RUMBELLE - Peľové zrnká... 37. kapitola

Rumbelle

Na motívy rozprávky Kráska a zviera

37.kapitola

  Peľové zrnká

   

       Pozeral, čo dobré mu navarila v dlani, ale vízia rečňovanky: tomu dala, tomu dala...a tomu najmenšiemu sa nič neušlo... mu prišla taká protivná a na druhej strane tak aktuálna, že ju takmer obvinil, že už všetko vie.

  - Henry ti niečo o mne...občas... rozprával? – skúsil radšej vopred, aby sa vyhol blamáži, že ho počúva len zo slušnosti. Ale to by zase znamenalo, že, keďže je tu, s predpokladom, že vie všetko a stále je...že...To by bolo príliš ideálne. Krásne.

  - Je to dobrý komorník. Priam ukážkový, by som povedala. Stará škola, ako aj ty – usmiala sa lišiacky, ale odvahu pozrieť, ako jej žartík vzal, nemala, tak sa ďalej motala po dlani, obkresľujúc práve čiaru života. Alebo srdca, alebo osudu. Tá ruka jej patrí. Bodka. Nová veta. - Povie len toľko, koľko musí, ale mala som pocit, že ťa obhajuje priveľmi aj v prípadoch, keď som mala pravdu ja a nadávala na teba. Občas...Ale oprávnene. – ďobla mu nechtom párkrát do pahorka pod palcom, čo malo byť pomerne bolestivé miesto, ale ani necukol.

  Súhlasne prikývol a bol rád, že mu nahrala práve Henryho loajálnosť, v podstate to na neho môže zvaliť.

  - Henry je u nás, povedal by som, odjakživa. A má ma rád. Veľmi, veľmi, veľmi...rád.– povzdychol, akoby sa z toho paradoxne obviňoval a nie tešil.

  - Hmmm. Nečudujem sa. Za tých pár dní som si všimla, že si zrejme jediný, jediný, jediný  z vášho rodu... Myslím, že tvoj otec a tvoja matka...- trochu sa nadvihla a pozrela smerom k hrobu, či nezachytí predsa len meno, prípadne iný dôležitý údaj.

  - Volala sa Belle. Tak, ako ty...  – začal jej na vystretý chrbát kresliť veľké tlačené „B“. Koľké už dnes? Osud?! Ale zas prirovnávať svoju matku k nejakému „béčku“...A predsa.  – To je irónia. Keď sa to tak vezme, aj moja matka bola len „Béčko“. – oprel sa zas a odmlčal.

   Počkal si, kým sa k nemu natočí tvárou, zacloní mu ju svojou a pokúsi sa ho, jéj, to by bolo,  inzultovať bozkom. To by rád prijal. To si prial. Dočkal sa skôr slovnej facky.

  - Ako môžeš byť taký necitlivý?! Ale teraz je mi už jasné, prečo som to schytala v ten večer v kuchyni, len čo si započul moje meno. To si ju tak nenávidel?! Prečo, pánabeka?!...- oprela sa kúsok bokom a vyzývala ho pohľadom.

  - Vôbec som ju nepoznal. – zahľadel sa aj sám k opustenému, zanedbanému hrobu a skúšal vykopávať Henryho spomienky, ktorými ho prekvapil v čase, keď si myslel, že je pánom sveta a celého priľahlého vesmíru a okolia.

  - Ako asi vyzerala? – prižmúrila Belle oči a lustrovala v pamäti portréty na zámku.

  - Veď vravím, že som ju nepoznal. Nikdy som ju nevidel. Možno hej, ale... Ak odmyslím ranné detstvo, ale z toho si aj tak nikto nikdy nič nepamätá a všetko mu nahrávajú len spomienky ostatných. Ich spomienky. Ale o nej nikto nikdy nehovoril, až...neskôr Henry. V čase, keď...keď to už bolo aj tak jedno. – nahol sa a pozorne si ju obzeral. Chcel to mať čím skôr za sebou. Skrátil... – Bola vlastne slúžkou na zámku...- prešiel jej ukazovákom po líci, ako ospravedlnenie za trochu drsnejšiu slová, ale drsne mu ho zachytila. Doslova po ňom chňapla.

