Rumbelle
Na motívy rozprávky Kráska a zviera
49.kapitola
Peľové
zrnká
S uspokojením starostlivého rodiča
sa díval, ako tlačí do seba jeho polievkový výtvor bez úcty k času
a námahe, ktoré do diela vložil. Ako každé dieťa. Decko. Skúšal na nej
nájsť znaky, že je predsa len o niečo dospelejšia, ako sa mu zdala, keď ju
prvýkrát videl a prijal pod ochranné krídlo. Nielen kvôli menu. Aj kvôli
menu. Kvôli nemu. Kvôli sebe...
- Týždeň si nejedla? – prisadol si oproti odmeriavajúc
nebadane objem hrnca hovejúceho si na sporáku na dnešný deň,
prepočítavajúc to automaticky v duchu medzi troch ľudí.
Dala si ešte pár lyžičiek a takmer celý
krajec chleba k tomu, kým našla svoje včerajšie menu.
- V podstate, hej! Však na raňajky
doma...- uškrnula sa, ako rýchlo si prisvojila zámok aj s jeho službami. -
...tam som stihla len kávu, obed bol rýchly, potom, potom...- potom to chvíľu
nebolo jedlo. - ...potom už nič. Olovrant sme vynechali, večeru som prespala
a raňajky mi zjedol tamten. – ukázala ďalším krajcom chleba smerom hore na
poschodie a schovala ho takmer celý do úst. – A v noci som, si
predstavte, Henry, vôbec nič nejedla! –
posťažovala sa detinsky nadôvažok.
- Teba
radšej šatiť, ako živiť, dievča. – skonštatoval starec starosvetsky, odhodlaný brániť zvyšok polievky
aj pre ostatných hladných stravníkov v tomto dome.
- Dobre, že spomínate. Aj tam je problém. Nemám si čo obliecť. Som
prasa a zničila som aj tú jeho požičanú košeľu, aj svoju vlastnú
a ako tak pozerám...- zadívala sa kdesi do lona. - ...ale nie, len som ťa
chcela trochu postrašiť. – frkla na neho pár omrviniek, vidiac, ako si nešťastný
prezerá ďalšiu, dobre jemu známu, drahú pánovu košeľu navlečenú na nej
a dehonestujúc značkovú kvalitu, ledabolo na uzol zaviazanú, akoby to bola nejaká obyčajná
z výpredaja.
- Tak v tomto ti nepomôžem.
Predchádzajúci majitelia tejto vilky zrejme povyhadzovali všetko, čo
patrilo...mojej Belle. – podvihol sa starec a dobrovoľne šiel obetovať
svoju porciu dnešného obeda tomuto hladošovi.
Hladoš však už mal našťastie dosť hutnej, aj chutnej stravy, len
málo informácií, ktoré ju navýsosť zaujímali.
- Počúvam, Henry. – odsunula tanier
a hladkajúc sa po bruchu namiesto poďakovania, usmiala sa na muža
s hrncom v oboch rukách. – Takže, ak som dobre pochopila, toto je vila jeho matky? Aj som si myslela, že to bude nejaké to
rodinné letné sídlo. Na obyčajnú slúžku celkom slušné. – obzerala sa po
striedmo, ale vkusne, zariadenej kuchyni, ale uvedomila si, že tak, ako
hovoril, tu budú už zásahy ďalších majiteľov. Počkať akých ďalších majiteľov?! Tak prečo sú potom zas tu?...keď ...no, chaos. A hovoril ešte čosi. To bolo zaujímavejšie. Dôležitejšie. –
Henry, prečo jej stále hovoríš „moja Belle“? Ak smiem hádať, tak...Ty si ju zrejme zažil, aj jej
románik na zámku, aj jej osud. A teba, dobráka od kosti to dojalo
a súcitíš s ňou, však? – lapla ho za obe zrazu sa trasúce ruky, len čo
si znovu prisadol oproti nej, spokojná so svojím brilantným detektívnym úsudkom.
- Ja som zodpovedný za jej osud...- začal
sťažka s očami sklopenými, ale odhodlaný povedať jej všetko, čo zrejme pán
dosiaľ neučinil, aj keď sa úfal, že jej to vyrozprával a ona zoberie
chudáka starca zhovievavo na milosť. – Vieš, naozaj som ju poznal. Lepšie, ako ktokoľvek
iný. Ja som rozhodoval o jej osude...a nie vždy dobre. Možno bolo už prvou chybou, že som jej ponúkol to miesto
chyžnej na zámku, kde som sám roky pracoval, len čo skončila strednú a nemala čo
so životom. Iné sa povydávali, ona len snívala a čítala, tak ako ty... –
usmial sa pri spomienkach.
- Presne, tak ako mňa. Máš to už v sebe.
Všetkým pomáhať a starať sa o nich...- prekladala si jeho spoveď a nedochádzalo
jej zatiaľ nič.
- Nie „o nich“ ! Do nich! – chytil sa jej
slov. – Prišla a prevrátila celý chod zámku naruby. Áno, áno, veľmi mi ju
pripomínaš, Belle. Moju Belle. Ale neskáč mi do reči, prosím...- natrčil jej dlaň
vidiac, že chce všetko komentovať.
Poslúchla.
- Myslel som si, že je šťastná. Svojím
spôsobom asi aj bola, ale potom sa to prevalilo. Pomer so zámockým pánom. Aj
to, že nezostal bez následkov. Netušil som, že sa to deje. Bol som zaslepený
jej spokojnosťou, aj spokojnosťou zamestnávateľa s ňou. Nedošlo mi. Keď ma
požiadali o súčinnosť, zhrozil som sa. Zlomilo ma, že moje dievčatko už
nechodí vysmiate a uštebotané, lebo...lebo tušila, čo ju čaká... –
povzdychol a bol by rád, keby teraz chvíľu hovorí ona, ale ona si len
skladala indície, ktoré už mala a zatiaľ nespokojná čakala, prečo jej to
všetko zas rozprávajú dookola. Tentokrát starý dobrák Henry. Všetko, čo už vedela od neho.
- Vrátila sa sem. Domov. Prežila hanbu,
ohováranie, posmešky. Porodila dieťa. A zdalo sa, že pomaly zabúda a bude šťastnou
slobodnou matkou, ale...Spravil som strašnú chybu Belle. Zabil som moju
Belle... – zadíval sa jej do očí, ale mračila sa. Táto časť skladačky nemala
správne rozmery a nikam nezapadala.
- Prevrátil som jej život naruby svojím
ďalším rozhodnutím. Nevedel som sa zmieriť s tým, že moja Belle je len obyčajná
prespanka a kul som železo ešte za horúca. Presvedčil som pána, aby sa o dieťa
náležite postaral, aj keď to znamenalo, vyrvať ho Belle z náručia a sotiť
kdesi do neznámeho sveta, kde na neho nedosiahne. Pochop, myslel som si, že to
pre malého bude to najlepšie možné riešenie. Najlepší vklad do života. Vychovajú
z neho vzdelaného, kultivovaného pána a možno raz... – obhajoval sa vehementne, ale videl, že
stále chápe jeho pohnútky a za nič ho nesúdi.
- Čo je zlé na tom, postarať sa o dieťa?
Pomáhal si, ako vždy. Ja sa len čudujem, kde sa to v tebe berie, ten
altruizmus byť vždy úslužný a každému pomôcť a...- hľadala Belle
superlatívy na charakter muža pred ňou, ale stopol ju.
- Nechváľ deň pred večerom...- zdvihol
ukazovák. – To rozhodnutie malo nedozierne následky. Nesúhlasila s tým. Nechcela
sa malého vzdať. Bojovala, plakala, prosila...Ale boli sme s pánom neoblomní.
Ani sme jej nepovedali, kde je. Aby nešla za ním. Aby nepátrala. Aby nás
nechala zavŕšiť náš skvelý plán...- doťahoval trošku skleslo. Trošku
sarkasticky. – Dotiahli sme...dotiahli sme moju Belle rovno do hrobu. Utrápila
sa. Jej srdiečko to nevydržalo. A je to moja vina. – pritakával sám sebe a slzy
už neskryl.
- Hmm...nemali ste brať dieťa matke. To je
strašné. Prečo nemohla vidieť, ako jej syn napreduje a rastie a byť hrdá,
aké dobré školy má? – spýtala sa naivne.
- Bola len...obyčajnou slúžkou. –
skonštatoval tvrdo. - A z môjho vnuka sa stal pán zámku. Následník. Jediný
právoplatný majiteľ, dedič celého majetku...- začínal vymenovávať, ale skočila mu do
reči, zastrčiac konečne posledný dielik.
- Vnuka? Henry, to znamená...Vnuka? „Moja
Belle“, bola vaša dcéra? Ty si jeho starý otec?!...to preto sa snažíš vyhovieť
mu vo všetkom a...on ti doslova zobe z ruky ako jedinému...je to tvoj vnuk! – rapotala, takmer kričala a on sa na
ňu díval ako na nesvojprávnu, veď tu o tom celý čas hovoril, alebo...
A ešte niekto sa díval. Muž opretý o veraje.
- Drbe ti?... Musí tu ziapať na celé
mestečko?!... Nemáme už hanby dosť?! – vyštekol ich smerom, trhnúc dvierkami na
chladničke, vyrvúc odtiaľ ďalšiu plechovku piva a opäť zmizol v dome.
Naštartovala sa na ráznu odpeveď.
Naštartovala sa na ráznu odpeveď.
- Nechaj ho Belle. Nechaj...Pochop ho. Ako by
ti bolo, keby celý život žiješ v tom, že si nikto, len chudák. Bez rodiny,
bez výchovy, bez zázemia. Potom ti povedia, že všetko je inak, ale ty s tým
nemôžeš aj tak nič urobiť? Prešiel si tým aj on, jeho brat. Môj vnuk...V opačnom garde...Zrazu
bol postavený pred skutočnosť, že nie je legitímnym potomkom...ale bude klamať
celému svetu aj sám sebe, že to tak je. Majú to obaja ťažké, ver mi... –
obhajoval Henry bratov a jej už zas nebolo jasné nič.
- Prečo s tým niečo neučinia aspoň
teraz? Vyrovnanie. Fifty-fifty. ...- spýtala sa naivne, akoby šlo o detskú hru, kde si len vymenia
úlohy a ďalšiu hodinku sa budú hrať takto.
Starec záporne kýval hlavou. Potom zrazu
kladne. Potom vstal a nevedel, čo má robiť. To, o čom vedel, že sa deje, ho neveľmi nadchýnalo, ale pokúšal sa s tým zmieriť...
- Je to teraz v jeho rukách...- povedal tajomne. - On je pán...-
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára