Rumbelle
Na motívy rozprávky Kráska a zviera
54.kapitola
Peľové
zrnká
Hamburgery nezabrali. Šúchala si nervózne
nos, on mlel v dlaňovom mlynčeku zvyšky nervozity a naháňal po
podnebí chuť nejakého prapodivného nealko nápoja, aby ju naveky preglgol do
nenávratna, hoci bublinky sa vyhrážali grganím. Nadôvažok mu ten gauner
presladený vyrezal dve kolmé ryhy nad nosom, len čo si prvýkrát chlupol
a už mu tam zostali. Odporná pachuť. Megapachuť.
- Zostalo nám ešte pár šupov, teda drobných.
– skonštatovala prezieravo, ale vedela, prečo ho zámerne vzala len do mliečneho
baru, aby tu nenašiel nič s promile. Nielen, kvôli cene. Čo ak budú nútení
šoférovať.
Jej grimasy sa mu nepozdávali. Akoby jej
vedel čítať myšlienky.
- Kradnúť, ani žobrať nemienim, drahá. Toto
obdobie už mám dávno šťastne za sebou. – prehodil mlynček, celý ako bol, za
hlavu a začal sa kolísať, vypučiac beztak preliačené brucho ako deduško po
Štedrej večeri, aj keď jej menu nepokladal ani za večeru, tobôž už dobrú.
Ešteže ho nedonútila roztvárať hračky, čo dostali k menu. Akési krikľavé
figúrky v igelite, iste patrične plastovo sklamané, že ich takto
odignorovali.
- To fakt? ...si kradol? ...aj žobral?...-
vytreštila na neho oči a zdalo sa mu, akoby jej v nich zasvietili
iskričky.
Teda takýto záujem o svoju osobu
nepredpokladal. Ani v najhoršom sne. Načo jej to vôbec vešal na nos. Prečo
si ten nos takto obšúchala?! Dopadol na stôl a podal si ju ostrým
pohľadom, snažiac sa diplomaticky o obhajobu svojej poškvrnenosti.
- Ty si akože v živote nič nelofla? –
dvihol jednu nosnú chlopňu a naklonil hlavu trochu nabok.
- Až na nejaké knižky z knižnice, mame
rúž a pushapku, otcovi pornočasáky, ale tie som vrátila a jednu, teda
tri skladačky z lega ešte v škôlke, ale boli červené, to len preto.
A ešte magnetku Ratatouille v Disneylande. Nie, nekradla som. Na
to...treba mať gule. – ukončila svoju kriminálnu kariéru.
- Tie mám. Aj zápis v registri trestov.
Takže pohni svojím slepačím mozočkom trochu iným smerom. – začínal byť zas
odporný, ale rýchlo sa spätil. - Prepáč, beriem späť. Nechávam len ten mozoček.
Si mozgom tejto streštenej záchrannej operácie, tak makaj. – opravil sa
a zadíval na skupinku deciek, čo robila v kúte podniku bordel
s pudingom. Niečo mu pripomenuli. Niekoho.
Zbadala smer, aj to, ako sa mu tvárou
prehodila výhybka a drsnosť nahradila akási mäkkosť a krehkosť.
Jasné, syn...
- A kde je teraz? Tvoj syn. – strčila sa mu do záberu aj so
stoličkou, dúfajúc, že ho musí bolieť. Bolel.
Iba záporne zakýval a zahľadel sa kdesi
medzi prázdne papiere a škatuľky na stole. Samé smeti. Ako jeho život. Len
dvaja uväznení igeliťáci márne na neho pozerali spoza priesvitných mreží
svojich ciel. Stále nevyslobodení.
- Ani srnky netušia. – siahol po jednej z figúrok
a premieľal ju medzi prstami. - Zámerne mi neoznámili, kam ho umiestnili.
Potom mi oznámili, že im ušiel a teraz už dlho nič. Preto
som...kontaktoval...chcel kontaktovať brata. Potrebujem, aby mi pomohol nájsť
malého Bae. Legálne alebo nelegálne. Chcem ho späť. Dokázal som sa o neho
starať, kým bol u mňa...celkom slušne. Občas som mal prácu, občas...Na
šikmú plochu sa ide pomerne rovno, ani si nevšimneš, kedy sa začala nakláňať
a zrazu...- šmaril hračku zas do smetí. - Nie, nechcem sa ospravedlňovať,
som, aký som, ale Baelfire ma mal rád. Aj ja ho mám rád. Najradšej na celom
svete...- vravel vážne a ona mu verila. Konečne sa na ňu pozrel
a k mäkkosti sa pridal i smútok.
- Ako si to mohol nechať zájsť až takto ďaleko?
