RUMBELLE - Peľové zrnká... 46. kapitola

      

Rumbelle

Na motívy rozprávky Kráska a zviera

46.kapitola

  Peľové zrnká

   

       Obchodík bol našťastie úzky a prisunúť a oprieť ho o pravdepodobne bývalý pult, nebol až taký problém, ale až  v okamihu, kedy sa mu pomocou slov a vlastnej vôle pohnúť svojím nepoddajným telom,  podarilo zaostriť jej vnímanie skôr na praktické činnosti než len fňukanie, smrkanie a lamentáciu nad jeho žalostným stavom. To potreboval teraz naozaj zo všetkého najmenej. Sám vedel, kde je sever, aj to, že tabletka len na chvíľu zmierni symptóny, ale nemocničnému prostrediu sa už tentokrát nevyhne.

  - Tak ja idem. Idem na ulicu a budem volať. Volať...zavolám...- opakovala si inštrukcie a pritakávala sama sebe vidiac, že on má oči zatvorené, ale viečka sa mu chvejú a pery vykrivujú v poryvoch stále sa vracajúcich nárazových bolestí, hoci sa snažil premáhať, aby ju nevystrašil. 

  Uvedomila si. Nijaká úľava totižto neprichádzala a aj ona sa správa úplne nemožne...

  Konečne vykopla zavadzajúcu lodičku a vyšla von.

  Paradoxne, na ulici bolo rušno. Kúsok od záložne stále stálo vysvietené policajné auto a nejakí ľudia. Iní už vykúkali z okien, niektorí vyšli i pred domy.

  Trojica mužov sa natočila jej smerom, akoby tušili, že práve vyšla z dvier. Netušili, to len šerif práve navigoval Henryho so spoločníkom k záložni.

  - Belle! To je naša Belle...- zakričal starý sluha a pretlačiac sa z hlúčika mužov, vykročil  jej oproti.

  Ako rada ho zase vidí. Henry vždy vie, čo treba. Henry, sa vyzná. Henry je nenahraditeľný pre pána Golda...

  - Henry, nie je čas, treba volať sanitku! Je to s ním asi zlé. Má bolesti. Neviem mu pomôcť. Krváca, asi...- pozrela na stav svojej blúzky a zahanbila sa, typicky žensky za svoj zjav. - ... bojím sa...- vychrstla, čo jej jazyk dovolil, kým zas zdrevenel nemohúcnosťou a bezradnosťou, neriešiac viac svoj zovňajšok.

   Zamračila sa na dvojicu mužov pred sebou. Obaja si ju premeriavali, namiesto toho, aby radikálne zakročili, dokonca nejaký chlapík zvnútra auta jej poslal vzdušný bozk! Čo je toto za šialené mestečko?!

  - Volám do nemocnice. Službu má podľa rozpisu Whole, príde s pomocou...teda...ak sa mi ho podarí zobudiť. - mračil sa šerif do tmy s mobilom prilepeným o ucho. - Á...Hapčí! Dobre že si tiež vyliezol zo svojej nory! – vítal pohľadom na druhej strane ulice postávajúceho miestneho lekárnika. – Poď...potrebujem ťa! – rozkazoval Graham s márne vyzváňajúcim mobilom na uchu. – Teda ja nie, ale v záložni, pán Gold! Pohni kostrou, možno zas budeš slávny...- podpichol ho a len miestni vedeli, aký hnusný v ten moment k chudákovi doproprajnému mužíčkovi bol, hoci aj sám mu mohol byť skôr vďačný za isté služby, ktoré  občas sám rád využil, ale...

  Belle s uspokojením prikývla, Hapčího už poznala.Umrmlaný, ale zodpovedný.

  Medzitým šerif otvoril dvere na ponúkol ju sedadlom spolujazdca, ale vidiac, že zadok auta je už obsadený nejakým dementom, čo stále na ňu spoza skla skúšal lascívne grimasy, odmietla. Radšej strpí bosé nohy na asfalte, ako zdieľať jedno auto s takých nadržaným chruňom.

  Dvere sa pritreskli a udalosti nabrali rýchly spád.

  Hapčí, Henry a brat pána Golda sa pohli k záložni, očakávať sanitku s pohotovosťou, kde sa Gragam konečne dovolal.

  Belle nakoniec prijala miesto vedľa šerifa, keď zatemnil plexisklo a oddelil väzňa od nich dvoch, dobrovoľne-nasilu súhlasiac s výpoveďou ako svedkyňa udalosti priamo na strážnici. Teraz a hneď. A bez rečí, tie si má šetriť do zápisu z udalosti.

  Dav, teda asi traja, štyria ľudkovia sa rozchádzal...

   Ani netušila, ako sa dovliekla do hotelovej  izby. A bolo jej jedno, že má aj kúpeľňu, nemala silu sa tam nahá postaviť a márne čakať, že niekto o chvíľu otvorí dvere a...

  Cez plecia mala stále pritiahnutú erárnu deku zo stanice. Pôvodne sa chcela iba rýchlo prezliecť, ale mala na výber buď túto blúzu, zababranú od krvi, alebo jeho „svadobnú“ košeľu v rovnakom stave, len s fľakmi po kečupe. A obuť si nemá už vôbec čo. Šerif jej požičal svoje šľapky. Obrovské, vyčaptané neforemné, ale musí mu byť vďačná, keďže jej drahé lodičky, vlastne len tú jednu jedinú, si nechal ten odmeraný poliš ako dôkazové matroše. Ale bude ich žiadať späť! Jednoznačne! Pasujú k tým úchvatným šatám, čo jej daroval...to bolo dávno...tak dávno...na zámku...v tichu...bože, to bolo krásne a ona si to vôbec neužívala a nevážila a vôbec...

  Návštevu nemocnice bude musieť vzdať. Pravdepodobne. Aj tak by ju k nemu nepustili. Celkom určite. Aj tak by mu bola prd platná. Na stopro. 

  Zamrzelo ju, ako nemožne sa správala v záložni. Ako len mohla takto zlyhať?!...vyčítala si, ale nie dlho. Padla na posteľ ako podťatá a premohol ju stres s únavou. Skrútená do klbka v pancieri drapľavej deky zapravila kdesi do vlasov posledné slzičky a realita nadobro zmizla. Ráno sa celý kolotoč začne aj tak zrejme odznova. Aspoň niečo také mlel šerif, lebo s výpoveďou nebol veľmi spokojný. 

  Zajtra. Aj zajtra je deň...

domiceli