RUMBELLE - Akvárium... 7. kapitola

Rumbelle

  Akvárium

   7. kapitola

       Precitla uprostred noci. Prečo sa tomu hovorí „uprostred“, keď to môže byť niekoľko hodín od zaspania k svitaniu hore-dolu a navyše, keď tým okamihom väčšinou noc aj tak  pre polovicu, minimálne, z nás definitívne končí?!  Potom je to už len o prehadzovaní sa, odokrývaní, zamotávaní sa a vyvliekaní návliečky, inzultácii plyšiaka a zízaní na hodinky stimulované vždy presnou ranou medzi oči od vysvieteného displeja mobilu. Precitla na konci dnešnej svojej noci. Vybzučané. Spánok je v čudu.

  A to nespala ani dve hodiny. Hektický deň. Hore zadkom vstala z pelechu, potiahla cez neho vyťahané tričko, ale komarica si ju našla už dávno predtým. Škaredo pozrela na balkón dokorán, do krvi sa nervózne šriabajúc na inkriminovanom mieste, ale kašľala na balkónové dvere, aj na to, že ak teraz rozsvieti PC, čo jediné mala v úmysle, priláka ďalších pažravých imigrantov, ktorí  ju prídu bezostyšne vysať.

  Usmiala sa na správu od neho. Pohladila. Potešila. Nikdy nesklamal. Vlastne mu môže napísať takú istú. S počasím radšej prestane provokovať, prácne si zisťovať, ako je momentálne v centrálnej časti Francúzska a riskovať, že ju náhodou nachytá na hruškách a odhalí jej medzištátne presunové tajomstvo. Nie. Nie.

  - Dnes bol aj pre mňa zvláštny deň. Objavila som čarovné miesto. Inšpiratívne. Iste by sa ti páčilo. Normálne som tam pookriala a mala pocit, že bolo stvorené len pre mňa a chcelo sa mi ...tancovať a spievať a zahrať si tam hlavnú úlohu...Ale to vieš. Moja práca. Som úplne vyšťavená. Teraz nemôžem spať. Opakujem si texty a choreografiu...ráno, teda večer, ako vždy, ma čakajú dve reprízy jedna po druhej, neviem, či stihnem prijať zopár fanúšikov, ako mávam počas prestávky vo zvyku. Nerada sklamávam ich priazeň...- odmietala po sebe mazať napísané, tak opravovala a dementovala len ďalším textom, čo muselo byť pre čitateľa náročné na dešifrovanie, ale nikdy sa nesťažoval.

  Mrkla na balkón s prázdnym akvárkom, z ktorého jej pred pár dňami ušla potkanica. Mohla ho aspoň vyčistiť. Načo. Nebo jej rozrezávali šnúry na bielizeň, bez bielizne. Nevie si predstaviť vyvešať tam svoje nohavičky a tielka na obdiv polovičke sídliska, aj keď  je to siedme poschodie. Panelákov okolo viac, ako je prípustné, tu neplatia nijaké proxemické pravidlá, ktovie v koľkých oknách striehnu voyeri. „Zrovna na tvoje čipkované gaťky bude každý zvedavý!“ poťukal jej rozum zvnútra na čelo. Nech. Aj tak tam suší len uteráky a utierky na riad. Aj tú, čo jej predvčerom prihorela. Cez  dieru v nej bolo nebo ako zarámované a krásne rozstrapkané. Doslova vintage obrázok.

  - Sedím si tu na obrovskej  terase, úplne sama v hojdacom kresle pre dvoch...taká tá hojdačka, iste ju máš aj ty... ratan krásne praská a dívam sa na nočný Paríž. Všetky tie úchvatné svetlá veľkomesta...a do toho hviezdy. Ten nočný je najkrajší, však? Teraz mi ušla von záclona a vyzerá to, akoby sa nebo do nej zahaľovalo. –

  Na balkóne vietor zachytil deravú prihorenú utierku a párkrát prefackal svojou silou, kým jej dal pokoj a nechal ďalej visieť na dvoch rôznofarebných štipcoch ako memento nepodarenej večere. Svietilo sa už len v nemnohých oknách. Ani hviezdy nevidno. Snáď nebude liať pre zmenu tu u nás.

  - Už som sa bál, že sa dnes neozveš. Chýbala by si mi. – prišla odpoveď.

  To je milé. To dnes potrebovala počuť. ...že niekomu chýba. Nie ako: chýbaš, lebo nemá kto odniesť, priniesť, podržať, podržať dvere a vôbec.

   - Čo je nové v tvojom muzikáli? Iste ťa už bombardujú divadlá so svojím záujmom oň. Tvoj manažér musí mať hlavu na prasknutie. Už teraz si viem predstaviť aj filmové prevedenie. Najmä tú scénu, čo si mi opisoval minule, ako ona placho objavuje zátišia začarovaného zámku... – predstavila si depozit a kvantá artefaktov bez ladu a skladu...v sklade, v ktorom sa ocitla dnes sama.

  - Tú by som najradšej vyškrtol. Priveľmi klišé. Je iná doba, dnes som to pochopil. Mal som možnosť sledovať...na konkurze... jednu mladú nádejnú herečku a jej bezprostrednosť v konaní a nebojácnosť, do všetkého šla hlavou a pritom bezhlavo. Bolo to také krásne naivné a pritom nanajvýš prirodzené...- zrak mu padol na hviezdičku na koberci. Neťažilo sa mu zohnúť sa a dvihnúť ju. Položil ju vedľa myši a čakal na odpoveď.

  Nijaká neprichádzala.

  Odsunula sa od PC a nahnevane prekrížila ruky na hrudi. Veď on jej normálne opisuje inú babu! Živú, iste mladú, neskutočne talentovanú! Belle, Belle, ty trapka, veď ty normálne začínaš žiarliť! Striasla sa. Vždy budú talentované herečky, ktoré si talentovaní režiséri budú všímať! A obsadzovať...On je predsa v tejto brandži niekto! On si môže vyberať...Povzdychla a dnes už nemala chuť znovu stavať práve sfúknutý vzdušný zámok z kariet budúceho vysneného osudu.

  Zhasla chat.

  Vstala, prešla na balkón, zakopnúc o prázdne akvárko, ktoré priesvitné prestalo byť v noci vidno a oprela sa o oplieskavajúce sa zábradlie.

  Začul hrmot odvedľa, mrkol na čas, vidiac, že je hlboko po polnoci. Ešte nespí? Dnes vlastne prišla neskoro. Dnes ani netancovala. Dnes nijaká hudba. Asi bude vo vzduchu nejaký ten tretí-štvrtý záťažový stupeň. Nielen pre neho.  Chcel sa vrátiť k chatu, ale...zelené svetielko už tam zas nebolo.

  Sklamaný vstal. Narovnal stŕpnutú, dnes už riadne rozbolenú nohu a pohol sa k oknu.

  Stála na balkóne. V chabom svetle sivá, spriesvitnená, iba o čosi bledšie obrysy v noci, ktorá jej uvoľnila kus javiska.

  Tým pádom nebude odostierať, ani otvárať okno. Zatajený za záclonou však zostal a díval sa na jej prehnutú postavu. Na nohu, otierajúcu sa o druhú, ktorá robila ťažisko. Na pramene vlasov, ktoré  jej bral vietor a zas ukladal po chrbte, kým mu ich nevzala sama, rýchlo neskrútila do drdola a nepripevnila akousi  vrodenou ženskou fintou o hlavu tak, aby sa ani nepohli. Zaprela päsť pod bradu a...zrejme ju poštípal komár, keď sa ...tam škrabká. Pekný zadok, suseda.

domiceli