Rumbelle
Na motívy rozprávky Kráska a zviera
34.kapitola
Peľové
zrnká
Aula ešte, ako tak umelo strojenou
hrdosťou, niesla honor niekdajšej slávnej univerzity, ale potuchnuté chodby
prízemia, či ešte zníženého suterénu, kam práve doklesali šedivým schodiskom
s preblikujúcou neónkou, ironicky hlásajúcou „únikový východ“, kde ako krti
v dierach boli pozašívaní veľavážení páni docenti a iné honorábility
a spektábility a spol. s hlavami natlačenými definíciami
o tom, aký krásny by bol tento svet, keby ho všetci mali možnosť vidieť
v ich intenciách, krásne teoreticky rozpitvaný, rozanalyzovaný
a premenený na atómy a vôbec, neniesli už nič, len svoju
opotrebovanosť a starobu. Páchnucu starobu. S nevôľou pomykal nosom.
Svet
v detailoch a detaily vo svete tak odlišne podstatné pre týchto tu
a úbohých študentov, pre ktorých bol aj tak zápis v indexe
dôležitejší, než sumár vedomostí, lebo znamenal ďalšie odfajknutie za fúrikom,
ktorý vykydli pánovi docentovi rovno pred dvere skúšobnej miestnosti, nerozpakujúc
sa občas pritlačiť náklad aj pľuvancom. Dámy len imaginárnym.
Po očku sledoval svoju dámu, ako si vzadu
poťahuje látku sukne a hryzie do spodnej, beztak po noci riadne dohryzenej
pery, s očami kdesi v neurčitom bode konca chodby. Ako jej pod druhou
rukou vlhnú potom papiere a navierajú svaly na lýtkach, lebo topánky sú
privysoké a chodby pridlhé.
Príšerie osvetľované len sklobetónom, kde-tu
navyše poolepovanom plagátmi, skrz špinu ktorých sa úporne dralo svetlo večne
vrndžacich neónov a steny so soklami neurčitej, beztak sa v celých
rolkách už odlupujúcej farby hovorilo najjasnejšou rečou školstva. Vrchol má
škola za sebou a teraz, ťahajúc za všetky možné konce, hlavne tie kratšie,
sotva bojuje o svoje prežitie.
To by, ale mohlo nahrávať pár bodíkov jeho
Belle, pretože normatív finančného príspevku viazaný na túto študentku, by po jej vyhodení mohol
rapídne znížiť...povedzme kvalitu písacích potrieb, osvetlenia večne
nefungujúcej interaktívnej tabule, či aspoň toaleťáku na dievčenských...
„Jeho Belle“...ako nádherne to znie, chválil
sa práve nejakému bradatému, zamračenému chlapovi na sépiovom papieri
v lesklom vydaní, čo prstom ukazoval do nejakej obrovskej bugsy šalátového
vydania po stĺpcoch ešte písanej knižky..
- Ty ma vôbec nepočúvaš! – postavila sa pred neho
a počkala si, kým odtrhne oči od plagátu pozývajúceho na dni pána Guttenberga a
jeho prvotlačí.
- Jasné, jasné. Ďalej už nejdem. Tu si sadnem
a počkám si, kým mi nedonesieš na podpis jednotku v indexe. – prešiel
jej otcovsky spakruky po vlasoch, až sa trhla nevôľou a rozstrapatila si
ich na truc starostlivému „tatinkovi“, za ktorého sa práve očividne pasoval.
- To radšej vylez oproti do baru a kopni
do seba za mňa zopár frťanov! – prehodila papiere z jednej ruky do druhej.
- Kde to žiješ, prosím ťa?! Jednotky sú na základke, tu sa dávajú „áčka“, aby
bolo jasno. Bože, ako vyzerám?! – skúsila sa mu uvidieť v dojatých očiach
a nevedela sa rozhodnúť, či sa takto dementne môžu správať dvaja dospelí
ľudia, alebo je to stresom, alebo nocou...podľa úškľabku na ich idiotsky
ružových výrazoch tvárí to bolo viac ako jasné...Básnická otázka. Jeden
z trópov používaných aj generáciou „Prekliatych básnikov“. Vrátil ju pojem
nechcene do hnusnej reality a prefarbil ružovú do sivasta.
- Dnes ti robím osobného šoféra. Zabudla si?
Pripijeme si až neskôr. Spolu... – prepchal sa do útrob svojho na nej visiaceho
saka, prevlnil sklady košele a konečne sa dopracoval aj k spotenému
úzkemu pásu, pritiahnuc si ju zaň k sebe. – To len pekne ty sama zájdi na
toaletu, osviež sa trochu ľadovou vodou a odkáž tej ofŕkanej vyplašenej
ženskej v zrkadle, že ju ľúbim, lebo je nadaná, šikovná a skúšku dá
ľavou zadnou...- preroloval po jej bokoch k zadku a dolu
k stehnu a vracajúc sa späť, zamrzol mu úsmev na tvári,
a stratil chuť na žoviálnosť.
- Nohavičky si v šatníku nemal...-
pokrčila ramenami, aj tými, na ktorých mala práve položené ruky, kým ich
nepoužila na následnú kontrolu zadnej karosérie, beztak tušiac, že pešiaci
idúci v protismere vďaka nemu pravdepodobne jasne videli nedostatky jeho
skrine.
-
Neboj, sú to mladí ľudia. Nás už nič neprekvapí. Ale aj tak je od teba
milé, že sa nehanbíš ma objať tu, na verejnosti. – pritiahla sa a opatrne
držiac látku vzadu na zadku stala si trochu na špičky a len tak letmo sa
dotkla ústami kútika jeho pier.
Konečne našiel dych, nabral si ho plným
dúškom a odlepiac sa od nej, ustúpil, pozorne si ju premerajúc trochu zo
záklonu, najmä, či sa neotŕha podvozok,
preberajúc tým všetku zodpovednosť za jej outfit sám na seba a svoje
pochybenie si ešte rázne povyčituje a radšej si dosadol na najbližšiu
vypelichanú lavicu, odpraviac ju tým konečne k dverám, z ktorých
práve vyšiel posledný utýraný, spotený viac, ako on sám a to sa na neho
ešte vrhla tlupa dnešných spolutrpiteľov.
Vložila rýchlo palce do pästí a natrčila
mu ich, s jasným odkazom, aby tam pekne sedkal a držal palce.
O palce tu nešlo. Len aby ona držala
nôžky pekne pohromade, neprekladala si ich pred pánom docentom a neskúšala
s nimi manévre podiehajúce riadeniu stresových hormónov...
Dvere sa za ňou zabuchli.
Ruch a ustavičné premieľanie sa davov
ľudí mu nedovoľovali sa intenzívnejšie zamýšľať nad budúcnosťou. Či pôjde ďalej
podľa vopred pripraveného plánu, alebo skočí do obchodu kúpiť jej spodné prádlo.
Veľkosť už v rukách má...Došľaka. On, zvyknutý celý život na vypracované
diagramy, plánovanie a menu na týždne vopred, plné dokonalých, do seba
zapadajúcich detailov teraz zisťuje, že
jej detaily nekorešpondujú s tými jeho a skôr padajú ako zapadajú...
A to sa úfal, že po poslednej noci...
„Čo? Mala sa zmeniť? ...si si istý, že to
chceš?! Vážne...?!“...
Striasol sa. Odkýval si záporne
a konečne sa uvoľnil, roztiahol cez celú lavicu, založil ruky za hlavu a
...skúsil odhadnúť, koľko študentiek, ponáhľajúcich sa práve okolo neho, je tiež
naostro.
Paradoxne narátal zopár očividne pánskych
košieľ, aj niekoľko očividne pánskych sák, na očividne trošku opuchnutých,
make-upom nepošpatených tváričkách so zasneným pohľadom, presne takým istým,
ako mala pred chvíľou jeho Belle.
Zase: „Jeho Belle..“ Ústa sa mu roztiahli spokojným
pyšným úsmevom.
Zhrozený spozoroval, že mu ho práve vrátil
jeden zo študentov, pedantne nagélovaný, vo vypasovanom tričku...ružovej farby,
čo sa ešte niekoľkokrát nenápadne obzrel a dokonca, nie, nezdalo sa mu to,
žmurkol. „...sú to mladí ľudia...“ Bože, odpusť im, bo nevedia, čo činia.
Pretrel si radšej zrak, vymeniac za dlaňou nenápadne úsmev za vážny výraz
staršieho pána. Zroloval sa do klbka, lakte zaprel o kolená, ruky spojil
ako v modlitbe a čakal, s pohľadom radšej vrazeným do ...natrhnutého
linolea. Blbá paralela.
Medzierka na tapacírovaných dverách sa
začínala zväčšovať. Vyliezala zadkom, ešte stále čosi rečniac smerom do vnútra
miestnosti, kým ju to definitívne vypľulo a automaticky pozžrelo z druhej
strany zas klbo ľudí, čakajúcich túžobne pred dverami na frázy typu...ľahké,
dobrá nálada...nevstával hore vňaťkou...ako po masle...nerýpe...usmieva
sa...bla-bla-bla.
Konečne sa vymotala a tackavo pristupovala
k jeho stanovišťu, aby si, s váhou práve čerstvo opancierovanej lokomotívy,
dosadla sťažka vedľa neho, zaklonila hlavu, natiahla nohy, zatvorila viečka a zatajila
dych.
Ticho. Tri, dva, jeden...
- Máš to za „B“, ale plus, pán profesor! –
vyhodila papiere do vzduchu, aby mala voľné ruky a mohla sa mu hodiť okolo
krku.
Chytil ju za zápästia a odtiahol.
- Vráť sa, okamžite späť! ... a povedz, že
prídeš nabudúce, na opravák, lebo ja beriem len „áčka“! – skúsil položartom, ale poslala ho
tam, kam by za iných okolností celkom rád, tak žarty v tomto duchu radšej
rýchlo vzdal, netušiac, do akého extrémneho exhibicionizmu by ona, šťastná, že
skúšku spravila, bola ochotná v tomto preradostnom momente zájsť...
Neriskoval.
Možno jej to pripomenie večer. V noci...Nad ránom...ak nájde odvahu.
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára