Rumbelle
Na motívy rozprávky Kráska a zviera
51.kapitola
Peľové
zrnká
Henry neveriacky zízal a márne sa
snažil porozumieť družnej debate dvoch žien pri plote. Prvé, čo ho napadlo,
boli sliepky. Ale vzhľadom k Belle, použil radšej záložný plán „B“ a namiesto otrasenia
sa a znechuteného zalezenia späť do domu, zvolal patrične afektovane, dokonca so štipkou honor dodávajúceho pátosu.
- Ak dovolíte, slečna Belle, máte dôležitý
telefonát. – dokonca pridal i mierny úklon, aby to diváci mali komplet. Diváčka.
Belle si pokojne cvičila zhyby, zapretá o dve
laty a zboku sa usmievala na lichôtky, čo sa tlačili susede z nepretržite a neochabujúco sa premieľajúcich úst.
Takmer Henryho v prvom momente odignorovala, v druhom jej došlo, čo
za telefonát už od rána očakáva a skoro vytrhla inkriminované laty, ako
odletela od plota. Slušne sa však zvrtla, aby po nej zostal dobrý dojem, ktorý si "vymyslela".
- Ospravedňujem sa. Veď ešte hodíme reč,
milá slečna suseda. – zakývala a skoro sa zabila, ako prášila do domu.
- Nechceš radšej po nej hodiť nejakú z topánok?
Mrochta stará, otravná, zvedavá...- mrmlal si starý sluha.
Zhrozene sa na neho zadívala. Kedy sa z toho
distingvovaného, vždy diplomaticky naladeného tvora stihol premiesiť na
umrmlaného, nevraživého starca.
- Podľa mňa, v tomto dome budú nejaké
tie zlé geopatogénne zóny, ktoré robia z ľudí odľudov. Mali by sme sem
čo najskôr pustiť mačku, tá ich nájde a potom...potom nejakého vyháňača
diabla! – vyprskla dlaňami pred úbohým starcom, čo ho zobrala spola naposmech. –
Tak, kde je ten telefón? – márne sa obzerala po oboch Henryho rukách, ale nič
nevidela.
- Nevolal. Zatiaľ. Ale môže... – vypol sa
starý muž a zamračil. – mal som za to, že potrebujete od tej sane
zachrániť, tak som si dovolil...- skúsil sa hrdinsky, priam rytiersky oddane obrániť, ale iba
povzdychla, prešla ku kabelke, vybrala z nej svoj, nijakú činnosť nenaznačujúci mobil, skontrolovala, či je funkčný a neštrajkuje, prípadne v dohľadnej dobe nebude, oprela ho o akúsi vázičku
na kuchynskom stole a začala ho hypnotizovať, aby okamžite zazvonil.
Dokonca sa odsunula, len bradu si oprela o stôl, aby mu bola zoči-voči.
Smutne na ňu pozrel a skúsil odhadnúť,
dokedy to takto vydrží. Pochopila, že jeho mobil má ona, v igelitke stále nevybalenej z hotelovej debordelizácie, že je to len a len
na ňom, aby sa s nimi, aby sa s ňou, spojil.
Do kuchyne vošiel konečne oblečený Edward a vidiac
ju v tejto prapodivnej polohe, ukázal párkrát na čelo. Bolo mu čudné už
to, že ju pekných pár minút vôbec nepočul rečniť. Ju! Potiahol si Henryho k sebe
kúsok ďalej a skúsil šeptom, aby ju z letargie náhodou nevyrušil a neschytal
zas zopár slovných zvratov, alebo rovno zvratkov.
- Počuj, Henry, zdá sa mi to podozrivé? Čo
si jej spravil?! – mykol len bradou, lebo sa ani len nepohla, dokonca sa zdalo,
že ani nežmurká.
- Nič. Iba...zachránil som ju pred drakom.
Dračicou. – ukázal smerom, kde stál vzdušnou čiarou susedkin dom, nahol sa bokom aj sám, lebo mu jej detinskosť nevoňala, predsa
len by ju už rád videl ako zodpovednú, rozumnú mladú dámu hodnú pána. Zvlášť, keď ju takú má vidieť aj jeho brat. Hold má smolu. Belle je Belle.
