Rumbelle
Na motívy rozprávky Kráska a zviera
44.kapitola
Peľové
zrnká
Noc zostala príkro letná. Vlhká
a nasiaknutá stále slnkom, čo celý deň opekalo strechy a snažilo sa
na prašnej hlavnej triede vytvoriť zrejme kôrku. Drobný štrk pod podrážkami
chrumkavo praskal a v tichu sa jej kroky ozývali zhmotnené do rušivej
melódie prispávajúceho mestečka.
Pozorne sa obzerala po potemnelých, pre noc nezaujímavých vývesných štítoch,
ktorých tu bolo pomerne dosť a hľadala záložňu. Jeho záložňu, o ktorej
existencii donedávna nič netušila. Nezaujímala sa. Vlastne stále o ňom nič netuší. Nezaujíma sa. Pozná pomerne
slušne inventár jeho zámočku, jeho verného sluhu Henryho, jeho stručný, takmer neuveriteľný
životopis a jeho dotyky. Tie asi zo všetkého najviac...Tie ju zaujímajú. "Aké plytké..." vyhrešil ju vnútorný hlas. "Aké úprimné..." vyčítala ona jemu.
Presne pod jednou z retro lámp narazila
na veľké okno zložené z niekoľkých tabiel, na ktorých sa niekto už prstom hral piškvorky v prachovom povlaku, a zazdalo sa jej, že skrz
prach a špinu ešte presvitá nejaký pôvodný názov. Obišla veľkým oblúkom jedno z
odparkovaných áut pri krajnici a vďaka tomu uvidela aj výrazný vývesný
štít, kolmo nainštalovaný k budove.
Je na mieste.
„Záložňa pána Golda.“ Tak preto ho tu každý pozná.
Ako väčšina domov tu, aj tento sa jej zdal
neobývaný, dokonca neobývateľný. Tam, kde sa chodník, s kde-tu už s potrhaným
asfaltom a vyvretými stvrdnutými bublinami, vnáral pod dom, boli odpadky,
špaky, skrkvané noviny a takmer všade vyrastal nejaký ten masochizmu
sucha a nedostatku kvalitnej živnej pôdy holdujúci trs buriny. Na vonkajšej parapete vrstvy rôznorodého prachu, sklá
opršaním matné, nátery na rámoch okna i dvier sa začínali oplieskavať.
Zabudnutá záložňa, založená do zabudnutia...Ale bola jeho.
A preto s bázňou opatrne prešla po odlupujúcej
sa farbe dvier, dotkla sa kľučky, ktorú hrdza stále neobjavila, zrejme kvalitný
materiál a čuduj sa svete...tá poddala. Dvere zaškripeli a zdnuká ju
ovanul puch stariny.
Vystrašene sa strhla a cúvla, aby sa
v tom istom okamžiku pritisla k múru vedľa dvier a so zatajeným
dychom čakala, komu sa to drzo skoro vlámala so súkromia.
Nikto k dverám neprichádzal. Nikto ich
znovu nezabuchol.
Odvážila sa odlepiť sa a nakuknúť dnu. Aj tak
zrejme uvidí iba tmu. Zato smrad je neviditeľný, ale o to citeľnejší. Obozretne
sa poohliadla po beztak prázdnej ulici a cítiac sa zneviditeľnená, po
milimetroch sa odvážne prišuchovala k odchýlenej medzierke. Ešte kúsok a pod nohou
jej zapraskala stará vysušená drevená podlaha.
S dychom musela veľmi opatrne, k puchu
stariny sa pridala všadeprítomná pleseň a zvýšená vlhkosť dlho nevetranej
miestnosti. Zostala znehybnená stáť a čakať, kým si oči zvyknú a zaostria
aspoň na obrysy nábytku. Zaostrili. Už-už vykročila, keď kdesi z úzadia objektu, kde bola asi ďalšia miestnosť, možno sklad,
započula nepatrný šuchot.