– nedala pokoj a hrabala sa na stole, aby zachránila darčeky, čo si
zaumienila mať na pamiatku z tejto akcie. Boli v cene.
- Nebudem žobrať! Už som ti to povedal. –
dvihol ruky a buchol nimi o stôl tak, že decká stíchli a pozreli
ich smerom.
Zakýval im, dvihol kútik úst a radšej sa
otočil, aby sa nemusel dívať, či sú ešte vystrašené. Pripomenulo mu to ten deň,
kedy prišla sociálka a Bae musel s nimi. Kričal, plakal, vzpieral sa,
ale dvere sa zavreli a zostal sám. A bol taký spitý, že si to
uvedomil...že si to neuvedomil. Až potom prišli prázdne dni a noci
a zúfalstvo, čo ho dohnalo až k zámku „brata“, kam sa zapovedal, že
niekedy príde.
Konečne sa jej podarilo roztrhať igelitový
obal a vydolovať z neho miniatúrnu postavičku z rozprávky.
Porozhliadla sa, aby zachytila tip na „hračku týždňa“. Stačilo prelustrovať
škatule. Jasné, OAUT.
- Teší ma, vy budete iste pán
Rumpelstiltskin! – zoznámila sa spôsobne a natrčila figúrku k nemu,
pomykajúc ňou, akoby hrala divadielko. Nereagoval, ale, keď už bol rozrečnený,
doreční...aj keď, ako vždy nepočúva. Nikto ho nepočúva. Nikdy.
- Nechcel som žobrať...dobre. Bol by som aj
žobral, keby to bolo nutné, ale...pred tebou som sa ovládol. Spomínaš si? Stál
tam prísny, ako boh vojny. Tak hrdinsky si robil nárok na teba a zo mňa,
akoby mal strach...- zasmial sa schuti, predstaviac si ich prvé stretnutie.
Počúvala. Prikývla a začervenala sa. A dívala
sa radšej ohavnej postavičke do zmraštenej, zle vyfarbenej tváre zvieraťa.
- No, daj!
To ma zaujíma! – nahol sa k nej, vytiahol jej druhú hračku spod
lakťa, aby to nevyzeralo, že snorí po jej súkromných veciach, ale snoril. Rád by čítal v jej červenajúcich sa myšlienkach.
Predstava spupného, dôležitého brata a takéto čosi...Vytiahol zo sáčika
malú útlu pricezničku v žltom. Dvihol ju hore a mračil sa. Každý
chlapec neznáša, keď si v balíčku s tajomstvom nájde dievčenskú
taľafatku, namiesto „mužskej“ hračky, ale nejaký miniatúrny rytier od
vedľajšieho stola ho vyviedol z omylu.
- To bude Kráska! – vyskočil na stoličku, ale
mama ho spacifikovala, tak sa zas spôsobne usadil, len mu ukázal pod stolom svoj
poklad. – Ja mám Snehulienku. – natrčil mu ju spiacu v totálne polepenej
dlani. – Zajtra prídem zas a určite mi dajú Krasoňa. Aby nebola sama. –
vytrčil vypadaný mliečny chrup.
Na jej Rumpla sa chalanisko usmialo tiež a pričapilo
obe ruky k sebe. Pochopila. Neostýchala sa. Pekné spomienky, tak, čo...
- Chvíľu predtým sme sa spolu spoločne čvachtali
vo vani. Vo všetkej počestnosti, samozrejme. Predtým sme sa vyváľali v blate
a odpadkoch na zadnom dvore, lebo
on bol po opici a ja naštvaná s kýblom popola v rukách a napršalo
nám na karbit, ako by povedala moja babka a boli sme špinaví jak prasce,
tak nás Henry donútil sa ísť vykúpať, ale potom si poňho prišiel. Potom si
prišiel ty a všetko skazil! – vytrhla mu Krásku z ruky a zošpúlila
pery.
- Zase som vinný ja?! – priložil si zrazu
prázdnu dlaň na prsia a zbadal, že diera tam stále je, tak radšej
priklopil jednu časť bundy, stále si nedokážuc predstaviť deje, ktoré mu tu
detailne opisovala. Blato? Zadný dvor? Opica? Vaňa? Počestnosť?...Tá najmä.
- Potom som počula, ako o mne Henrymu vraví,
že som len obyčajná slúžka, tak som sa tak rozčúlila, že som šla za ním... –
zahryzla si do spodnej pery.
- Ja som schytal facku. Ale... – zhlboka sa
nadýchol kým zašepkal: - Pekne ste sa vadili. – pousmial sa navyše tajomne.
