RUMBELLE - Akvárium... 15. kapitola

Rumbelle

  Akvárium

   15. kapitola

      

      Keď sa tak nad tým zamyslel, okrem toho idiota si musel pridať aj nejaké to adjektívum. Len si nebol celkom istý, či bude lepšie kvalitatívneho, či kvantitatívneho razenia. Ako k tomu chudera príde, že ju najskôr napačme na súkromné hodiny tanca, nechá ju bahniť si v predstave hviezdenia na scéne a potom ju odpálkuje tým najnevyberanejším spôsobom. Otočením sa chrbtom.

  Zas mal pred sebou Regininu tvár aj medové motúzy pod nosom, čo ho lepili ku kreslu, až jej povedal: Ok. Dokonca: „OK, skúsim to.“ Priznaj. Nafúkala ti do ega tou starou fotkou v novinách a ty si sa zrazu cítil nenormálne dôležito... zašemotilo mu kdesi z úzadia svedomie a zaliezlo, ako...ten potkan u nej v byte. To ti nie je zle zo samého seba?!

 Akoby sa práve prebral. To fakt som ju nechal samú s voľne pobehujúcim potkanom, ktorého sa bojí, v jednom byte? Možno nebojí, ale...Ale čo? Nemôžeš tam len tak zaklopkať, s úsmevom na perách a preslovom o svojich výnimočných deratizérskych schopnostiach, ktoré jej s ohromnou radosťou predvedieš. Ale môžeš! Zvrtol sa odhodlane a patrične znechutený samým sebou, vlastným bezchrbtovým postojom, čo s odstupom času uvidel jasne, v plnej nádhere, späť k dverám a viac už nepremýšľajúc otvoril a zaklopkal. A potom si to skoro rozmyslel, lebo mu začala blikať kontrolka oznamujúca, že práve vyplytval všetku dávku odvahy.

  - Došľaka, to ktoré hovädo mi tu zas vyklopkáva?!...už som ju skoro mala! – rezonovalo spoza zatvorených dvier a aj vylízalo posledné kvapky predsavzatia, že už sa bude konečne správať tak, ako sa na muža patrí. "Hovädo."

  Takže sa „chúďa“ nebojí. Ona má zrejme guráže aj všetkého navyše a nerobila by jej problém asi ani celá kolónia tej chlpatej pliagy a to dokonca vo vlastnej spálni. „Kam si sa to zas prepracoval, Casanova?!“ vykuklo svedomie postrčené rozumom. Ale zdravým zrejme nie. Dvere sa otvorili.

  - Hups! – zmohla sa namiesto pozdravu, uvedomiac si, že počul aj oslovenie, aj otázku, ale ak je diplomat, tak to taktne odignoruje.

  - Tak... síce vôbec netuším, ako sa chytajú potkany, ale...dlžím ti, povedzme, ospravedlnenie za dnešný príchod...domov, takže, ak sa mi ho...ju...podarí chytiť, vezmeš ma zas na milosť?! – poošíval sa s rukami za chrbtom a cítil sa ako korunovaný idiot. Konečne našiel to správne adjektívum.

  Bola by mu skočila okolo krku, ale spomenula si na embargo, čo si vyhlásila ohľadom tohto muža. Bez kúpeľa, bez večere a bez masáže!

  - Ak viete ticho sedieť a mlčať a nehýbať sa..tak by to možno šlo. – prezradila mu vlastnú taktiku lovu a on rád súhlasil.

  A tak presedeli pol hodinu v obývačke na gauči, prísne zízajúc smerom pod stenu s vypnutou telkou.

  Nemal odvahu sa ani veľmi nenápadne obzerať po cudzom byte, len si skontroloval ponožky, či sú bez diery a len primerane, kvázi slušne vydraté. Zápach necítil. Dal si plusový bod v dnešnom gavalierskom prome.  Mohol sa konečne zhlboka nadýchnuť. Ale len pomaly, potichu. Príjemnééé...Jasné, tie jej vlasy.

  Ona s bosými nohami prilepená o parkety, tlačila prsty na nich k sebe a tiež sa neobzerala, hoci jej v hlave začínalo tak trochu vrieť. S cudzím chlapom, v cudzej izbe.

  Jediná, čo mala odvahu sa dívať, bola Grétka spod skrine. Triasol sa jej holý nos i fúziky. Chabé dva centimetre zo zákopu.

  Nepatrne mykla hlavou, aby ho na ňu upozornila, ale všimol si ju aj sám, tak len spomalene prikývol, ani len netušiac, ako ďalej. Bude skákať rybičku na koberec s pažami natrčenými pred sebou? Vrhne sa na ňu a pristúpi jej chvost? Chňapne po nej rukou? Zakopce sa a rozbije si hlavu o roh skrine....to najskôr.

  V strede koberca sa hrdo vynímal polozvädnutý šalátový list s polovičkou vlašského orecha vo svojom skrútenom strede. Grétkina zdravá výživa. Ten potkan sa má očividne lepšie ako ja. Napadla ho vlastná večera. Nijakú nemal a ani mať nebude, rozrušený z roboty sa aj zabudol zastaviť v samoobsluhe a nejaký ten polotovar si zadovážiť. Len aby mu v tomto tichu nezačalo škvŕkať v bruchu. To by bol trapas. To bol trapas, ale ozval sa od susedov. Od susedy.

  Chytila sa zo zhrozenia za žalúdok a takmer sa mu ospravedlnila. Grétka zaregistrujúc nejaké tie zmnožené ruchy a šumy, zaliezla hlbšie. Nula centimetrov...

 - Obávam sa, že som to zas pokazila. – vstala a rezignovala. – Ale aj tak vám ďakujem za ochotu. Dobre...sa s vami mlčalo. Budem to musieť skúsiť neskôr. – zadierala nezmysluplne, ale bolo to milé.

 „Fakt ti to pripadalo, ako milé? To ako vážne?“...

  Díval sa na ňu odspodu, ako si miesi brucho a modlí sa k črevám, aby sa viac neozvali. V očiach jej sedel akýsi malý potvorský smútok a bahnil si tam. Dnes je skrátka deň blbec a zrejme nielen pre neho. Ale tá jej posledná veta, keby sa to vezme zoširoka..."skúsiť neskôr." " Skúsiť!" Len táto časť.

Vstal. Nerád. Dobre sa tu sedelo. Mlčalo.

  - Prídem si rád pomlčať aj inokedy...ak ma pozveš. – usmial sa a trochu zatackal, zabudnúc, že si nevzal barlu a gauč už bol prinízko.

  Zvládol to a to maličké víťazstvo mu trochu tej odvahy predsa len vlialo.

  - Ja len...keď si už povedala, že sa nám dobre...mlčalo...možno by sa nám aj dobre rozprávalo. Ja len... – odvaha minutá.

  - Strašne rada! Aspoň mi konečne poviete o vašej predstave. Aby som nezabila zas zbytočne pol dňa. Tou mojou. Keby ste mi priblížili, čo si predstavujete, teda, ako si mňa predstavujete...čo by sa pre mňa hodilo a tak. – uvedomila si, že zas priveľmi tára. – Nemáte chuť na cestovinový šalát? Ráno som ho spravila a ...mala som robotu, tak som sa aj zabudla najesť. – sklopila oči. - Môžeme sa navečerať. "Čo tvoje embargo, drahá?!"

  - Chápem, dvom prasiatkam lepšie chutí...či hoviadkam...- zadrel.

  - Ja som to hovädo nemyslela vážne. Ja si vás vážim. Máte podobné názory, ako môj priateľ. – usmiala sa teraz ona a nechápala, čo sa mu to zas v mžiku porobilo s tvárou. Bledá, zamračená, potiahnutá čiernym súknom.

  Ona má priateľa!

domiceli