Zakričať: „Haló, je tu niekto?!“ nepovažovala
na cudzom území za vhodné a vytratiť sa von momentálne za možné, lebo by mohla
vzbudiť pozornosť, navyše sa jej opätok zabodol prihlboko do špáry medzi latami,
tak sa iba knísala ako trstina vo vetre, napochytro pri balanse hľadajúc, čoho
sa zachytí, aby sa nevyrydala rovno na práchnivú, roky neumytú dlážku.
Miestnosťou sa ozval nepríjemný zvuk
padajúcich a rozbíjajúcich sa predmetov, o ktoré, nevediac o nich,
zavadila a strhla ich so sebou na zem.
- Šľak, aby to bral, idiotské krámy! - uľavila
si a capla zaprášenou rukou po ústach.
Neskoro. Šuchot vzadu sa zintenzívnil,
zazdalo sa jej, že počuje hlasy. Šepot. Šuchot. Šum.
Rýchlo sa vysúkala z lodičky, čo zostala zapravená v podlahe
a odšuchla sa za akýsi kus nábytku. Pritiahla kolená k sebe. Strčila hlavu medzi ne.
V tom momente prievan rozcabril vchodové
dvere dokorán, lebo sa otvorili iné vzadu a pouličné svetlo osvietilo aspoň pás
miestnosti. V ňom sa zjavili dve postavy, štuchajúc do seba pokúšajúce sa
dostať sa cez narozhadzované harampádie, s ktorým pri úteku nerátali, lebo
tu predtým nebolo, von.
Prestala aj dýchať, vidiac medzierkou medzi prstami zakvačenými o hlavu, ako sa jedna z postáv
ohla a vyrvala jej lodičku z diery.
- Mali sme návštevu, Will! – zaškeril sa muž a klopkajúc si jej opätkom a čosi kovové v dlani, obzeral
sa, či tu niekoho neuvidí. - Nejaká cica-mica...- natrčil kolegovi topánku, sarkasticky sa zaškeriac.
- Dlab na to, prcháme. Tá už je v psovej materi, aj bez topánky...Aj tak sme sa zdržali
pridlho a nenechám sa zavrieť, lebo nejaká krava spustila alarm a do pár
minút je tu ten debo Grey ako na koni. – odvrkol mu iný a sotiac ho,
vytlačil sa von.
Komplic ho nasledoval. Lodička sa mu zrejme páčila, bral ju so sebou.
Miestnosť stíchla a s ňou
i všetko ostatné. Akoby sa pred dverami vyparili. Žiadne zvuky úteku hore, či dolu ulicou. To asi tým, že si silno
pritláčala dlane o uši, vyľakaná na smrť.
Až o hodnú chvíľu sa odvážila odlepiť ich
a započúvať sa znova do ticha.
Žiadne ticho. Zozadu sa stále ozýval akýsi
šuchot.
„Ďalší zlodeji?! Majú tu pelech?! Štáb?! Squotteri?
Myši? Šváby? ...jeden horší scenár od druhého. Len sa rýchlo pozviechať a vypadnúť.
Nemá tu čo robiť. Nemala sem vôbec chodiť! Dočerta, Belle...hrešilo ju svedomie
a snažilo sa jej vyklepané telo postaviť na nohy. Jednu bosú, druhú v lodičke.
Už bola na štyroch, keď sa jej zamarilo, že
počuje svoje meno. Že by svedomie a pud sebazáchovy v krízovej situácii
dokázali zázraky? Alebo si sama šepká svoje meno polohlasom a ani o tom
nevie, aby sa povzbudila a prášila preč rýchlejšie ako rýchlo?!
Ešte sa predsa len obzrela za seba, držiac už
dvere, keď sa tie zadné znovu otvorili a v nich niekto stál.
Na výkrik jej hlas nedal oprávnenie, len viac
trhla vchodovými dverami a vo svetle zvonka zachytila pred výpadom z nich na zlomok sekundy ešte odvrátená, tvár.
- Preboha! – zaúpäla a takmer sa zviezla
k zemi.
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára