúrených vĺn, v sieti
pevného mužského náručia, o ktorých tušila, že môžu byť zradné a nebezpečné,
ale uverila jeho dotykom a bozkom natoľko, že sa poddávala bez odporu a nechávala
sa mu napospas, nebrániac sa, ale zatiaľ ani neopätujúc jeho čoraz nástojčivejšie útoky.
Očakávala búrku, ale nemala v úmysle sa
pred ňou skryť.
Cítil jej váhanie, vnímal, že je pánom a ona
v jeho rukách zrazu tak neznámo krehká a zraniteľná. Pokúsil sa jej
neublížiť, len ukázať, že ten večne namosúrený zámocký pán je len hmla, v ktorej
sa ukrýva srdce. Tiché a jemne tiež volajúce po naplnení...
Dočkalo sa. Tĺklo teraz trochu prudšie, akoby
stále neverilo, že našlo, čo hľadalo, po čom tak dlho túžilo, až to už neznesiteľne bolelo...
Zdalo sa jej, že iba vydychuje, že na nádych nemá dosť síl.
Čelo mal opreté o jej kľúčnu kosť a pred
prižmúrenými očami sa kochal pohľadom spusteným na jej stále napnutú pokožku na hrudi, vystavenú
prívalu jeho paradoxne chladného dychu. Sebecky víťazne sa usmieval a nechal
ešte chvíľu jej prsia triasť sa v obale dychom ochladzovaného potu, kým
dovolil svojim dlaniam opäť ich obliecť a pokúšať sa pevne zošnurovať
prstami...
Nechcela, ale zapriadla ako práve zo sna prebudená
mačka a prehla sa opačným smerom s rukami natiahnutými, zapretými a prstami
pripravenými zatnúť sa mu do pliec, ak by neodhadol jej prah bolestivosti a pokúsil sa jej
nahovoriť, že toto je len nová predohra.
Spätil sa včas, všimnúc si, ako ho hľadá pohľadom.
Súhlasil so stretnutím. Jej oči boli zrazu
hlbšie a rozmazanejšie, ako pri hádkach. Napriek zvláštnej, neurčito modrej
farbe chýbal im chlad a bariéra, ktorá ho vždy zastavovala skôr, ako
zaklopkal.
- Však sa nechceš spýtať, čo sme to spravili?
Ako sme to vôbec mohli a také tie hlúpe výčitky...- dvihol svoje ruky na
špičky brušiek prstov a jemne prechádzal po obvode práve dobytého územia,
snažiac sa zapísať si do pamäte každú piaď a zakresliť ju do desiatich vrstevníc
skôr, ako pot na jej tele definitívne zlíže horúčava, čo naplnila túto malú
miestnosť.
- Chcem sa spýtať... – zaváhala, lebo
pobadala strach z toho, čo si vypočuje a dojalo ju to viac, ako si
bola ochotná pripustiť.
Aj jeho prsty zmĺkli a prestali jej po
tele zakresľovať piktogramy nehy. A ona sa zas začala obávať zimy, čo by
zaviala túto spoločnú cestu z akéhosi zvláštneho neznáma až sem.
Usmiala sa zhovievavo, priložila dlaň na
jednu z jeho dlaní a nenadvihnúc ju, skôr naopak, trochu pritlačiac,
prešla ňou krížom cez seba, ako ihla skrz platňu. Lenže namiesto škrípavého, melódiu ničiaceho
zvuku on zrazu pochopil, čo mu chcú povedať navreté čiastočky husej kože a čítal
pozorne v tomto jedinečnom brajlovom písme žiadosť o replay...
Tak rád súhlasil...
Už nemusel dobývať, už ho na každom kroku
vítali a prijímali, ako dôverne známeho, očakávaného, už nie hosťa, ale
domáceho, ponúkajúc to svoje najlepšie z najlepšieho.
Už sa nechvela strachom a pocitom viny,
ani záchvev zahanbenia, čo jej preletel tvárou a celým telom ešte pred pár
minútami, keď mu zhrozená z toho, ako ju zradila vlastná vôľa udržať sa
pri rozume, že mu takmer zahryzla do šije, neovládajúc prirýchlo nastupujúci
orgazmus, sa viac neukázal.
A teraz ju
už rozochvievala nazastaviteľná túžba
po jeho opätovných drzých dotykoch a domáhala sa ich smädno a náruživo,
vedomá si svojich práv i svojej moci a on sa zrazu pokorne nechal
premáhať a viesť, plniac jej nevyslovené a predsa jasné tajné
priania, len kde-tu upraviac v nich nejakú tu pasáž, čo zas ona prijímala
tichým, naoko protestným vzlykaním, akoby prosila o milosť, tušiac, že jej
hru na obeť aj tak dávno prekukol a trest, čo pre ňu má, si bude dopíjať
na jej ukonanom tele až do dna.
Čas a priestor prestali existovať
prekvapivo v jednom momente. Stratili sa v hlbinách, splynuli ako ich telá,
skryté do tlmených, priveľmi plytkých nádychov, v súvzťažnom, harmonicky
zladenom tlkote za zvukov miznúcich vzdychov, spolu s ich vedomím.
Až po chvíli si uvedomil, že prepásol chvíľu
sledovať jej pád a vstávanie zo dna vlastnej, po okraj naplnenej
žiadostivosti. Tentokrát ho stiahla so sebou v tom istom okamihu, nedovoliac
mu sa brániť. Skončili spolu pod hladinou vášne a vynárali sa teraz spoločne,
kresliac rýchlo kontúry reálneho sveta, čo predtým zmietli, neovládajúc už svoje individuálne, dosiaľ
samostatné ja, zmenené v jednej jedinej
sekunde na my.
Spletené telá držal v moci doznievajúci
orgazmus a slabosť im sotva dovoľovala vymaniť sa jeden druhému z náručia
a skúsiť stáť zas na vlastných. Navyše sa oboch zmocnil pocit
spolupatričnosti a zodpovednosti jeden za druhého, tak ich ani nenapadlo
trhať puto, ktoré práve stvorili.
Povzdychol. A jej to zaznelo ako: ľúbim
ťa...
- Aj ja ťa ľúbim. – našla slová po dlhšej
chvíli ako prvá, obávajúc sa trochu, že to prešvihla, unáhlila sa a mala počkať...ale
bol to len záblesk neopodstatnenej obavy.
Aj jej to chcel povedať, ale hrdlo sa mu
stiahlo prekvapením a aj keď jej telo mu to kričalo už od začiatku,
neveril, že by vyslovila tie slová. Ako prvá a tak...tak nežne...tak mäkko
a s láskou, ktorá sa nedala skryť.
Dojatý ju chvíľu letmo hladkal vonkajšou
stranou prstov pozdĺž tváre, kým bol schopný zložiť vetu.
- Nechceš...sa so mnou...vyspať? – dvihol kútik
úst a nad nosom sa mu zjavila vráska obavy, či pochopí.
Pochopila. Hrali na spoločnej vlne a v jeho
váhavej otázke bola jasne citeľná zodpovednosť za ňu a jej zajtrajšiu
skúšku.
Oblečie ju pozorne, po stovkách zastavení sa
na občerstvenie bozkami sa o nejaký čas spiacimi chodbami zámku dostanú do
jeho spálne a tam sa túži prilepiť k jej chrbtu a vytvoriť jej
ochrannú škrupinku, v ktorej bude môcť ako v kolíske spať, kým ju
ráno neprebudí bozkom.
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára