RUMBELLE - Akvárium... 27. kapitola

Rumbelle

  Akvárium

   27. kapitola

      

      Pohltil ju chaos. Nechala sa pohltiť chaosom. Dovolila sa nechať pohltiť.  Kým jej došlo, že nesúvisí s divadlom, ľuďmi okolo a skúškou, čo ju čaká, ale iba s ňou samou, jej vnútrom, ocitla sa úplne rozhasená, rozložená do najposlednejšej čiastočky, čo bláznivo lietali v priestore a čase, ktoré naopak práve zastali a netušila, či sa dokáže znovu poskladať, staviť a povstať do tej istej ženy. Tušila. Nedokáže. 

  Skúsila sa odosobniť, odfiltrovať súkromie a zahryznúť sa len do toho, na čo sa vlastne celou cestou sem a predtým v noci a ešte predtým vo dne a vlastne celé dni pripravovala. Možno by to aj šlo, keby bola na to sama. Stále však cítila, ako ju čosi nehmotné prenasleduje. Ktosi...Cítila vôňu, počula hlas, zachytila pohľad, chýbali už len hmat a chuť, ale práve v tom bola jej fantázia dokonalá.

  Telom sa jej preliala láva a vrátila sa do mozgu a bolo jej jasné, že s odosobňovaním sa, to už asi nepôjde. Veď ju práve drsne a necitlivo a odporne a nechutne boľavo  zranil, ponížil, pokoril, dehonestoval, zadupal, zničil a ona...si to pripúšťa. Ako to, že si to pripúšťa?! Ako to, že sa jej to tak veľmi dotklo, až sa nedokázala udržať a dovolila tej sile, aby...

  Našťastie ju strhol reálny chaos a dav. Vliekol chodbami, tlačil do akejsi improvizovanej šatne, donútil prezliecť sa, rozcvičiť, nájsť miestečko na veci, len to pre samú seba, akosi nie.

  Vypĺňala automaticky papiere, podpisovala, rozdeľovala, odovzdávala, dopĺňala údaje, tlačiac sa medzi mnohými podobnými. Rozdelená  do skupiniek, rozvrhnutá v harmonograme, naprogramovaná na určitý čas a miesto a to svoje si nie a nie nájsť...

  S papierikom v ruke, s číslom a miestnosťou vykročila zas do útrob divadla. 

  "Ľaľa, výťah!" Okamih nehmotného šťastia, čo ju premkol pri spomienke. Chvíľu postála a predstavila si, že keď sa otvoria jeho dvere, uvidí tyrkysové, orýpané, poolupované  vnútro s mozaikou vrypov učinených nedočkavými kľúčmi, čo tajne, v intimite samoty kabínky, zaznamenávali náhle poryvy do rýh nedokončených slov.

  Dvere sa odtiahli, ale útroby boli obložené vyleštenými zrkadlami. Skonštatovala sklamane a vstúpila, radšej sklopiac oči, aby sa nemusela dívať na samú seba. Vedela si predstaviť, ako asi vyzerá, keď sa cíti ako vyžmýkaný citrón, ktorému ešte predtým odrhli kožu do biela, ako prísadu  do akéhosi koláča, ktorému mal možno dodať tú pravú príchuť, ale nevydalo...

  Dvere sa nezatvorili. Čosi ich zaseklo a donútilo sa znova otvoriť. Až potom zaklapli. Zvrtla sa, aby spolucestujúcemu nestála otočená neslušne zadkom.

  Mal tak zvláštne mäkkú tvár, akoby sa mu ňou práve prelievalo čosi tiché, pohládzajúce zvnútra a tlačiace sa von všetkými pórmi, neisté však, či smie. Či vôbec má právo usmievať sa na dievča pred sebou, kĺzať po nej bezostyšne očami, ale báť sa, že začne po ňom kričať, prípadne ho odsotí a utečie skôr, ako pochopí, že je tu a prosí...

  Dívali sa chvíľu na seba mlčky. Iba chvíľu. Čas výťahových okamihov je neskutočne, nespravodlivo krátky. Palica klopla o zrkadlo a on, spraviac bez opory trochu neistý krok, vediac, že aj tak nemá kam cúvnuť a on hlavne nechce, dúfajúc možno trochu naivne, že ani ona nie, vnoril jej dlane do spľasknutých vlasov a pritiahol si jej vyplašenú a nič nechápajúcu a netušiacu tvár k svojej, aby jej vtlačil na pery bozk, ktorý sa ani zďaleka nepodobal bratskému, otcovskému či naivne detskému...

  - Chcem, aby si verila iba tomuto. – stihol ešte zašepkať do syčania opäť sa otvárajúcich dvier.

  Zohol sa po palicu a vycúval, nenechajúc si ujsť jej zvláštnym svetlom zaliatu tvár, veriac, že to nie je len to blbé neónové...

  Zmizol v dave skôr, ako skrz práve vyrojené motýle konečne uvidela realitu ďalšej preplnenej divadelnej chodby, nadôvažok  plnej nevraživých ľudí a nepríjemných hlasov vyháňajúcich ju z „jej výťahu“, lebo potrebujú využiť jeho primárnu funkciu.

  Ani nevedela, ako z neho vyplávala a stála uprostred priestoru postrkovaná, sácaná a ignorovaná celým okolitým svetom a predsa zrazu silnejšia a odhodlanejšia postaviť sa teraz zoči-voči celému ju dosiaľ ignorujúcemu osadenstvu a zakričať: „Toto som ja!“
  Čas a priestor sa opäť pohli.

  V ruke jej zašuchotal lístok. Prebehla ho očami a zhlboka sa nadýchnuc vykročila za svojím snom.

  Držiac ruku na kľučke do miestnosti, kde ju čakala skúška, a ak dobre pochopila aj jeden nový skúšajúci, preliala sa ňou zas tá istá láva, ale teraz mala svoje meno, svoju tvár, aj svoju nezameniteľnú súhru zmyslov, zhmotnených do jediného dotyku, ktorý stále cítila na perách. A verila mu...

domiceli