Rumbelle
Na motívy rozprávky Kráska a zviera
40.kapitola
Peľové
zrnká
Až po chvíli si uvedomil starý dôverne známy
tik. V posledných hodinách akoby telo na neho zabudlo a teraz, pri
hľadaní trápnej, na zem spadnutej ponožky, sa mu pripomenul. Ľavú ruku mal
zhora položenú v strede hrude a palcom sa snažil došúchať sa až kdesi
pod kožu, kde cítil...Čo to vlastne cítil?! Omínanie? Tlak? Bolesť? Všetko dohromady?
Vystrel sa a niekoľkokrát zhlboka
nadýchol, nečujne vydychujúc, akoby sa práve vydýchnutia bál. Popátral v pamäti po vreckách odevu, po priečinkoch v aute. Nič. Ako mohol zabudnúť...?! Hrešil sám seba, ale nie veľmi vážne, lebo omínanie, tlak aj bolesť, čokoľvek dohromady, povolili. Je to Ok, uspokojil sa, ohol po ponožku a márne sa ju
pokúšal otvoriť. Vo výrobe ju prikvačili kovovým plieškom k partnerke,
ktorá sa však už šikovne izolovala a túto nechala aj s jej kardiostimulátorom
zabodnutým do stredu tkaného tela.
- Blbé lacné šmejdy! – počastoval zvršok zo
samoobsluhy a násilím odtrhol inkriminovaný zadierač.
- Chudera, pozri, ako jej slzí očko...- vzala
ju do stále mokrej dlane
a infantilne pohladkala Belle, práve vylezená z kúpeľky, kašľajúc na
to, že sa jej práve otvoril župan a kľačiac rozkročmo nad ním, sediacim na pelesti postele, so zranenou
ponožkou v dlani, pôsobila trápne. Hlúpo. Divne. Ako Lolita.
Takmer si odsadol.
Našťastie vzdala resuscitáciu, šmarila čierny
kúsok odevu za seba a ovila mu ruky okolo krku, takmer ho prevážiac, keby
sa nezaprel druhou rukou o posteľ, na kraji ktorej sa pokúšal práve, pred jej príchodom, doobliekať.
- Načo si sa takto vyparádil? Kam? – narovnávala
mu límec novej košele a snažila sa z neho nechtami vydolovať posledný
zabudnutý špendlík. - Nikam nechcem ísť. Zostaňme...- oprela mu čelo
o to jeho, držiac bodavú zbraň od seba, eliminujúc tým však možnosť ho
udržať v objatí.
- Belle...! Belle, Belle, Belle,
Belle...prosím...prosím...nemôžeme sa stále páriť ako dve veveričky. – snažil
sa ju zahaliť do primalého župančeka, ale zámerne napínala hruď, koľko vydalo,
vediac veľmi dobre, ako ho to musí dráždiť.
Fajn. Pobozkal každý prsník zvlášť, lebo
odolať stále mokrým a zrazením sa horúcej kože s chladom izby práve
vyvretým horninám sa vskutku nijako nedalo, ale potom jej pozrel radšej do
tváre. Oľutoval, lebo vycerila predné zuby a napodobnila veveričku.
Dementné, vulgárne a nechutné...
Naozaj mu hlavou prebleskli tieto tri
adjektíva?! Zhrozil sa sám seba. Mal pocit, akoby z nej voda v sprche
práve vyplavila aj tie posledné bunky IQ, ktoré ešte nespotrebovala na skúške
a teraz tu kľačí vyzývavá, dokonalá, ale akási prázdna. Dutá?...Nemá chuť sa napiť?...Bŕŕ...Ako
len môže?! Môže. Ihneď diagnostikoval svoj obranný mechanizmus pred zablúdením v osídlach nejakej tej madam z Venuše. ...ale teraz nebude fungovať a basta!
Vlastne má chuť sa dobre napiť.
- Zbehnem po nejaké víno, ak dovolíš
a...potrebujem si aj niečo zariadiť v mestečku. Budem tu hneď. – fúkol jej
bezprostredne zas do jednej z bradaviek, ktorá sa práve zbavila husej kože
a skúšala sa uvoľniť, stiahnuť, zmiznúť pokojne z povrchu ženského...
Nadvihol kútik úst. Nebude to také
beznádejné. Diagnóza zažehnaná. Len na to treba ísť trochu sofistikovanejšie, nie ako tie
veveričky, čo po sebe skáču, len čo sa zočia.
Opäť ten blbý tik, palec šúchajúci hruď.
- Prepáč. To bude tým teplom. – hľadala, kam
odložiť špendlík, len aby sa nemusela na neho previnilo dívať.
Cítila sa trochu
urazene. Trochu dosť! Ale zostane nad vecou. Tento muž...práve tento muž jej za to stojí. Čo tak čas na prekvapenie.
- Vlastne som ti chcela navrhnúť, že ti spravím fantastickú
masáž. Viem robiť dobré masáže...- chcela žmurknúť, ale prekvapil ju takmer
zúrivým výkrikom.
- A to tvrdí akože kto?! – skackal na jednej
nohe, nasúvajúc si zbrklo a nie veľmi zdarilo znovu nájdenú ponožku.
On žiarli. Skonštatovala a pootvorila
ústa údivom, aby to aj následne vyslovila, schytala však druhé nevrelé upozornenie.
- Nemienim počúvať o tvojich avantúrach!
Nikdy, drahá...aby bolo jasno...si len ty a som len ja! Dúfam, že si to
pochopila. – zapínal košeľu až takmer ku krku, aby ju znova rozopol, až takmer
do polovice hrude.
Zrak jej klesol na ťahajúce sa očko na
ponožke. Plakala. By.
Buchol dverami a oprel sa o ne
zvonka.
Až teraz to naozaj bolelo. Tlačilo. Omínalo.Všetko dohromady. Márne pritláčal
palec k hrudi. Márne.
Otočil sa, chcel otvoriť. Hlúpa hotelová guľa!
Zatrmácal ňou. Chvíľu čakal, či nepribehne, ale nič. Asi trucuje. Nemôže ju
nechať trucovať. Pred oči sa mu dopravila tá úhľadná snehobiela nepoškvrnená
manželská posteľ...
- Belle, prosím, otvor...- zaklopkal opatrne,
ale nástojčivo. Tušil to. Dávno stála pri dverách a tvárila sa, že váha.
Otvorila a kútikmi úst jej mykalo.
Radšej ju skryl v náručí a ponadychoval
sa vône jej čerstvo umytých vlasov, aj keď to nešlo ľahko. Ani nádychy, ani
ospravedlnenia. Nebol v tom doma. Celé roky zvyknutý byť niekým iným...
- Len som sa chcel spýtať, či mám kúpiť olej,
alebo nejakú konkrétnu masážnu emulziu? – prešiel jej dlaňami po pleciach,
akoby ich už sám masíroval.
Mala chuť mu odvrknúť a konkretizovať
hoc aj na vymyslených menách, kto to ako a s čím uprednostňoval, ale
aj sama pochopila, že toto je od neho riadne ústretové gesto, tak sa netreba
tváriť urazene. Treba sa len spoznať. Viac spoznať. Krok za krokom...
- Neviem, čo máš rád...- odpovedala úprimne.
- Teba...- teraz bol za infantilného sám, ale
jej to dobre padlo.
A on to vedel.
– Len sa neopováž použiť labky,
veveričiačik...- zakontroval ešte detinskejšie, ale to mu už treskla dverami,
aby sa vyhla ďalšej trápnej výmene hrdzavosrstých komplimentov, štípajúcich viac, ako blchy ich kožuchy.
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára