RUMBELLE - Peľové zrnká... 45. kapitola

Rumbelle

Na motívy rozprávky Kráska a zviera

45.kapitola

  Peľové zrnká

   

       Zabudla, že má len jednu topánku a pri pokuse vykročiť, opäť zabalansovala. Stratila sa v labyrinte zdravého úsudku skôr, ako ho vôbec mohla aspoň čiastočne poprosiť o pomoc. Zbrklá, akčná, ale mapu mysle ju čítať nenaučili, len spoľahnúť sa na akýsi ženský algoritmus pokusov a omylov. Kým sa vyrovnala, nijaká postava v náprotivných verajách už nestála. Pochopila aspoň toto a sklopila zrak. Správny pokus...

  Ležal bezvládne na zemi a lapal po dychu, pokúšajúc sa znovu vstať, ale telo nemienilo nasledovať jeho predsavzatie.

  Radšej sa znížila k nemu. Rovno  padla na kolená, neriešiac podložie, čo pocítila a vyhodnotila neskoro, ale zanadávať si nemala kedy. Pritiahla sa bližšie a skúsila mu nadvihnúť aspoň hlavu, uložiac si ju do lona. Kŕčovito sa jej lapol oboma rukami predlaktia a skúsil sa aj sám štverať po ňom vyššie. Zrádzalo ho telo i dych. Oba sa zdali niekoľkonásobne ťažšie ovládateľné, ako v skutočnosti. Jej blúzka sa začínala fľakato farbiť na temno od krvi, ktorou mal potriesnenú tvár i kŕčom zakvačené prsty.

  - Čo...čo...čo... sa stalo... Počkaj, nehýb sa....Ublížiš si... Zavolám pomoc...- skúšala ho utíšiť, ale výber slov aj jej pohybov pôsobil skôr kontraproduktívne, navyše sa mu stále šúchala dlaňami po tvári i vo vlasoch, bezradná, bezmocná, nemožná, len dotýkajúca sa a pritláčala si jeho hlavu k sebe, namiesto praktickejšieho hľadania mobilu. Aj to prišlo v algoritme na rad...

  Našťastie, v kabelke našmátrala lieky, čo jej dal Hapčí. Pochopila ďalšiu z línií, rýchlo vydolovala jednu z maličkých tabletiek a pokúšala sa mu ju násilím vopchať do úst. Skúsil jej pomôcť, ale jazyk mal zmeravený, zdrevenený, celé ústa stŕpnuté, akoby ani neboli jeho.

  V jednej minúte sa, skosený náhlou prudkou bolesťou sám pritisol viac k nej, akoby to malo byť naposledy a jej sa zdalo, že zamdlel alebo...

  - Prosím...- skúsila mu hlavu odtiahnuť od tela, v domnení, že iste kolabuje a ona mu nevie pomôcť, ale bránil sa, predpokladajúc, že  ju napadne dať mu umelé dýchanie. Ak sa z toho dostane, toto sa jej opýta...a bude si ju doberať...a bude ju bozkávať a bude...opäť prudká bolesť v hrudi.

  Počkal prilepený k nej, ako k anestetiku, kým trochu povolí.

  - Belle, Belle...už je lepšie...lepšie. Choď... volaj šerifa, záchranku, kohokoľvek nájdeš...- Choď von, na ulicu...- navigoval ju sám, vidiac, ako sa trasie, záporne krúti hlavou a čochvíľa bude musieť on kriesiť asi ju.

  Odmietala sa hnúť.

- Ale, ale...- v prudkej žiari reflektora sa zo zeme dvíhal iný muž, zacláňajúc si márne oči dámskou lodičkou.

  Dvere na policajnom aute boli dokorán, pred nimi stál s obrovskou baterkou muž s elegantne zostrihnutou briadkou, vo vypasovanej uniforme, len tak, protipredpisovo, možno že iba nočnou službou na čierno rozopnutou, s rukávmi vykasanými.

  - Zalez s tým debilným svetlom ty...- zahromžil zdola čiernovlasý, práve k zemi opäť prikovaný chlap, aby do prachu vypľul posledné slová, z ktorých ani jedno nebolo spisovné či publikovateľné.

