RUMBELLE - Peľové zrnká... 53. kapitola

Rumbelle

Na motívy rozprávky Kráska a zviera

53.kapitola

  Peľové zrnká

   

       Neunúval sa vpustiť do dverí najskôr ju. Aj keď bola ženou. Aj keď bola starostkou mesta. Aj keď bola už skoro dnu...Momentálne nebol vôbec naštelovaný dodržiavať nejaké tie zákony bontónu, dokonca bol v stave mať problém aj so zákonom, ak to situácia bude vyžadovať. 

  Prizabitiu susedky zabránila prezieravo svojou prioritnou zangažovanosťou  sa o jej súčasný sociálny status sama starostka, vydržiac jej dôchodcovské náreky, kým on neposkúša všetky kľúče od vily, čo mu podala a  natrafí konečne na ten pravý. 
  Henryho to, že počuje odomykanie vily zatiaľ nevyrušilo. Očividne, nič zlé netušiac, práve vstal z postele s cieľom navštíviť toaletu pred ďalšou prípadnou hybernáciou.  V pásikavom spratom pyžame, s mierne povolenou aj kde-tu viditeľnou gumou a nejakými tými chýbajúcimi už gombíkmi, žmurkajúc myšími očkami, vyzeral tak neškodne, ako krtko nad betónovým poklopom.

 - To, že ušla s mojím bratom už viem od tej záškodníckej kontrarozviedky odvedľa. Len mi povedz, či aj s tvojím požehnaním?! – šmaril kyticu kvetov na botník a skoro rozbil starostke nos, našťastie sa bránila fasciklami, ktoré pred práve prudko sa zatvárajúcimi vchodovými dverami včas tasila a zároveň ich použila ako baranidlo, aby sa dostala dnu a videla tak ďalšie dejstvo.

  - Pane, to ste vy?! Už...? Tu...?– zahabkal úbohý sluha, ktorý ešte nevyčerpal limit účinku tabletky na spanie, ktorou sa večer radšej dobrovoľne obšťastnil, aby priveľmi nepolitizoval a nesnoval nejaké konšpiračné teórie, ako zamestnávateľa odradiť od toho, čo sa chystal učiniť a s čím ho už dávnejšie, ešte na zámku, v jedno inkriminované ráno, keď sa preobliekol za obyčajného šoféra, so širokánskym úsmevom odrovnal.

  - Ahááá, tak ste ma nečakali?! Možno vôbec, však?! – natrčil na chudáka ukazovák, ale triasol sa mu zlosťou tak, že ho radšej stiahol do päste, pripravený aspoň tú niekde pekne zasadiť. A uľaviť si.

  Ústa sa mu plnili blenom  a sterilita nemocnice, čo len pred pár hodinami opustil, sa mu vracala späť zhmotnená v pote, ktorý ho v pravidelných intervaloch  začínal zalievať a vystupoval aj na miestach, ktoré nemal v kompetencii.

  - Henry...volajte sanitku. Okamžite! – skríkla žena, ktorá ho ledva stihla zachytiť a aspoň spomaliť jeho pád.

  - Ne...ne...nemôžem. Neviem, kde mám mobil. Ani slečna Belle tu nemá kabelku...ani mobil...ani pán Edward  tu nemá...bundu...Mobil. - kontroloval chudák inventár vilky a stále mu nedochádzalo, čo sa to tu po ráne deje, kým dnu nevstúpil rozprávač, respektíve uvádzačka dnešného predstavenia, ktorú neobozretne vpustila Regina, mysliac si, že je to už pohotovosť. Neuvedomiac si, že ju ešte nevolala.

  - ...a jááá som ich videla! Boh vidí všetko, ale suseda vidí viac! Večer na schodoch mu plakala na pleci, aj za ruku sa držali a potom ráno sa k nemu túlila a po špičkách sa pratali kdesi do tmy. Také hnusné veľké šľapky mala. Potom som už videla prd. – vyrapotala stará matróna,  s nákupnou taškou, iste na ceste do identický názov nesúceho supermarketu, zahájiť dnešné vysielanie čerstvých práv, doplnené o autentické obrázky z pamäte na skolabovaného pána zámku pod botníkom, obriu kyticu červených ruží a Henryho v starom pyžame. Len ešte zoradiť poradie podľa dôležitosti a vymyslieť cestou nejaké tie perexy a titulky a medzititulky a to, čo chýbalo si prípadne domyslieť. Bum. Všetko pre spokojných miestnych storybroockych divákov.

  Nebolo v ich silách ju zastaviť a spacifikovať.

  Zachytil svoj smutný pohľad v náprotivnom naklonenom zrkadle. Držal sa za hruď, triasli sa mu prsty, bolesť chvíľami poľavovala, v ďalších mu vytiahla z tváre farbu a porysovala ju vráskami všetkými smermi. Hnev ustupoval a do šumenia starostkinho starostlivého handrkovania sa s miestnou pohotovosťou a Henryho lamentovania,   ho voviedla už takmer úplná apatia.

  - Je preč... - zašepkal tlmene a privrel viečka.

  Dívala sa ako hrom do duba. Natvrdlejšie to už ani nešlo. Bola by sa ďalej vyvaďovala s nadutou sestričkou, ale tá si zavolala na pomoc službukonajúceho lekára, ktorý si ich ešte za pochodu chodbou nevraživo premeriaval. Aj okuliare si nasadil.

  - A vy ráčite byť kto, slečna?! – zložil okuliarky, skúšal ich trafiť do vrchného vrecka plášťa, ale bolo priveľmi naškrobené, tak prvé pokusy zlyhali.

  - To vás vôbec nemusí zaujímať, pán doktor, my sme prišli navštíviť vášho prominentného pacienta, pána Golda. Chceme, aby to bolo prekvapčo. Stačí, ak nás táto tu ohlási, on už bude vedieť kto sme a čo tu chceme a uvidíte, ako sa poteší. Možno. – mrkla na spolujazdca, ale ten s rukami vysoko v bunde sa len ošíval a točil na jednej päte od nervozity, v duchu si nadávajúc za toto bláznovstvo, ktoré, ako ho v čiernej chvíľke napadlo, môže vypáliť presne takto.

  - Tak po prvé...- doktor spustil siahodlhú a nudne obšírnu prednášku o lekárskych tajomstvách, o privátnosti zariadenia a bla-bla-bla kopec iných nedôležitých formalít, neriskujúc, že by títo dvaja, na pohľad úbožiaci, predsa len mohli mať niečo spoločné s pánom Goldom, ale prestával mať trpezlivosť a naopak, začínal mať jej prekrúcania očami dosť, tak preslov uzavrel rázne.

  - Pán Gold opustil našu nemocnicu v časných ranných hodinách, podpíšuc reverz na vlastnú zodpovednosť a to je posledná informácia, ktorú vám môžem poskytnúť. Sestra vyprevaďte...ich. – nenašiel správny termín pre túto prepadovku.

  - Je preč... – zašepkala tlmene a privrela viečka, aby si nevšimli, ako ju zas idú zalievať slzy. Došľaka, kde sa tie stále berú?!

   Odmietol podávaný nápoj. Dom konečne stíchol. Lekár, pohotovosť, aj starostka už boli preč. Najradšej by von vyhodil aj príliš úslužného Henryho, ale videl, aký je utrápený, ako vymenil už hádam tretiu obriu vreckovku, aby si mal kde utierať uznojené čelo, tak sa len zhlboka...nie, to nešlo, len plytko, opatrne, nadýchol a pokynul mu, aby si tiež konečne sadol.

  - Mal som zavolať. – priznal chybu. – Tieto moje prekvapenia, nejako vždy vypália úplne zle. – pokúsil sa o úsmev a Henry tušil, že hovorí zrejme o šatách, čo nakoniec skončili na rande s úplne iným chlapom a potom dotrhané ráno na koberci v knižnici.

  Ktovie, čo sa tam vtedy odohralo a kto ich to takto poničil. V Henryho fantázii sa tam odohrala ľúbostná aféra a vo vášni sa trhali šaty, len si nebol celkom istý, kto, okrem Belle, tou si istý bol, hral vtedy hlavnú mužskú úlohu. Malý žltý gombíček, ako nepatrné peľové zrnko, v pánových rukách, ktorý práve  nežne šúchal medzi prstami síce čosi naznačoval, ale...

  - Pane, nerozmysleli ste si to? – skúsil sluha nešťastne sa dívajúc na kôpku fasciklov, čo tu nechala starostka, dobre vediac, čo to znamená. – Ani teraz nie...? – skúsil opatrne pripravený priskočiť, ak by spôsobil svojím jazykom ďalší záchvat.

  - Teraz už dupľom nie, Henry...Je čas. Je najvyšší čas dať všetko konečne do poriadku. – dvihol gombíček k očiam a usmial sa naň.  – A ona sa aj tak...sama musí rozhodnúť, čo v živote chce. – skryl ho rýchlo v pästi, pritiahol pateticky k hrudi a stisol, akoby sa bál, že mu ho ktosi z dlane ukradne.

  Ukradol?...

  Zazvonil mobil. Jeden z mobilov, ktoré mala hodené v kabelke. Nebola v stave ich zaktivovať, tak sa obslúžil sám. Bratov mobil.

  - Prosím...- skúsil oficiálne, vidiac len číslo. – Nie, pán Gold tu momentálne nie je...Ani nebude. ...Hej, rád mu odovzdám odkaz, že ho práve v nemocnici hľadali nejakí dvaja  bezdomovci. Samozrejme... Určite ho to, že ste ho chceli takto promtne informovať poteší, na to spoľahnite...Dopočutia. – píííp.

  Rozosmialo ju to. A jeho tiež.

  - Tak, kam to bude teraz bezďácka princezná? Rovno na zámok? Späť do vily? Prípadne obsadíme ako squotteri niektorú neobývanú mestskú budovu? – roztiahol paže a začínal sa pomerne slušne baviť, neriešiac teraz to, že lístky na autobus stáli viac, ako predpokladali, v chladničke nič poživateľné ráno nebolo a on tu v meste nikoho nepozná a nikto nepozná jeho.

  Ona poriešila.

  - Ideme do záložne. Štyri mobily sú nám nanič, neviem, prečo sme brali aj ten jeho, aj Henryho. Jeden založíme a potom ťa pozývam niekde na obed. – zaťala rozhodne ruky vbok.

  - Výborne. Vrútime sa do reštiky a zvoláme: „Noste na stôl! A  keď toho bude za dve eurá, tak prestaňte!“ – zvolal na celé námestie, až sa holuby z okolia vzniesli do vzduchu a pár dôchodkýň si prehodilo plátenné tašky do druhej ruky a zaťukali si skoordinovane, pekne v rytme, na čelá.

  Lapla ho pod pažu, aby prestal robiť bordel, ona v tomto meste študuje, lenže, došľaka sú prázdniny, všetci spolužiaci v čudu, niet sa na koho obrátiť. Ťahala ho preč. Hladný ničomu neverí, s plným bruchom sa zamyslia, čo ďalej.

domiceli