RUMBELLE - Akvárium... 17. kapitola

Rumbelle

  Akvárium

   17. kapitola

      

      Sklá vchodovej výplne zadrnčali a vypľuli ju do pomerne chladného rána. Pritiahla klopy rifľovej bundy, skôr na parádu ako hrejivej, a bolo jej jasné, že teplo nemá čím zachrániť. Prv než vedľa ružového kríka, ktorý trčal do cesty poslednou polozvädnutou bielou ružou zabočila k zastávke, prebehla pohľadom parkovisko pred vchodom. Jeho auto tam už nebolo. Zrejme si privstal. Asi všetko pripravuje. Je zodpovedný. Zodpovednejší, ako ona. Tiež si mohla privstať. Škoda plytvať časom. Nahrešila sa trochu, prehovorila si do svedomia, ale hrach na stenu, už sa poznala pridobre..

  Skrútila sa, ako to šlo na otvorenej zastávke a kým príde bus, zabíjala ďalej čas mobilom. Toľko mŕtvol a to ráno ešte len začína.

  Znova si prečítala správu od neho. Nemohla sa jej nabažiť a nemohla na ňu večer ani odpovedať, taká bola rozrušená. Teraz už môže. Trochu ochladla. Trochu.

  - Ďakujem za opýtanie. Blahoželám k novej etape života. Zo srdca ti ju prajem. Ja tiež pracujem na novom... – zaváhala.

  Má dať tiež muzikál? Alebo zostane pri divadelnej klasike? Pri originál klasike? Nejaký ten renomovaný autor a jeho dramatická bomba, alebo si vymyslí niečo alternatívne, čo si nebude vedieť vygúgliť? Rozhodnuté. Bude to novinka. Čo tam po tom, že ešte neuzrela svetlo sveta. Vymazať. Prepísať.

  - ...na novej hre. Mám hlavnú rolu, len včera som dostala do rúk scenár, ešte je teplý. Preto som neodpovedala...nemohla som sa od neho normálne odtrhnúť. Skoro, akoby si to bol písal ty sám. Úplne ma to naplnilo šťastím, ale musím teraz veľa pracovať, preto prepáč, ak budem mať menej času na naše rozhovory...Už teraz mi však chýbajú. –

  Autobus pribrzdil. Vymazalo jej poslednú vetu. Naskočila a premýšľala, či ho žiadať o tú skladbu a ako vlastne. Nič ju nenapadalo. Vonku sa mihali budovy mesta a všetko sa jej zdalo akési šedšie ako inokedy. Nejaká hmla, ako keby zahltila nielen okolie, ale aj jej vnútro. Tak sa iba dívala a snažila sa ju nepúšťať ďalej. To jej zabralo veľmi veľa času. Vlastne až po konečnú. Nemala ho asi toľko vyzabíjať...

  Nervózne podupkávala na vyleštenom linoleume a z nudy preklápala váhu z päty na špičku. Raz jednou vykrútenou nohou, raz druhou. Chcela zapôsobiť už samotným zjavom. Postojom. Outfitom. Chcela zapôsobiť! Previazala sveter vyššie na kríže, potom ho zas stiahla, aby zbytočne nezakrývala štíhly pás, vypla prsia a on nič. Zízal do mobilu. Bez pohnutia. Bez mimiky. Jedine palec bol v akej-takej akcii.

  - Kedy už konečne začneme, maestro? – zadrela, keď ju prešla trpezlivosť a špičky začínali bolieť.

  - Keď ma prestanete oslovovať tak idiotsky starosvetsky. - ďobal ďalej pokojne, ale nespokojne do mobilu a hneval sa, lebo mu písmenká skákali a text bol plný chýb. Vzdal to. Dnes, teraz, hneď...nemôže odpovedať. Aj ona ho nechala čakať až do rána. Budú si kvit.

  Zadíval sa konečne na rusovlásku pred sebou a napriek tomu, že radšej odvrátil pohľad doboku, v zrkadlách, ktorými bola obložená tanečná sála ju aj tak videl na desiatky spôsobov. Pátral po stoličke. Kedysi by si bol sadol na zem. Ležérne, do tureckého sedu, ale noha...Prehodil barlu a zaprel sa o ňu. Dnes však bol celkovo čudný deň. Sychravé ráno mu ako meteosenzibilovi, vďaka zraneniu, pripravilo dávku bolestného prebudenia a tušil, že sa to neveľmi zmení. Ak, tak k horšiemu. Bude ubolený, jedovatý, nevrelý...ako obyčajne skoro vždy. Nevydrží stáť dlho. Zamračil sa na žiačku.

  Tá sa nervózne poošívala.

  - Mám tu skladby, ktoré som dostala priamo z divadla, len...- pohla sa ku kabele, ktorú odložila na zem hneď pri dverách. - Regina zabudla na prehrávač. To je blbé. – obzerala sa a v duchu preklínala trápnu sestru, ktorá nebola schopná všetko pripraviť tak, ako treba. Nedá sa na ňu spoľahnúť. Zjavne nechápe, aké je to dôležité. Ako môže robiť na tak vysokom poste, keď je úplne mimo?! – Zabehnem do jej kancelárie. Som tu o minútku. Mrzí ma to, ja nie som vinná, to iní kompetentní zlyhali. Som veľmi rozčarovaná z prístupu niektorých...– vykročila baletným krokom s hrdo vztýčenou hlavou.

