RUMBELLE - Akvárium... 19. kapitola

Rumbelle

  Akvárium

   19. kapitola

      

      Neveriacky zízala na očividne fyzicky zdevastovanú sestru, ktorej ústa však rozprávali niečo celkom iné v porovnaní s tým, ako práve vyzerala. A páchla.

  - Ja som vedela, že to bude neopakovateľný zážitok, ale on je...on je, fakt...best! Presne vedel, kde mám medzery a čo treba dotiahnuť...- rozplývala sa, zhadzujúc na koberec prepotené zvršky.

  Regina zachytila tie "medzery" a namiesto dotiahnuť si okamžite doplnila svoju vulgárnejšiu verziu. Ničomu nerozumela. Rozprávajú o tom istom chlapovi?! Ale Zelena s nadšením pokračovala vo svojej óde na pána Golda a jeho praktiky, nemienila ustúpiť z hromadenia superlatívov na jeho persónu.

  - Po víkende začínajú konkurzy na novú sezónu. Aké sú tvoje...aké sú vaše ďalšie plány? – snažila sa zozbierať medzitým jej zvršky a vložiť ich najskôr do igelitky, aby zbytočne nepresakovali skrz ruksak.

  Zelena sa konečne dostala do úzkeho trička a nespokojná s vôňou prehrabávala bočné vaky kabelky, ale nič podobné antiperspirantu ani voňavke nenašla. Regina otvorila jednu zo zásuviek a podala jej svoju.

  - To má byť na deratizáciu kanálov? Fuj. Si nechutne konzervatívna sestrička. Ty vôbec netušíš, čo je to byť...prirodzená, odosobnená, plná vnútorných emócií, ktoré z teba prskajú von...- používala beztrestne jeho slová a nestihla sa vyhnúť Regininmu útoku palca na parfémovom ostrekovači vône, ktorú sama milovala, hoci bola naozaj ťažká a obťažujúca.

  - Ty si len dávaj bacha, aby si zas nebola plná niečoho iného, čo by chcelo vytrysknúť...- privoňala si k obľúbenej voňavke, teraz rozplazenej po jej kancelárii.

  - Si tak odporná...- zasyčala sestra, ovievajúc sa, ale márne. Dobre tušila, kam jej milovaná sestrička mieri, nielen svojou hnusnou voňavkou. Je tam toho, raz sa vyspala s jej nápadníkom. Aj tak sa k nej nakoniec vrátil, tak čo to stále vyťahuje. Trapka ješitná. Žiarlivá.

  - Len úprimná. Sľúbila som, že ti pomôžem. Pomáham. Ale sľúbila som aj, že sa o teba postarám. Tak sa musím starať, pretože, ako počúvam, si zas mimo! A poriadne. A z takého... – zamračila sa pri predstave. – Inak, nechápem, ako ho môžeš toľko ospevovať, ako sa ti stopercentne venoval, keď som ho najmenej trikrát stretla pofľakovať sa po divadle. – zazrela prísne na sestru.

  Zelena ju prebodla očami. Mala u sestry rest, dokonca sa čudovala, že je ochotná, po tom všetkom, jej stále pomáhať. Ani jej celkom nedôverovala. Ok, vybavila, čo bolo treba, o ostatné sa už postará sama. Túto príležitosť si už nenechá ujsť...

  - Bol zo mňa hotový! Musel sa ísť normálne vyvetrať, ak chápeš, ako to myslím...- zatiahla dvojzmyselne, aby ospravedlnila svojho učiteľa, ktorý naozaj, bez akéhokoľvek vysvetlenia, zopárkrát zmizol zo sály, aby sa vrátil ešte nervóznejší, roztržitejší a nevrelejší. Pripísala to vlastnej neodolateľnosti, ktorej sa nedokázal brániť. – Sme dohodnutí na zajtra ráno. A ktovie. Možno dáme nejaký ten obedík a namiesto popoludňajšieho tréningu... – rozšafne sa rozosmiala.

  - Ani to neskúšaj! – natrčila na ňu staršia sestra prst.

  Už ju nepočúvala. S veselou hmkanou melódiou na perách sa rútila von. Možno ho ešte chytí a zvezie ju i domov.

  Nechytila.

  Rozdýchavajúc bolesť, čo mu vystreľovala zas až do mozgu, opieral sa vyvrátenou hlavou o vnútro kabínky výťahu a silno tlačil viečka. Začierniť dnešný deň sa mu však nedarilo. Prečo neprišla? Prečo ho nevyslobodila z toho záväzku? Iste by niečo vymyslela a...Úfal sa naivne, chytajúc sa slamky, ktorú si sám vymyslel, nieto, aby mu ju niekto ešte podal. Ona zhovievavo podala...

  Vyrazil dvere na výťahu a rovno zaklopkal na tie jej. Zabúchal. Znova a znova.

  Stála uprostred chodby a nehýbala sa. Hľadela na dvere zvnútra. Trochu sa strhla pri prudšom buchote, ale...Buchot ustal. Vzdal to. Počula kľúče a rázne zatresknutie jeho dvier.

  Po špičkách podišla, odsunula pliešok, prekrývajúci kruhové kukátko a nazrela na chodbu. Nevidela nič, iba tmu. Netušila, že sa práve pozerá do jeho oka. Odstúpila a on v miniatúrnom krúžku z druhej strany prilepený videl, že je doma a zabúchal zas.

  Domyslela si. Napálil ju. Nie. Just mu neotvorí.

  - Belle, prosím, prestaň trucovať a otvor... Prosím. – zašepkal, čo najviac to šlo, ale kričať už dnes nemienil. Na ňu zvlášť nie. Vo vchode plnom pritenkých stien už vôbec nie.

  Rýchlo sa obula, strhla kabelku z vešiačika. Otvorila dvere, zabuchla a  pokúsila sa prekĺznuť do výťahu.

  Neváhajúc ani chvíľu, otočil sa za ňou a kým ho vyhodila, dvere na kabínke boli dávno zatvorené, prízemie predvolené a on s ňou v miniatúrnej bunke škaredého, doškriabaného výťahu s preblikujúcou žiarovkou nad hlavou.

  Natočila sa k ovládaniu a bezhlavo stláčala, na čo dosiahla.

  Výsledok nedal na seba dlho čakať.

  Výťah zahrmotal a zasekol sa. Elektrina zoskratovala, jediný zdroj svetla sa vypol. Tma a ticho. Len dva dychy.

  - Super. Teraz ma už budeš musieť vypočuť. Prosím. – ozval sa,  márne si predstavujúc, kde asi v tej tme je. Keby si vzal aspoň mobil, má tam svetlo.

  Tlačila sa o vyduté pupáky tlačidiel nahnevaná sama na seba za bezhlavý útek, ktorý skončil najhorším možným scenárom, aký si ani nevedela predstaviť. Sama s ním v priestore meter krát meter a totálna tma. Asi rovno zaútočí.

  - Verila som vám. Dôverovala...som si myslela, že mi chcete naozaj pomôcť, aby som...Sľúbili ste mi to a potom dáte prednosť profesionálke, ktorá ju už ani nepotrebuje! Ste zradca a ja ľutujem, že som sa s vami vôbec niekedy dala do reči. Všetky tie vaše rady boli iste iba na to, aby ste ma odradili od cieľa a mohli si svoju favoritku vycepovať do dokonalosti! Jediné, čo ma teší, že ste to robili preto, lebo ma asi fakt považujete za sokyňu, tú...onú...konkurentku...a som asi tiež dobrá, keď ste sa ma obaja pokúsili odpálkovať! Od nej mi to ani nepríde čudné. Poznám ju dlho, ale...od vás...od vás to to nečakala ani v najhoršom sne...a to sa mi s vami aj snívalo...- hups, toto nechcela povedať.

  To jediné v ňom zarezonovalo.

  - Belle, Belle...spomaľ, prosím...- natiahol paže dopredu, ale pocítiac to, vyhla sa mu a stala si do náprotivného kúta. Aspoň vie, kde ju má. – Neviem, odkiaľ vieš o Zelene. Ja ju poznám len od dnešného rána. Nanominovala mi ju Regina. Nemohol som odmietnuť. Je to ...moja šéfka. – skúsil ju nahmatať zas.

  Zošuchla sa dolu na podlahu a sadla si. Ok, urobil to isté a prakticky ju svojím ramenom zašprajcoval o stenu, takže sa nemohla zas postaviť. Kde nautekáte v priestore meter krát meter? Zostala sedieť.

  Natiahol nohu a kopol do dvier, aj tak musela zostať skrčená. Bolela o to viac, ale kašlal na to.

  - Môžeme sa, teda vážne pozhovárať? – skúsil opatrne, rád, že cíti aspoň jej plece vedľa toho svojho.

  - Mám inú možnosť? – odmrmlala.

  - Môžeme ešte svorne mlčať a čakať, kým nás nevyslobodia.- navrhol, skúšajúc zostať maximálne vážny.

  Usmiala sa. Nevidel to, ale tušil. A tuším aj bolesť povolila, keď sa usmial tiež.

domiceli