RUMBELLE - Akvárium... 21. kapitola

Rumbelle

  Akvárium

   21. kapitola

      

      Ráno mu robilo natruc. Bolo nekonečne ďaleko. S rukou za hlavou sledoval pruhy odrazených svetiel osobákov premiestňujúce sa po strope rovnako pomaly, ako ten sprostý čas. Občas zaklopotali podvaly na koľajniciach a hoci železnica bola na opačnej strane, za činžiakom, ba ešte ďalej za skladmi zeleniny, obchádzkou a zástavbou dávno opustených železničiarskych domčekov, ozvena doniesla tieto zvuky na túto stranu, rovno pod okná, akoby nestačila cestná premávka. Podľa intenzity usúdil, že to budú všetko pozberáky. Vlak, možno nejaké taxi, niekto z nočnej a potom bude dlhé hodiny nenormálne obťažujúce ticho, kým nepôjdu prvé ranné spoje. Nevedel sa dočkať.

  Už po tretíkrát si sadla na točiacu stoličku, otvorila a zas zavrela vetrák, pritúlila a odšmarila medveďa. Váhala, či zas nespustiť PC, ale vsugerovala si, že sa potrebuje hlavne vyspať a hlavy bôľ si pre dnešok môže privodiť aj inak, ako od modrej, jedovato intenzívne do očí  svetlo tlačiacej obrazovky. Vstala, zasyčala, lebo sa jej koženka kresla prilepila o kožu stehien a odmietla sa bezbolestne vzdať ich prítomnosti. Hodila rybičku do postele a skopŕcla sa z nej druhou stranou.

  Započul buchot odvedľa. Čudný čas na prestavovanie nábytku. O chvíľu jej odzvoní suseda odspodu svojím varechou o radiátor zunivým dohováraním, na čo sa akurát tak rozplače dieťa z vedľajšieho vchodu a buchnú dve-tri okná v zúfalej nádeji, že už tu bude konečne ticho. Možno zašramotia žalúzie.

  Stiahla rolety. Tma je najúčinnejšia na privodenie spánku. A ešte vraj predstava svetlomodrej šatky pred tvárou. Tomu neverila.  Lenže tma jej evokovala inú tmu. Takú výťahovú. Sadla si na pelesť lôžka a pozrela smerom do steny, za ktorou bola jeho garsónka. „Si trapka, Belle. Hybaj drichmať, lebo ráno budeš nevyspatá a vyzerať ako lemur. Potom ti už nepomôže nič, iba...tma!"“

  Prekopŕcla sa na posteľ, nohy nechajúc na koberci a pozorovala vejár svetla z odrazu auta, čo spomalene prechádzalo popred bytovku. Kamienky pod jeho kolesami chrapčali, akustika panelákov je lepšia ako v amfiku. Ak sa otvoria dvere, bude počuť márne stišovanú skladbu z autorádia i všetok šepot lúčiaceho sa so šoférom. Alebo lúčiacej. Nie, auto len prešlo. Vykladať bude na inej ulici sídliska.

  Stále sa mu zdalo, že je málo hodín na to, aby ju beztrestne zobudil. Lenže on má presne stanovený pracovný čas. Náplň síce nedobrovoľne upravenú, ale v divadle musí byť načas.

  Opatrne zaklopkal.

  Zastavila vodu v kúpeľni a bez toho, aby vytiahla zubnú kefku z rozpenených úst, šla vyčiniť susede, ktorej iste zas niečo, tentokrát pre zmenu,  na jej ranných rituáloch prekáža.

  - Sprchovať sa o pol desiatej je už prineskoro, o pol šiestej, pre tento pošudený vchod prizavčasu! Kvôli vám ma špina zožerie! – trhla dverami, odrečniac výhrady ešte za nimi.

  Zostal stáť trochu nesvoj. Čakal, že bude rozospatá, aj patrične nahnevaná na to, že ju budí, ale...strapatá, poblednutá s bielymi ústami a zubnou pastou zrejme improvizovane ponatieranými štípancami po komároch vyzerala...prirodzene. "O akej špine to hovorila?! Nečudo. V tomto stave a tvare by su ju zožral aj ty, však?"

  - To nepatrilo vám. – snažila sa do dlane zachytiť penu z úst, ale márne.
  "Hmmm. Škoda. Neponúkne...nezožerie...Sklapni, otras sa a naloď na nejakú inteligentnejšiu vlnu."

  - V to dúfam, ale sľubujem, že už si nikdy nebudem spievať v sprche. Šachty sú priveľmi klebetné, ako tak vidím. – videl ešte viac, lebo sa krútila a zo zeme zotierala pastové bublinky.
  "Toto má byť inteligentnejšia...?!"

  - Vy si nikdy nespievate. Sprchujete sa po ôsmej a neplytváte vodou. Na etapy. Pustiť, zastaviť, namydliť, opláchnuť. Občas hlasnejšie klopocete holiacim strojčekom o porcelán umývadla. – zhodnotila jeho hygienické návyky veľmi presne a detailne, takmer mu padla sánka.

 " Čo sa ksichtíš?! Čo sa tváriš?!  Veď aj ty vieš, ako si v sprche, na rozdiel od teba, spieva, každý druhý deň napúšťa vaňu a čvachce sa ako stádo veľrýb. Ale to sa ti len sťažovala suseda zospodu. Tak rád si si to predstavoval..."

  Usmieval sa. Zdalo sa jej, že je mimo. Stojí. Nič nevraví. Klope jej na dvere. Čo tak asi bude mať zaľubom? So zubnou kefkou v pästi, kvázi čarovnou paličkou, porobila zopár kruhov a čáry-máry fukov, aby ho prebrala z letargie.

  Natrčil pred ňu USB kľúč.

  - Toto je tá skladba, ktorú žiadajú v divadle. Ok, zobral som ju tajne Zelene. Má ju asi protekčne, ale ja som za spravodlivosť. Teraz je to na tebe. Máš celé doobedie na to, aby si zosnovala choreografiu a aj ju nacvičila. Večer, ak dovolíš, sa na to pozriem. – kľúč sa mu v ruke roztriasol od toľkej otvorenosti a ráznosti, s akou žiadal. Toto a myslel na tamto...

  - Vykonám! – zasalutovala, skoro si kefkou vypichla oko.

  Prekrútil oči a radšej zaliezol do výťahu.

  - Nejde. Dnes budete musieť po svojich. Naše akvárko má nejaké boľačky.. – zasmiala sa,  počkala kým vylezie z kabínky a treskne najedovaný dverami.

  - Vŕŕŕ...- pozdravil svojsky a radšej zdupkal, ledva sa zachytávajúc zábradlia, smiešne vykrúcajúc zavadzajúcu nohu do strán.

  - Aj vám prajem pekný deň, sused. – nahla sa ešte cez zábradlie, tušiac, že sa z medziposchodia aj tak pozrie hore.

  Takmer onemel, lebo prikrátka blúzka mu pohľad zaviedla rovno do kráľovstva nebeského, o čom majiteľka sotva tušila. Predpoveď sa začína plniť...pekný...uvidíme, či aj deň.

domiceli