  Natiahnutá v tmavom overale s nechutne zeleným svetrom na bokoch. Hrdzavé vlasy sa jej pohojdávali a voňali tak...tak vlhko, iste si ich ráno zmývala, alebo zmokla. Skôr zmokla. Nezachytil šampón. Celá mu pripadala ako káčer. Vyfarbená, ukvákaná. Ako môže byť niekto ešte odpornejší, než jej vlastná sestra? Môže. Čo si čakal?! Keď sa niekto volá Zelena, nemôže to byť predsa...Belle. Takmer zašepkal a musel stiahnuť lopatky k sebe, keď mu zimomriavky prebehli dolu chrbtom. Dnes už nezomrie. Smrťka ho preskočila...či ako to tvrdievala jeho babka v takýchto chvíľach?!

  Povzdychol a vyšiel tiež. Nájsť stoličku a behnúť si do auta po lieky od bolesti. Už mu vrážala až do hlavy a prinášala čudné vízie...

  Prievan pri zadnom vchode ho prefackal. Strčil do dverí barlu,  aby sa nevyvrel, ten kúsok zvládne aj bez nej a pohol sa k autu.

  Automaticky zamierila k zadnému východu. Prepašovať sa cez vrátničku si ani netrúfla a ani nemala šancu v takejto akcii uspieť.

  Aké milé prekvapenie. A ani sa na ňom vopred nedohodli. Teda, sused, klobúk dolu, vy myslíte fakt na všetko! Konečne sa jej podarilo vyčarovať si úsmev na vlastnej tvári a vytiahnuť jeho barlu zašprajcovanú vo dverách a zabuchnúť za sebou ťažké dvere jej nerobilo väčší problém. Pekne zahladíme stopy, že tu divadlo má zas čierneho pasažiera...Po špičkách sa strácala v labyrinte tmavých chodbičiek. Ešte si tak správne tipnúť, kde budú nacvičovať.

  - Ale, pán Gold, nebodaj ste nám vypadli z okna? Veď vy ste už ráno raz prišli, aj sa zapísali, aj kartičku šťukli...- zaklipkala očami spoza okuliarov na pol žrde, stará vrátnička, z okienka vylezená ako slimák, vidiac ho rútiť sa hlavným vchodom na pracovisko. Len v košeli. Jedovato sáčúc do všetkých sklenených výplní.

  Zadýchaný sa pristavil, aby lapil dych, hoci najradšej by ju, pod ten ošatkovaný rôznofarebný krk. A dobre stisol. A dobre potriasol.

   - Som si mohol myslieť, že v tom budete mať svoje reumou skľavené prsty! – natrčil na ňu výhražne ukazovák, ale na viac sa nezmohol. 

  Predsa len, obísť celú obludnú stavbu divadla dookola s bolesťou, ktorá mu trhala nohu zvnútra i zvonka, navyše bez barle... Minul posledný kúsok energie a to má ešte stráviť dopoludnie s nejakou otravnou preafektovanou primabalerínkou, ktorá si zmyslela, že dobije vďaka nemu svet. Dnes tak najskôr dobije niekoho on sám.

  - Pch! To sa do úbohej dôchodkyne naváža ten pravý! Invalid! Aj to nie úplný, iba taký polovičatý, vraj čiastočný! – nedávala si servítku pred ústa, lebo v nej mala nahryznutú žemľu.  

  – Slečna Cruela! – ozvalo sa rázne z vestibulu.

  Regina. Stíchli obaja.

  Vlnivým krokom pristúpila k mužovu a posunúc hlas do prijateľnejších, počúvateľnejších hladín, pohládzajúc jeho zjav dlhými mihalnicami takmer lascívne, zastala si tesne pred jeho tvárou.

  - Pán Gold, myslela som si, že svoj sľub budete brať profesionálnejšie. A vy ani neprídete načas do práce? Koľko už je to vlastne hodín? - nahla sa, aby dovidela do kabínky vrátnice, k veľkým hodinám na stene, hoci si ťukala aj na tie vlastné, elegantné...fejky na zápästí. -  Takto nebudeme priatelia. Takto nie, pán Gold. Očakávam váš vysoko angažovaný prístup. Moja sestra do vás toľko vkladá... – usmievala sa od ucha po ucho a on prehodnotil svoje vražedné úmysly a teraz mu bolo jasné, koho postaví do prvej palebnej línie pred svoje delá s hnevom.

  Stará vrátnička sa víťazne usmievala. Veru nepovie, že „pán Gold“ prišiel ráno načas a čo robil vonku a ako sa tam dostal, že prichádza zas hlavným vchodom...to by vlastne aj ju zaujímalo. To má za tie kľavé prsty. Grobian jeden! Keby mi aspoň povedal, v čom som ich to akože mala mať...

  - Zdržiavate ma. Vaša ctená sestra ma už iste netrpezlivo očakáva. Aby nám nevychladla...– zalíškal sa obdobne. Cynicky a neúprimne.

 Obaly z liekov sa mu nebezpečne zarezávali do dlane, ako veľmi stláčal päsť.

  Odtiahol sa od Reginy, akoby bola vzduch, ale pred vrátnicou ešte zabrzdil, spravil dva kroky späť. Chvíľu váhal.

  - Nehľadal ma tu dnes ráno niekto? – skúsil takmer teplým tónom, až to zaskočilo ženu viac, než keď po nej obyčajne nechutne ziapal ako šialenec.

  Zmohla sa iba na záporné zakývanie hlavou.

Sklonil sklamane svoju, prikývol  a pohol sa preč.

domiceli