 - ...ak chceš dodať: že ako istá nemenovaná Belle French, radšej si zahryzni do jazyka, lebo to pri najbližšej príležitosti spravím ja! – vyhrozila sa mu.

  Odtiahol sa a pochopil, že to bude presne také ťažké, ako si myslel. Nabral do nozdier za plnú nádrž vzduchu.

  - Nič to nemení na fakte, že v našom sídle slúžila. A padla do oka môjmu otcovi. A nielen do oka. Po romániku, ktorý skončil, ako inak, tehotenstvom, sa jej otec elegantne zbavil, poslal ju preč a po mojom narodení sa po krátkom čase zbavil aj mňa. Dve muchy jednou ranou. Skončil som v lukratívnych školách od tej elementárnej až po vysokú. Od jedného kúta Európy, skrz druhý až do dier s renomovanými názvami škôl, ale zapadnutých v krajinách, o ktorých málokto tušil, že majú vôbec nejaké školstvo. Nikde ma nenechali dlhšie, aby som si náhodou nezvykol, nenaviazal sa, nenašiel priateľov a...A prežil som! – zhrnul radšej stručne a jasne. – Ona nie. – natočil sa smerom k hrobu. - Henry mi nechcel povedať, ako zomrela a ja som nepátral. Ani keď som už bol dospelý a mal vlastné právo, možnosti, prostriedky... na všetko. Ani vtedy nie. Načo...-

  - Takže si vlastne nepoznal ani otca. – vydedukovala.

  - Omyl. Ten so mnou trávieval viac času ako doma. S Henrym bol ustavične na cestách a cesty, to som bol ja. A pritom sa mu doma narodil právoplatný dedič majetku, jeho právoplatnej, rodinou pridelenej  pani manželke, ktorá, keď zistila pravdu o mne, zbalila brata a chcela ujsť. Aj ušla. – ukázal smerom do koruny stromu, pod ktorým sedeli.

  Trblietalo sa tam slnko rozmenené na drobáky, temné listy zošúverené teplom a poprepletané konáre nepustiace nikoho skrz seba hore ani dolu.

  - Brat bol ešte dieťa. Tiež si nič  z toho nepamätá. On nebol na mieste autonehody, ale oficiálna správa to uviedla. Zmizol zo sveta z jedného dňa na druhý, aby sa v treťom zase objavil. Klebetilo sa, že môj otec ho vraj nehľadal preto, že nebol jeho, že jeho manželka...neviem. Keď sa to tak vezme...mala na to právo. Boli by si vlastne kvit. Dokonalá, vyvážená rodinka... Ja som ho po rokoch vypátral. To už som na zámku bol jeho jediným právoplatným majiteľom, lebo... – uškrnul sa. 

  Pred oči mu prišli formality. Otcov závet. Strohí právnici. Mĺkvy Henry, čo to mal všetko pod palcom, jediný s pravdou hlboko skrytou vo svojom svedomí.

  Dívala sa na neho, ako rýchlo rozpráva a len pomaly si skladala jeho život. V skladačke však chýbalo stále priveľa dielikov.

  - A čo tvoj brat? - 

  - Ospravedlní ma, ak ti poviem, že to celé bol Henryho nápad? – pozrel na ňu, ale nemyslel svoju otázku vážne. Bol pripravený povedať pravdu a niesť za ňu i následky. Len chcel, aby sa trochu pousmiala, aby ho pohladila, pobozkala, čokoľvek... „A za čo asi tak?!“ odpovedalo mu svedomie, namiesto nej.

 Iba povzdychla a rozpakovala sa prikývnuť tak kladne, ako záporne.

   - Henry vedel o bratovi všetko. Dokonca aj to, že s jeho nelegitímnosťou to boli len klebety. Jeho vlastné klebety... Jeho chodníčky boli viac ako krivoľaké a ten starý nenápadný podvodník  s tvárou dobráčiska, čo si ma takmer duchovne adoptoval už od čias môjho narodenia sa rozhodol, že ja budem lepším nástupcom na tróne svojho cteného otca. – zase ticho.

  Skúsila si vybaviť brata. Muža v koženej bunde opretého o bývalý hradný padací most. Hej, istá podoba by tam bola...

  - ...a tak presvedčil nielen otca, ale aj mňa, aby sme spoločne dali dohromady dôkazy o mojom prežití a existencii. Nebolo ťažké obnoviť prípad vyšetrovania tej autonehody, ani po rokoch, kedy polícia má iné možnosti dokázať, že v aute zahynula len žena a nijaké dieťa ...potom už stačilo pár skúšok DNA, ktoré, samozrejme, otcovstvo môjho otca  potvrdili a stal som sa tým, kým som! Jediným, zázrakom zachráneným dedičom, lebo prezieravá pani matka, apropó už druhá, ktorú som vôbec nepoznal, ma včas ukryla...to je jedno.  – roztiahol paže akoby čakal ovácie.

  Aj mala chuť zatlieskať. Zdržala sa.

  - A čo brat. – spýtala sa znovu priamo.

  - Brat? Brat je obyčajný ľavoboček, splodený so slúžkou, každým opovrhovaný, neuznávaný. Je to pán NIKTO!  Nikoho nezaujíma. Nevzdelaný, nevychovaný bezdomovec bez minulosti a bez budúcnosti. – kopol do konárika odpadnutého pod nohami, prudko vstal, strčil ruky do vreciek nohavíc a spravil pár krokov dopredu, kde ho okamžite zalialo prudké slnko. Chvíľu nervózne prešľapoval v žiari jeho reflektora, kým sa zas zvrtol a natiahol paže ako pred chvíľkou, s teatrálnym preslovom v teatrálnom postoji.

  - Tak?! Bude to?! Môžeš hádzať kamene! Teraz už môžeš... – zvážnel.

  - Si trápny. – zhodnotila jeho herecké umenie a vstala tiež.

  Dívala sa na neho zdola. Cítila, ako mu padajú natiahnuté ruky, aj to, koľko energie ho stojí, aby to teraz pred ňou ustál.

  - Mne je jedno, či si pánom zámku, alebo len obyčajný klamár. Mňa zaujíma iba...prečo si mi to všetko povedal. ...si čakal, že ťa opľujem a zbavíš sa ma?! To ma asi málo poznáš. Ja, keď si niečo zaumienim, tak si idem za svojím, aj...aj cez takých podvodníkov, ako si ty! – ukázala na neho oboma ukazovákmi.

  - A... za čím... ideš... práve... teraz, Belle? – skúsil opatrne so skrivenou tvárou, tak, ako aj charakterom.

  - Potrebujem, aby si ma vzal odtiaľto niekde na dobrý obed, zalejeme to nejakým dobrým alkoholom, oslávime moju úspešnú skúšku, aj tvoju úspešnú spoveď a potom ti prezradím, že na rozdiel od teba, moja matka má šľachtický pôvod a môj praprapradedko bol ešte Sir,  teda skôr Pér, alebo ako sa nadľuďom s modrou krvou vo Francúzsku nadáva. Ale jeho praprapravnuk nie je majiteľkou ničoho, len jednej krásnej dcéry. Takže sme si kvit. Ako rodina budeme krásne vyvážení. Čo myslíš?! Nie je to zábavné? Môžu o nás natočiť rozprávku. Mám číslo na Eddyho s Adamom, čo u teba filmovali nedávno. Aj s podpisom! – zadívala sa úprimne, naivne, ako vždy. Dnes aj zaľúbene. A od hladu s prosbou v očiach, nech konverzáciu čím skôr uzavrú.

  - Ty si krásna...- neodolal klišé. – Ale neviem, neviem, či ja tebe odpustím, ako si ma celé dni zavádzala, chodila v tej hnusnej rovnošate s čepčekom a ometala tou pierkovou ohavou prach na mojich vázičkách, tváriac sa, ako obyčajná...-

  - Ani to neskúšaj dopovedať!...- vrhla sa mu na ústa a pretlačiac sa k jazyku nemilosrdne doň zahryzla.
  Zahrešil šťavnato a šušľajúc sa snažil proklamovať niečo o Kráske a zvierati, len si nebol celkom istý, kto je v tejto ich rozprávke kým. A či to vôbec ešte je rozprávka, keď ho jazyk teraz bolí ako hovädo.

domiceli