- Ajajáj, to si nemal asi robiť. To vieš. Keď
mlčí muž, premýšľa, keď mlčí žena, pravdepodobne je nasraná. – prekrížil ruky
na hrudi a spokojne sa oprel o kredenc a užíval si ticho, teplo, jáj, pivo z chladničky - tekutinu...
Starý pokorný sluha prikývol. Tíšenie bolesti? Figu, vytiahol skalpel a zaťal do živého.
- Vy by ste neboli, keby vám niekto, kto vám
je blízky, tak dlho nezavolá a vy neviete, čo je s ním? – natočil sa k nemu
Henry, ktorého táto otázka štvala už dlho.
Pohoda v ten moment zmizla z kuchyne.
Edwardova tvár zosinela, ruky, zakvačené pod pažami sa zatiahli v päste a celé
telo akoby mu ustrnulo. Ešte chvíľu stál s jej pravidelným profilom v obraze,
ako prosí aparát o nejaké to cinknutie a verí, že príde, ignorujúc
všetko dianie okolo seba, kým sa zas
zvrtol a zmizol.
- Bol si na neho hnusný, Henry. – zahabkala s bradou
stále prilepenou o stôl a uvedomila si, že schytal dnes už druhú
facku a to od ľudí, ktorí by mu mali byť najbližšie a pritom...
Nemienila sa očividne vzdať svojej pozície očného
telefónneho ostreľovača, tak si prisadol k nej oproti a zložil drapľavé
ruky jednu na druhú.
- Tak vieš o jeho újdenej žene a synovi,
však? Si mu niečo... – nahol sa trochu nižšie, aby zachytil jej prípadné súhlasné
mrknutie.
Vystrela sa.
- Nie, toto je pre mňa novinka! ...len som mu vykričala, že mu asi už semeno
vráža na mozog, lebo mu chýba sex, keď je taký hnusný a nevrelý....alebo také
niečo...- mraštila tvár, uvedomiac si, aký galantný oproti jej preslovu bol k nemu
chudák Henry.
Henry s očami dokorán uznanlivo
prikývol.
- Ušla mu s nejakým dobrodruhom. Doma
nechala sotva šesťročného syna, ale aj toho mu úrady, kvôli nezamestnanosti a alkoholu
nedávno vzali. Nemá na neho nijaký kontakt. Zákaz styku, alebo ako to volajú tí
úradníčkovia. Je sám ako prst. – vysvetlil Henry. – Preto je teraz tu. Čakal
pomoc, ale pán...má na rozume len teba a teraz tá nešťastná udalosť so
srdcom a prepadom a nemocnica. Ach, jaj, dievča, bojím sa, ako sa
toto všetko skončí... – zalamentoval starec.
Vysúkala sa spoza stola.
Našla ho za domom sedieť na schodíkoch,
fajčiť a telefonovať s niekým. Nechcela rušiť, len sa trochu pritisla
k dverám. Aby si nevšimol, že tam je.
-...a nechceš to urobiť sám? Nemôžeš jej to povedať na rovinu?! Čože?!...Došľaka, ty si
vôbec neuvedomuješ, že všetko je len prchavé a nič nemusí trvať večne?...každý
ti dlabe na tvoju potrebu času... prestaň sa ľutovať, ani na to nikto nie je zvedavý, tobôž už
ona...hej, hej. Sedí tam v kuchyni a modlí sa k mobilu. Aspoň
sprostú SMS si jej mohol poslať...nie, nie, máš pravdu, ja ti nemám čo
radiť...nie, nebudem...ok, dlab na to...nič som nepovedal...jasné...držím hubu
a krok! – odtiahol mobil od ucha a drsne stlačil stop, odšmariac ho
vedľa seba na odbitý betón.
Potiahol si, vyfúkol dym a oprel hlavu o roh
výklenku, záporne ňou krútiac.
- Vylez. Viem, že si tam, tak ma nestrápňuj
viac, ako som sa pred chvíľou blamoval sám.
– pozrel smerom, kde tušil, že stojí a ošíva sa a hľadá, ako
čím skôr zdúchnuť.
Opatrne zodvihla mobil a tušiac, kto bol
pred minútkou ešte na druhej strane, roztriasol sa jej v ruke. Stiahol ju drsne
k sebe na schodík a pritiahol si jej hlavu k ramenu, aby si
mohla utrieť sople, keby sa chcela rozplakať.
Chcela.
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára