Rumbelle
Na motívy rozprávky Kráska a zviera
52.kapitola
Peľové
zrnká
Ani jej to neprišlo čudné, ani trápne,
ani...neprirodzené. Skrátka to prišlo a muselo von. Keď pominul prvý,
márne akýmsi nekoordinovaným vnútorným trepotaním zahatávaný, nezastaviteľný príval, pevne ukotvený v jeho drsnej paži cez jej hlavu a odplavil zatemnenie mysle, ešte párkrát smrkla,
radšej do seba, než do trička svojho momentálneho mantinelu, o ktorý bola prikvačená a konečne vyhabkala.
- Prišla som ťa potešiť, aby si vedel
a...nebol taký smutný.- utrela si spakruky oko a skontrolovala, či jej na dlani
nezostalo priveľa čiernych fľakov od make-upu, predsa len, ešte nie je tma,
takto ju predsa nijaký chlap nemôže vidieť. Aj keď je to len brat. Cudzí brat.
Súhlasne prikývol, povolil obruč, ale jej hlave to bolo fuk, zostala tam, kde predtým. Na jeho zasmoklenom, make-upom predsa len primaľovanom ramene. Bolo jej tam fajn. Trošku čudne, trápne, neprirodzene, ale fajn. Pokorne strpel, ako
mu strčila prst skrz práve na hrudi objavenú dierku pod tričko a pomrvila sa v nej.
Musí sa Henryho vážne spýtať na jej skutočný vek.
- Toho som sa obával...- pozrel na
inkriminovaný prst, ale zaprataná stále vlastnými myšlienkami a konšpiráciami netušila, k čomu sa táto veta viazala ani ako ju vlastne
myslel. Našťastie.
Aspoň sa konečne spamätala, ale zas mala problém, prst rýchlo,
nenápadne vytiahnuť, pretože sa zachytil, tak len trhla, až mu tam namiesto
dierky, zostala v tričku diera.
- Mrzí ma to. – pohladkala ju dementne a stiahla
ruky za chrbát, ako v škole, konečne odlúčiac aj hlavu z miesta, kde kempovala.
- Nemusí, to aj tak nie je moje tričko. Našiel som ho v kúpeľke. Ktovie, komu patrilo, ale poviem ti, nejaký
humusák, takéto deravé, vyšuchtané, bezfarebné, to by som ja nemohol nosiť... –
napínal hruď s dierou a skúšal byť nad vecou, možno skúšal i humornú
nadstavbu.
- Nevravím o debilnom tričku. To ti
zašijem... Skúsim. – opravila sa, aby si to rýchlo rozmyslel a nikdy ju tým
radšej neotravoval. – Henry mi povedal o tvojom synovi. – položila mu
znovu objavenú ruku na plece, čo zanemrósila a trochu stisla.
Striasol ju.
- Do toho ťa nič. Nestaraj sa! To je moja
záležitosť a vybavím si to sám...- odtiahol sa kúsok a pozrel zas
kdesi dopredu, kde aj tak nič nebolo, len burina a deprimujúca záhrada, o ktorú
sa nikto nestaral, hoci kedysi musela byť asi nádherná. Kedysi bolo viacero vecí
nádherných. Bývavalo...
Prikývla. A bolo ticho.
V jej prípade však s tým dlho nepočítal. Nemýlil sa.
- Čo ti vravel? – skúsila konečne zo súdka,
ktorý ju beztak zaujímal viac, ale už sa ho neodvážila dotknúť sa, ruky si
radšej rovno prisadla.
- Povie
ti. Keď zavolá.– odvrkol a hľadal ďalšiu cigaretu.
- Tebe volal...- domŕzala a krútila špičkou
bosej nohy v kamienkoch pod schodíkmi, dívajúc sa, ako sa jej koža obaľuje
bielym namelneným prachom.
- To by neurobil. Nikdy. – pozrel tiež dolu,
pod nohy, ale obrie bagandže nemali šancu vytvárať také chutné krúžky v podloží,
ako jej špinavý palec s čiastočne odlúpnutým nechtom. Ani šancu, ani
nápad. Z takýchto už dávno vyrástol. – Mám ťa pozdravovať, že sa ozve, keď
bude môcť. - dodal lakonicky, aby ju potešil. Možno.
„Keď bude môcť...“ počúval to isté už celé
roky stále dookola od Henryho, na ktorého jediného sa odvážil vždy obrátiť v časoch
krajnej núdze, keď už sám bol zúfalý a nevedel kam z konopí a nečakajúc
časom už aj tak nikdy nič, bol mu vždy vďačný aspoň za vypočutie.
Ani netušil, že nejaké tie peniaze mu vždy
prišli z účtu obyčajného sluhu a on, jeho brat sa o týchto telefonátoch a transakciách
nikdy ani nedozvedel. Bol informovaný len o nevyhnutných záležitostiach a toto,
„nevyhnutné“ neboli.
A tak si aj on, za tie roky zvykol na
hrdosť brata a bol vďačný, že je , kde je, neotravuje a žije si
nejaký ten svoj obyčajný život, obyčajného smrteľníka, obyčajným spôsobom s obyčajnými
problémami, o ktorých on, ako obyčajne, nemá tušenia, lebo je tu starý dobrý,
neobyčajný Henry, čo všetko zariadi vždy tak, ako to je treba. Aspoň podľa
neho.
- Nikdy ti nezavolal? ...myslím v minulosti. –
spravila palcom čiaru smerom k jeho topánke a vrátila sa späť do
svojej bielej, kruhovej ulity.
- Nezavolal, nenapísal, nekontaktoval, nevyhľadal...čo
chceš ešte vedieť? Ja som nechýbal jemu a on nechýbal mne. Čo je na tom
čudné?! – dal sa do odkopávania trochu vyzretejších kamienkov a sledoval,
kam až doletia.
- Ste rodina. – urobila ešte jeden kruh a skryla
doň aj čiaru k nemu.
- Dík, ale takto to zrejme vidíš len ty... - chcel
ešte dodať nejaké to oslovenie, ale žiadne s rozumom napovedaných neprešlo
cenzúrou.
Vstal, pozrel zvrchu na mandalu palcových
kružníc predstavujúcich jej predstavu rodiny a opatrne ju prekročiac, zas
chcel zmiznúť v útrobách domu. Zaútočila, hoci aj od chrbta.
- Chceš ujsť? Zas?! – zastavila ho ráznejšie,
ako pôvodne chcela. – To si fakt taký zbabelec?! – capla sotva pred chvíľkou doprášenú
nohu zas do piesku a takmer zničila svoj obrázok. - Nechcel by si aspoň
raz o niečo začať aj bojovať? – oprašovala si dlaňami druhýkrát zaprášenú muníciu,
schopnú a ochotnú ho aj nakopať a čakala na odpoveď.
Hľadal ju, otočený k nej chrbtom, kdesi v strope chodbičky na zadný dvor. Hľadal
pridlho na jej vkus.
- Dobre, ani ja nie som manažérkou roka a svoj
život nepovažujem zďaleka za ukážkový, skôr naopak, som len kúsok od titulu
Miss kalamita, ale som odhodlaná si...svoje právo na lásku aj vydobyť, ak to
bude nutné. Nevzdám sa! Ja ...sa nevzdám! To som ti chcela povedať. – natrčila mu
ruku, aby jej pomohol sa zodvihnúť.
Pomohol.
Zoči-voči si počkal na jej plán. Vedel, že
ona už nejaký bude mať. Má. Pravdepodobne riadne šialený. Aj to...
- Takže ideš so mnou? – natočila hlavu bokom
a prižmúrila oko. – Ty splašíš nejaké peniaze na autobus, ja vyrabujem
nenápadne chladničku a keď sa zotmie, vytratíme sa. Ty vieš, kde je tá
sprepadená súkromná nemocnica, však?! ...keď si mal aj číslo...tam. Spolieham na teba. – priložila prst na
pery, obišla ho a zakopla o nejaké v chodbičke naukladané škatule,
neuveriteľne šťavnato si zahrešiac.
Vážne prikývol.
Vážne jej prikývol?!
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára