RUMBELLE - Akvárium... 18. kapitola

Rumbelle

  Akvárium

   18. kapitola

      

      Odniekiaľ sa ozývali akési neidentifikovateľné hudobné nárazy. Raz hlasnejšie, raz stišované. Jasné. Na poschodí musia byť ďalšie priestory. Zbystrila sluch a nechala sa volať tónmi. Priviedli ju do chodby z jednej strany komplet presklenej tónovaným sklom, skrz ktoré sa predieralo priame svetlo zvonka a trieštilo sa o náprotivnú stenu, premieňajúc ju raz na jasne žltkastú raz na záber zo starých čierno-bielych fotiek. Svetlý bol iba malý záblesk. Od rána  sa slnku neveľmi chcelo naťahovať sa s dnešným dňom.

  Hudba zosilnela. Nalákaná prešla po prvú tablu zo skla. Naozaj, ako predpokladala, za ňou bola tanečná sála. Zrejme baletná, podľa zrkadiel po obvode, v ktorých sa odrážala...a aj nejaká postava medzi tým.

  „Veď ja to dievča poznám!" namierila na hlboko prelomenú figúru pri jednom z protiľahlých úchytov prst pamäť.

  Mladá žena vo vnútri sa práve rozcvičovala a povzbudená hudbou občas sa skrútila už v nejakom tom tanečnom rytme.

  Nalepila na sklo nos i dlane a nechala sa unášať jej dokonalými  pohybmi a rytmicky presnými tanečnými krokmi. Bola úžasná. Takto by raz chcela tancovať aj sama, povzdychla si.

  Žena v miestnosti odkráčala k magnetofónu, vypla ho a sadla si na stoličku, čosi riešiac s piškótami.

  Prešla ešte okolo niekoľkých skiel, keď sa jedny z nich automaticky odsunuli a ona, hoci nechtiac, a nevedomky, zostala stáť v otvorenom priezore.

  - Toto sú súkromné hodiny tanca. Sem nikto nemá prístup! – natočila rusovláska tvár na votrelkyňu. – Ty si... ja ťa odniekiaľ poznám...ak sa nemýlim. – pokračovala so zmrašteným nosom a vstala, pocvičiac trochu hlavou.

  Usmiala sa na ňu. Bezprostredne, ako keď po dlhej dobe stretnete známeho.

  - Hej, ahoj, som rada, že si ma pamätáš. Strávili sme leto pred pár rokmi na jednom sústredení. Už vtedy si bola najlepšia z nás, ale to, čo som videla pred chvíľkou...teda, poviem ti, Zelena, to bola čistá dokonalosť. – uznanlivo prikyvovala bradou a nemať v jednej ruke barlu a v druhej vlastný vak, tak bláznivo afektuje, ako pripálený motýľ.

  Ženu očividne chvála potešila, ale aj ona si pamätala. Malú drobnú dievčinku, ktorá všetkým brala dych už len svojou prítomnosťou a prirodzenosťou, ktorá sa nedá naučiť ani vydrieť. Len závidieť!  Bola jej jedinou konkurenciou. Čo ju vtedy stálo námahy prevalcovať ju v záverečnom programe...

  - Ďakujem, ale ak dovolíš, nemám teraz čas. Pripravujem sa...- nebude jej vešať na nos kam, čo ak je to zas konkurentka. – Čo tu vlastne robíš ty... Belle? – tvárila sa, že musí premýšľať nad jej bezvýznamným menom, hoci ho mala v živej pamäti, ako tie litre potu, čo ju táto malá vtedy stála.

  Hups. Nemôže sa prezradiť, že sem tajne prišla, ako ostatne vždy a mieni tu mať hodinu tanca pod odborným dohľadom...pozrela na barlu v ruke.

  - Som len priniesla...toto. Barla. Môj sused tu pracuje. Upratuje. V divadle. Zabudol si ju ráno opretú o dvere. Som dnes šla okolo. Idem v meste ku kaderníčke. Tak som mu ju...- mávala barlou a čudovala sa sama sebe, ako rýchlo jej idú klamstvá na jazyk.

  „Tak sused. Priateľská výpomoc." zagánila Zelena na predmet nebezpečne sa krútiaci v Belliných rukách.  „To si hovor tomu, čo seno žerie! Ty máš dievča niečo zaľubom a ja šípim čo...“

  - Tak to ťa nebudem zdržiavať. Tvoje vlasy už na prvý pohľad potrebujú zachrániť. – zmraštila nos a otriasla sa, akoby mala na hlave prinajlepšom jašterice, alebo chvosty z potkanov. To druhé skôr. Pritiahla si jeden z prameňov pod nos a ovoňala. – Tú barlu tu nechaj. Môj súkromný učiteľ tanca tvojho suseda bude iste poznať. Odovzdáme mu ju. Keď spolu skončíme. Prepáč, ale zatvor dvere. Zvonka. Prievan by mi nemusel robiť dobre. Pá. Maj sa. Tešilo ma...- postupovala proti Belle a tlakovou vlnou svojej osoby ju doslova vytláčala zo sály. Počúvala ju. Vyšla von a dovolila, aby za ňou pritreskli zásuvné dvere.

  „Vždy hrala dôležitú. Dlabať na ňu. Veď aj ja mám hodinu tanca a poviem mu, kde si má ísť vyzdvihnúť svoju barlu.“

   Zvrtla sa a ponáhľala dolu, do suterénu.

  Dvere na sále sa zas roztvorili, ale nová návšteva, narozdiel od tej prvej,  vyvolala len širokánsky úsmev od ucha k uchu. Zdalo sa mu, že dokonca očervenela a kontrast zelenej zo svetra, teraz prehodeného cez plecia, jej vlasov a tváre je priostrý. Pomyslel si dokonca na slnečné okuliare.

  „Má pekný chrup. Ale nie úsmev.“ vyhodnotil stále naštvaný na celý svet a priľahlé okolie.

  - Som si dovolila priniesť vám aj stoličku. – priam baletným pohybom ruky ukázala na ošarpanú drevenú tonetku. Dobre ich poznal. Presne tie, s okrúhlym podsedákom, s vykrútenými nohami i operadlom, cez ktoré sedávali obkročmo, s pažami cez opierku, aby bolo kde oprieť bradu.

  Zaregistroval aj mrnčiaci magnetofón, aj svoju barlu. „Takže nie tá vypelichaná ufrfľaná chudera z vrátnice, to táto tu ho vyvrela z divadla!“ prižmúril oči a nevraživo si ju premeral. „Za toto si ťa ešte podám, ty žaba!“ presne. Podlizovanie sa majú zrejme dedičné. Predstavil si dlhý, lepkavý jazyk.

  Natočil stoličku a sadol si. Noha, napriek tomu, že ju nechal natiahnutú, neznesiteľne zabolela.

  - Bola by som, verte mi, poctená a rada, keby mi tykáte, pán Gold. Viete, bola by to pre mňa nesmierna česť...- zamamovala rukami, ale neveril jej ani slovo. Ani nechcel.

  - Prišli ste tancovať, alebo rečniť, drahá? – osopil sa na ňu a ruky radšej prekrížil na hrudi, aby jej dal jasne najavo, že mieni byť odmeraný, nad vecou a hlavne neprístupný.

  Mal chvíľu problém vnímať hudbu a nastaviť sa na melódiu. Ešte väčší so sústredením sa na ženu pred sebou a ten najväčší, aby konečne vnímal dianie v sále ako jeden celok. Lebo celok to bol. A parádny. To musel uznať.

  Hudba dohrala a stíchnutou miestnosťou sa šírilo len šuchotanie mechanizmu prehravánia.

  Rozplietol ruky a spomalene zatlieskal.

  Umenie ho prenášalo do úplne inej sféry a keď ho tu mal po dlhom čase odmlčania sa naservírované v tej nadokonalejšej podobe, symbióze hudby a tanca, dokázal sa odosobniť od súkromných antipatií. Táto žena by mala stále tancovať. Keď tancuje, je to niečo priam transcendentálne, ale len čo prestane, zas tu má kačicu. Žabu. Odpornú babu ešte odpornejšej sestry v zelenom. Keby aspoň ten nechutný sveter nechala ležať na zemi a stála tu obnažená do druhej kože svojho čierneho overalu odhaľujúceho vypracované telo, vyrysované svaly a nulové prsia s riťou. Ako žena nič moc. Tanečnica...znova zatlieskal.

  Poošívala sa a pozrela na neho s otvorenou žiadosťou.

  - Takže sa vám to zdalo...dobré? – nahla hlavu k ramenu.

  - Ani nie. Technicky prepracované. Tomu som zatlieskal. Bravúrne, precízne  nacvičené, tomu tiež, ale ...mne tam niečo chýbalo. – potriasol hlavou a zadíval sa na seba v odraze zrkadla. Uvidel štíhleho muža, dobre stavaného, dobre vytrénovaného, dobre sa zabávajúceho a laškujúceho s kamarátkami baletkami...čo mu chcú strhnúť malý chvost, čo si konečne z polodlhých vlasov urobil pri krku a on ich napodobňuje v pohyboch, pyšný na svoju obratnosť, neodolateľnosť...dokonalosť.

  - ...tak začnime. – zobudilo ho zo sna.

  - Vy začnite! – vytrhol si stoličku spod zadku a odhodil ju od seba, takmer sa došuchla k zrkadlu. – Nech sa páči. Jednotlivé kroky chcem vidieť detailne. Postupne. No, prosím...- nabádal ju stroho. Nevrelo.

  Stiahla pery, pomykala nozdrami a dovolila mu, aby jej necitlivo siahol na ramená, vyrovnal plecia, natiahol ruku, lebo sa mu asi nezdalo, že pohyby robí dobre. Nie, chcel ju len trestať. Napriek hendikepu kmital okolo nej rýchlejšie, než si stíhala všímať a reagovať na jeho prskavé usmernenia. Po pár minútach bola spotená, ubolená a roztrasená, takže výzvu, aby spustila hudbu jej musel dvakrát zopakovať.

  - Stále zle! Kde je žena, ktorá tancuje? Ja vidím len stroj! Robota...nič prirodzené, nič plavné, neviete sa trochu uvoľniť, drahá?! – opäť vstal s úmyslom doudierať ju svojimi prstami, ak to bude treba.

  Neostýchal sa siahať, kam chcel, nerozpakoval nútiť jej telo, aby sa posunulo ešte o kúsok ďalej nad svoje možnosti.

  - Som unavená. – skúsila zoprotestovať.

  Dvihol škodoradostne kútik úst.

  - Ešte sme ani nezačali. – kopol jej do svetra skôr, ako ho dvihla, čo mala v úmysle, už-už nad ním sklonená a nerozpakoval sa ani sa ospravedlniť, že zrejme zasiahol jej prsty na ruke. Sám pustil znovu hudbu, pohodlne sa usadiac na vŕzgajúcej stoličke, odrátavajúc takty zámerne antirytmicky. Nech si žaba radí...

  Dívala sa na neho skrz sklo. Vedela, že zvnútra ju nevidno, ale ona videla všetko. Nepočula všetko, ale... Ako ju mohol takto podraziť?! Tisla pery k sebe a chcelo sa jej plakať.

domiceli