Spomalene zodvihla z figúrok, teraz pekne
oproti sebe v jej prstoch, k nemu zrak.
- Kempoval som, náhodou, v knižnici.
Poslal ma Henry, že tam brata najskôr nájdem. Našiel som. Ale...nechcel som
rušiť. – žmurkol na postavičky. – Bola si taká strašne naštvaná
a rozčúlená a on...mal čo robiť, aby ťa skrotil. Knižnica má famóznu akustiku...
Znenávidel som ho ešte viac. Kvôli tebe. Myslel som, že len obháňa slúžky
a užíva si s nimi, ale...potom som vás videl ráno. Vyzerali ste
smiešne, v tej hre na dvoch dospelákov. Uvedomil som si, že nie
nenávidieť, závidieť by som mu mal.. Tak som hnev preniesol na teba. Zlatokopku.
– vychrstol jej dal frčku plastovej Kráske, ale nedonútil ju sa odkloniť od svojho Zvieraťa ani o milimeter.
- Stále si to myslíš? – nevydržala.
- Neviem, čo si mám myslieť. Ale bol by
blázon, keby ťa len tak pustí k vode. Si iná, ako...iné. – uzavrel
a bolo jej jasné, že sa nemá už nič pýtať.
- Vtedy ma mal viezť Gaston! – vymrštila sa
a hľadala za zadkom kabelku so zvyšnými mobilmi. - Zavoláme Gastonovi
a on nám povie, kde je „pán.“ – vystrúhala ironickú pózu. – A rovno
mu povieme, nech po nás pošle auto. Veď si jeho brat a ja...nech len
pošle! – rozhodla a pekne vedľa seba narovnala plastových hercov.
- Kto je Gaston? – siahol po nich a nenápadne
natrčil chalaniskovi odvedľa oboch v jednej dlani. Dostal obdivný lajk.
- Jeden nadržaný šofér zo zámku. Dotiahol ma
vlastne tam, ale pobili sme sa všetci traja ešte v prvú noc v kuchyni...a
to som sa len snažila chvíľu hrať dámu a obhajovať bratovo teplošstvo... -
rozprávala medzi hľadaním čísla. – ...a skončila som...medzi hrncami. Inak brat
má dobrú ranu. Takú mi spakruky uvalil...a dotrhané pančušky
a blúzka...a vieš, ako nekonečne po mne ziapal?! Len za sprosté meno...–
usmievala sa ako slniečko na hnoji, s mobilom pri uchu, čakajúc na spojenie.
Jemu práve dočista vypadlo. Blato, zadný
dvor, opica, vaňa, počestnosť...kuchyňa, bitka, trhanie, krik...Teploš?
- Belle, si si istá, že ty a môj brat
tvoríte...pár?! – neveriacky pozrel do dlane, ale fakt sa mu zdalo, že tí dvaja
sa krikľavočerveno usmievajú.
Ukázala mu, aby zmĺkol. Predsa telefonuje.
- Jéééj, Gaston, si to ty, ty stará hrdzavá
páka?...ešte stále si ho nepremazal? Rád by si?...Zabudni! Na mojom tachometri
nemáš šancu si už nabehať nijaké
kilometríky...Jasné...zmena stajne mi prospela... ako sa vlastne máš?
Vieš, sedíme si tu s Edwardom na káve v jednej nóbl reštaurácii,
mohol by si pre nás, prosím, prísť
autom? – afektovala, hoci ju ten kretén vidieť nemohol. Zvážnela. Vypla mobil.
- Nezízaj. Ako vravela moja babka: Ľudia sa delia na hoviadka božie
a bezbožné hovädá. S hovädami sa musíš baviť po hovädsky! –
vysvetlila mu.- Horšie je, že zámocký vozový park sa práve minul. Porsche je
pred hotelom v Storybrooku a druhé auto si ráno vzal osobne
a kdesi na ňom odišiel. Pochopíš, že pán zámku a má len dve autá? –
zamyslela sa a skoro jej uveril, že rozpaky myslí vážne.
- Určite šiel späť do Storybrooku. Mali by
sme sa vrátiť tam. – uzavrel jej dilemu aj párik do dlane. - Výborne. Vlastne
si to celkom slušne vyriešila. Ale: blato, zadný dvor, opica, vaňa, počestnosť,
kuchyňa, bitka, trhanie, krik, teploš... – opakoval si indície, lebo spojiť to
všetko do nejakého romantického príbehu, ktorého pravdepodobne finále mal
možnosť vypočuť si onehdá v knižnici, mu z toho nijako nevychádzalo.
Ona sa iba usmievala. A prerátavala
drobáky vysypané z kabelky.
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára