Rumbelle
Na motívy rozprávky Kráska a zviera
36.kapitola
Peľové
zrnká
Miniatúrnemu mestečku, kde si nevšimla
ani tabuľku pri príjazde a kým si v duchu pripomenula, že si prečíta tú na konci, dali
dávno zbohom, o čom svedčili plotom zapásané posledné stromy akejsi
záhrady a potom už len pole s prezrievajúcou úrodou.
Šmykol
to na poľnú cestu a v prachu
pohojdávajúcom auto po výmoľoch sotva
stíhala udržať balans, nieto pozornosť a predstava dohryzeného jazyka pri
prípadnom pokuse položiť otázku sa jej nepáčila.
Na konci bude: zámok, zámoček, vila, vilôčka,
chata, chatka...mraštila tvár, lebo očividne zabrzdil, ale nič, čo by
pripomínalo nejaké múry ukončené aspoň jedným komínom, nevidela.
Iba... hej, je to živý plot. Nezostrihaný,
prerastený, vysokánsky, ale očividne zámerne nasadený živý plot a za živým
plotom býva...
- Cintorín?! – vypadlo z nej rovnako,
ako ona z auta a vo vzpriamenej polohe uvidiac trčať mohyly
s krížmi na vrcholcoch, sotva zalapala po beztak horúcom vzduchu.
Zaprášenom. Spiacom. Unavenom.
On medzitým vybral z kufra igelitku,
z nej zopár sviečok a čosi, čo matne pripomínalo kvet v kvetináči,
ale pobyt v kufri mu zjavne neprospel.
Stal si vedľa nej, rozkročenej, s rukami
vbok, meravo hľadiacej v ústrety smrti za živým plotom.
Nedôverčivo naň pozrela, aj na náklad
v rukách. Kvetiny, sviečky...
- To vieš, ja som riadna romantička, ale
nejako si neviem predstaviť, že v strede tohto tu je maličká útulná
kaplnka, kde nás čaká kňaz, aby nás zosobášil...- proklamovala smrteľne, keď už
sú na takom mieste, vážne a čakala, ako sa jej vyhovorí, lebo s touto
variantou dnešného dňa ani nemienil rátať. Možno ani života, čo by ju však
príšerne sklamal.
Sklonil hlavu s úsmevom a naozaj
hľadal slová. Našiel.
- Ja som zas konzervatívny muž zo starej
školy a je mojou povinnosťou predstaviť ťa cteným rodičom predtým, ako
dostaneme požehnanie...- pozrel na ňu, spotenú, dokrkvanú, s prachovými
čmuhami cez líce a zdala sa mu rovnako krásna, ako kedykoľvek predtým, tak
nezaváhal. - ...a potom by mohli byť najskôr zásnuby, čo povieš? Vlastne nie. Pôjdeme do toho Francúzska, aby som oficiálne mohol požiadať o tvoju ruku,
keď už tak po tom veľmi túžiš...- zadrel cynicky nakoniec a pokazil, čo sa
dalo.
Vyfúkala z nosa, čo našla a strčila
špinavú vreckovku späť do miniatúrnej kabelky.
- Hmmm...romantika na hovado! – prekrížila
ruky na prsiach a snažila sa nezdúvať, hoci to šlo ťažko. Hladná, smädná,
špinavá, bude teraz na výpeku hodinu počúvať o prapraprapredkoch do nevie
koľkého kolena, akoby denne neometala prach z ich portrétov v zámku.
Pekne v chládku, napapaná, opitá túžbou byť na jednom z nich.
-
Belle...- skúsil vážne, presúvajúc sviečky z jednej ruky nervózne
do druhej.
- Nič mi nehovor, prosím. Ja nie som polcolová
trubka, ktorá verí, že sa takéto veci môžu diať aj v reálnom živote. Len
som sa trochu zasnívala a popustila uzdu fantázii. To bol žart! Nepochopil
si?! – vystrúhala úsmev, ale nebol dvakrát úprimný. - Mne je fuk, či si ma
vezmeš, alebo budeme spolu len spávať. Dnes mi je to fuk. Mám „B“ plus
a mám tu teba. – oprela sa mu o plece, prebrala dožívajúcu rastlinku
z jeho ruky a s dôverou, pripravená na prednášku čakala, kedy
vykročia.
Vyzerali komicky a on si to plne
uvedomoval. Nemalo to tak dnes byť, ale možno to bude aj lepšie. Keďže sa mu
uvoľnila ruka, lebo slečna „nevjestinka“ si kytičku niesla vo svojej, pojal ju
a ťahal prekročiť vŕzgajúcu bráničku.
Ovial ich chládok rozložitých stromov a upokojil
trochu bláznivú náladu, kde budúcnosť sa javila v dúhových odtieňoch,
ktoré sú typické pre romány, ale v reálnom živote naberajú ešte čierne kontúry,
ktoré ich zväzujú viac, ako postavičky v Disneyoho rozprávočkách s happyendom
v každom obraze, tak odlišnom od pôvodného libreta.
Zastal pri nenápadnom hrobe. Maximálne
nenápadnom tak, až dvihla k nemu nenápadne oči. Vždy si predstavovala, že
predkovia si hovejú v zámockých kaplnkách, v katedrálach mesta, v hrobkách
s mohylami a tu...takmer nič. Jednoduchý náhrobok, jednoduchý nízky
plôtik ohraničujúci burinu, čo tu rástla z podložia. Zanedbaný, starý
hrob.
- Moja...matka. – vyšlo z neho pomaly a ťažko.
Márne sa pokúšala prelúštiť olúpaný nápis.
-
Viem, čo ti vŕta hlavou. Prečo tu, prečo takto... – pozrel na ňu a nečakal,
že prikývne, pokračoval radšej sám, posúvajúc ju k lavičke kúsok vedľa. –
Neviem, čo učiní s nami tajomstvo, čo ti chcem teraz prezradiť, Belle. Ale uveril som ti... Včera v noci...–
preložil jej ruku cez plece, pritiahol si ju, aby cítil jej teplo a prítomnosť,
aby mohol jej občas vtlačiť aspoň letmý bozk do vlasov a nadýchnuť sa jej
stále levanduľovej vône z kvalitného provensálskeho mydla, čo nechali
umrieť vo vani a ono sa im za to mstí prekliatou vôňou.
Položila mu hlavu na plece a pripravená počúvať,
upadla do akejsi pokojnej letargie skôr, než začal. Len vymenila kvetináčik za
jeho dlaň a varila v nej imaginárnu kašičku, hoci to proti škvŕkaniu
v bruchu veľmi nezaberalo.
Snáď to nebude dlhý príbeh...
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára