RUMBELLE - Akvárium... 9. kapitola

Rumbelle

  Akvárium

   9. kapitola

       Svedomito obhrýzala koniec pera a žmúrila na javisko. Aspoň na ten tiťorivý kúsok, čo z neho ako-tak videla. Všimol si, že je napätá, akoby čosi, prípadne kohosi brala vážne. On to nebude. Vytriasla ho z vedomia okamžite, ako prekročili prah lóže. Nevadí. Vadí, ale musí nevadiť! 

  V jednom okamihu povzdychla a rozvalila sa zas do kresla, ktoré okupovala stiahnuc sa ešte nižšie, takmer sa rozbitou bradou dotýkala hrude a pero začalo po papieri kmitať trochu inak. Tak nezaujato. Vzdávavo.

  -  Ty nebudeš  nejaká asistentka réžie či poskok – dievča  na všetko.  A nemáš ani číslo. Takže nie si ani súťažiaca. – skúsil okľukou, keďže ho prestalo baviť pozorovať jej nudenie sa. A to jej poskytol tú najlukratívnejšiu lóžu. VIP.

Trochu sa pomrvila.Vytiahla a zas zosunula.

  - Dnes nie. – pozrela na neho a koľko-toľko, čo jej tma dovolila, si ho začala premeriavať, nakloniac hlavu trochu bokom. Tma nedovolila skoro nič, ale to netušil.

  Poošíval sa. Pritakal. Znelo to tak odmietavo, akože...Dnes  nie...nemienim sa s tebou baviť. Dnes nie...je ten pravý okamih na spovedanie sa. Dnes nie...bolí ma hlava. Toto škrtol, nie sú v manželskej poradni. Dnes nie...môže znamenať, že zajtra bude odtiaľto zízať práve na ňu. Chudera. Vybzučia ju. Má tušáka. Stiahol sa do ešte väčšej ulity v akej sedel skrčený doteraz a ani si to neuvedomil. Dvaja skrčenci v lóži.

  Zahryzla si do pery, ale otázku, prečo tu zas on robí blbého upratovača sa neodvážila vysloviť. Inú však hej.

  - Neodpovedali ste mi. A čo vy máte spoločné s umením? – zaklapla diárik a položila ho do lona, aby si nemyslel, že sa pýta len zo slušnosti, ale ani nemá ktovieaký záujem, lenže to nevedela, ako dať najavo, aby si nezačal namýšľať.

  - Všetko a nič. – zašiel si rukou poza krk, rozhodujúc sa ešte, či bude v dialógu pokračovať, alebo sa vyhovorí na prácu a zmizne.

  Odvrátila pohľad, lebo na javisko prišla ďalšia obeť. Mladá, pekná, oblečená ako z blogu, sebavedomá. Spev nič moc, ale pohyby ujdú. Autentický pocit.

  Mračila sa na vyárendovaný kúsok priezoru. Nahla sa trochu viac, ako smela, takmer do svetla a on si mohol obkresľovať jej profil na pozadí zamatových kulís. Takmer dokonalý. Pod bradou ešte detský tukový hrvolček, zmizne, keď zostarne a zoschne, alebo narastie väčší. Predstavil si ju tučnú. Telo si možno bude vedieť udržať, ale pleť nie. Lenže už teraz jej tá druhá brada akosi pristane. Bude to jedno. Ostatné prešlo rýchlou cenzúrou. Dokonca pridelil certifikát:  dokonalé parametre. Brada, pery, špička nosa, v súlade s antickými mierkami. Dokonca aj tie vlasy. Dnes ich mala inak zachytené, ale včera na balkóne, ten drdol. Presne. Antika. Starovek.

  Asi by schytal na rypák, keby tušila, že ju hodnotí takýmto metrom. Vždy každú hodnotil takýmto metrom. Už dávno nijakú nehodnotil...

  - Je celkom fajn, čo myslíte? – otočila sa a profil vystriedala tma tváre.

  - Fláka to. Improvizuje. Nemá skoro nič pripravené, ako všetci. Je to nezodpovedné, šlendriánske. U mňa prepadla už postojom. - zahlásil sebavedomo.

  - Aký odborník...- vystrela sa, aby náhodou nesfúkol jej postoj. Posed.

  Konečne sa k nej nahol a jej tvár sa blízkosťou tej jeho trochu rozvidnela. Očividne mu neverila. Žmúrila a pátrala, čo má spoločné s...

  Bola čitateľná. Aspoň pre neho. To je plusový bod. Pokrytectvo a afektovanosť, rovnako ako hranie divadielok neznášal.

  - Trochu tomu rozumiem... – zastavil v reči a skúsil ju obrátiť. – A čo máte s divadlom spoločné vy, suseda? – prešiel na vykanie, ale nepáčilo sa mu to.

  - Trochu tomu rozumiem...- sparafrázovala jeho diplomatickú výpoveď, ale ona sa nezdráhala pokračovať. – Chcem sa stať totiž tanečnicou. Teda nie, skôr speváčkou. Vlastne ani to ešte celkom nie je to pravé. Skrátka, túžim stáť tam na tom javisku a hrať. Najlepšie v muzikáli. - oči sa jej rozžiarili.

  Zamračil sa. Ďalšia z rýchlokvasených hviezdičiek. Chcem, chcem, chcem... Rozčúlilo ho to.

  - Chcieť nestačí, drahá... – načiahol sa za jej diárom a drzo si ho vzal, lebo sa s ním mimovoľne hrala. Nebránila ho. – A nebude stačiť ani to, čo nacvičuješ po večeroch vedľa v byte. To je sakramentsky málo. Možno máš talent, ale ako vravel už Leonardo da Vinci: talent sú len dve percentá, zvyšok je tvrdá drina. Veľmi tvrdá drina! Nekonečná, obťažujúca, nikdy nekončiaca. Drina, čo ťa vyšťaví do poslednej kvapky, zničí, položí stokrát na lopatky a donúti vstať, čo ti nikdy nezatlieska, nepochváli ťa.... – začal prevracať stránky v jej bloku, ale pohľad nechal zaborený do toho jej.

  Počúvala ho a začínala vzdorovito špúliť pery.

  No, tak si počká na obhajobu. Je zvedavý, čo múdre zapotí.. 

  No...tak asi nie. V lóži zablikalo svetielko mobilu. SMS. Došľaka! Akási tlupa ženských sa bola zas na neho sťažovať, že sa nemôžu vytoto. Aj zabudol, že nechal dámske toalety zabarikádované svojou metlou.

 Prudko vstal.

  - Musím pracovať. - 

  Vypol mobil, zvrtol sa a nakláňajúc sa na jednu stranu, vykríval von.

  Pred sálou si všimol, že jej vzal notes, ale ostro rezaná silueta Reginy pred babskými hajzlíkmi mu nevolila vrátiť sa a vrátiť ho. Napchal labilný zväzok papierov do zadného vrecka nohavíc a pripravený na kázeň, vstúpil do chrámu kráľovnej tohto bordelu.

  Hnevala sa sama na seba, že mu nestihla vysvetliť, ako "to myslí vážne". Už od detstva. Hodiny baletu a gymnastika, tréningy a sústredenia a súťaže a vôbec. Ako si o nej môže myslieť, že cvičí málo? Celé prázdniny pracuje na choreografii, mení kroky, cizeluje, cibrí...Čo on, upratovač o tom môže vedieť?! Prd babkin! On by nezvládol ani povinný valčík na stužkovej! S tou svojou nohou... Belle, Belle, nebuď hnusná! Čo ťa v škole učili? Čo ti vaši všepovali? Takto sa k človeku nespráva...

  -...drahá...- doplnila si polohlasom, napodobňujúc jeho tón. 

  Aké starosvetské. Pousmiala sa a hnev aj vzdor ju prešiel. Nabudúce mu povie, ako na sebe maká. Ty chceš aj nejaké nabudúce?

  Sebavedomú, so zlým postojom vybzučali. Pôjde a ofŕka mu umývadlá na veckách náročky prudko pustenou vodou a slzami a možno niečo vulgárne načmára rúžom na zrkadlo a toaleťák nechá ťahať sa po zemi a lepiť na polovlhkú dlažbu v chodbičke. Chudák. Hnusná robota. Ale zaslúži si ju. Asi. Možno.

  Divadlo bolo dnes priveľké. Na intenzitu stretnutí doteraz sa dnes už nič nechytalo. 

 Viac ju nikde nenašiel a to skontroloval aj lóžu. Ani tam nebola. Ani druhýkrát. Keď kontroloval. Potreboval jej predsa vrátiť diár. Priečila sa mu predstava, že jej bude večer klopkať na dvere a ona mu otvorí vo vyťahanom tričku, spotená a odmaľovaná a bude páchnuť pripaľujúcou sa večerou, poskladanou z nejakých pozáručných polotovarov, ako cítil minule a budú sa obaja ošívať a cúvať pred sebou.

  Hodí jej ho do schránky. A vybavené.

  Nevedel sa dočkať: padla. Akoby ho tie papiere pálili. Nie, nebude snoriť...

 Nie, nevydží nesnoriť!

 Zadkom zabuchol dvere na kumbále a opatrne vybral, pobytom vo vrecku trochu znehodnotené,  papiere.   Pozorne sa ich snažil narovnať a váhal iba nepatrnú chvíľu, kým...

 Prevracal stránky, prevracal ich rôznymi smermi, lebo tak boli vedené a...usmieval sa.

  Toto nečakal.

  Toto vôbec nečakal!

  Zastavil pohľadom na jednom z prapodivne vycifrovaných obrázkov, ktoré mali stvárňovať zrejme postavu a nestačil otvárať oči. Potom ústa.

domiceli