  - Máš právo mlčať! – namočil mu šerif ešte raz tvár do drobných kamienkov, akoby len omylom, podknúc sa zámerne pri vstávaní, zatlačiac sa mu kolenom medzi lopatky a vytrhol mu dámsku lodičku z ruky.

  - Dal si sa na travesty show, Hook?! Myslel som si, že ako bývalý kapitán budeš na iné typy lodí...nie na  lodičky? Tsc-tsc-tsc...alebo si ju vyhral v bare a mal chuť si vypiť z nej šampus?! To ťa asi sklamem. V cele sa mi pokazil vodovod, ani WC nejde spláchnuť...skoro by som ťa poľutoval v tomto teple...Tak poďme, vstávaj! – zdrapol ho za klopu kvalitnej koženkovej bundy, ktorej sa nevzdával ani v lete a strčil dozadu do svojho auta, bez ohľadu na to, koľkokrát a čo si cestou ešte odsúdený doudiera, kým sa narve do otvoru.

  - Šerif? Vy ste miestny šerif?!...ozývalo sa z druhého konca ulice, odkiaľ sa práve snažil ponáhľať sa starý muž sprevádzaný iným chlapíkom, s rukami založenými ležérne o šlupky nohavíc. – Už ste ho našli?!...našli ste pána Golda?!...-  volal Henry na šerifa, dvíhajúc ruku hore, akoby mal pocit, že ho nevidno a nečuť.

  Šerif Graham sa zamračil a počkal si, kým obaja muži neprídu bližšie. Starší mu bol akýsi povedomý, dokonca aj mladší, ale nespoznával ich.

  - Nemám hlásené nijaké zmiznutie. Je mi ľúto. Len ktosi z miestnych volal, že záložňu pána Golda zrejme navštívili nezvaní hostia...- mrkol smerom k okienku auta, kde si Hook rozotieral špinu po tvári.

  - Belle vám nevolala? – Preboha, Belle! – lapol starec po lodičke v šerifovej ruke. – To...toto...to je jej topánka! Osobne som ju vyleštil. Večer predtým... Mala dôležitú skúšku na vysokej škole. Kde je Belle?! – otočil sa na muža zákona.

  Tomu sa prehĺbili vrásky na čele.

  - Tak koho to vlastne pohrešujete?! Pána Golda alebo nejakú Belle? A čo mi viete povedať o tomto kuse obuvi, ktorý si beriem, ako predmet doličný?! – opäť topánku vytrhol starcovi a hlučne ňou klopol o okno, za ktorým zízal znudený Hook, kým šerif roztvoril prudko dvere a strčil mu ju pod nos.  – Odkiaľ ju máš?! – zrúkol prísne.

  - Z jednej ladnej ženskej nôžky. Osobne mi ju venovala, keď...- usmial sa naširoko Hook.

  - ...leda, keď ťa ňou kopla do zadku a ostala ti tam trčať, ty klamár! – pritreskol mu zas dvere šerif, nevyberajúc slová, kým si starec zhrozene veľkou vreckovkou utieral spotené čelo.

  - Musím odviesť zadržaného na policajnú stanicu. Pravdepodobne sa vlúpal do záložne pána Golda. Je dosť možné, že pán Gold, aj Belle môžu byť tam... Pokiaľ nie sú v hoteli, alebo v Bistre u babičky, kam väčšinou mieria turisti v našom meste. – prišla mu na um aj iná alternatíva, nielen profesijne kriminálna.

  - Tam boli. Tam už boli...potom on odišiel a ona ho šla hľadať...a nikto o nich nič nevie. Nikto nič...- sťažoval sa starec svojej vreckovke, prekladajúc ju nervózne na stále menšie a menšie kúsky, zakaždým si pretrúc už dávno suché čelo.

  - Preverím fakty. Skúste zájsť do hotela. Prípadne počkajte pred záložňou, ak sa tam tento vlámal, budem musieť predbežne zaistiť stopy ...a nemiešajte sa do vyšetrovania! – takmer skríkol na oboch, aby im bolo jasné, kto je tu šéfom. Šerifom.

  Mladší prekrútil očami a zamyslel sa, koho mu to tento nabúchaný jedovatý chlapík len pripomína.

  Tma mu však poskytla len veľmi sivé indície...

domiceli