RUMBELLE - Akvárium... 26. kapitola

Rumbelle

  Akvárium

   26. kapitola

      

      Už vedel, kam mieria a hoci ju nechal navigovať ďalej, najradšej by si to bol struhol po kadejakých, dávno dobre známych bočných uličkách a stratil sa v nich. Mohlo mu to ostatne dopnúť už ráno, ale keby aj, za nič na svete by nevymenil túto šialenú možnosť stráviť s ňou dve hodiny v inom type akvárka a hoci riešili toho neveľa, a všetko na maximálne profesionálnej báze dvoch síce zosúznených, ale stále ako satelity len po svojich vlastných obežných dráhach sa tmoliacich skeletov, už jej prítomnosť mu prinášala do každej bunky miazgu, ktorá mu tak chýbala za posledné mesiace. Čo by, roky.

  Preto sa teraz zhovievavo díval na svoju niekdajšiu domovskú scénu. Vlastne s ňou nič nemusí mať spoločné. Iba ju doviezol a...ufrnkne po svojej obežnej dráhe, aby sa doma zas, raz, možno stretli na chodbe a dali sa do reči o tom, ako to tu dopadlo.

  - Si na mieste. Večerný vlak by si mala stihnúť, aj bez nastavenia mobilu. Budem ti držať palce, ak na tom budeš trvať, teda, ak smiem, ale len tri, na štvrtý si od istého času nedosiahnem. – hodil očkom po nohe.

  Potriasla vystrašene strapatou hlavou.

  - Budem trvať na tom,  aby ste tam boli! So mnou.  Bez vás...bez vás to nedám. Prosím. – spojila dlane a bolo počuť, že sú spotené a trú sa o seba vlhko a iste budú ľadové. Ako vždy.

  - Belle, pochop,  nemôžem. S týmto stánkom som sa nerozlúčil práve najlepšie a nemyslím si, že by ti pomohlo, keby nás tu vidia spolu. Ba, práve naopak. Zostalo tu kopu mojich, vlastne našich spoločných známych a málokto verí tomu...čo som ti rozprával. To, ako som sa po tom všetkom zachoval...nechcem o tom hovoriť. Skrátka, tam nemôžem. – pozrel na ňu smutne a bolo mu to úprimne ľúto. Ale, nemôže. Nemôže, nemôže...

  - Bez vás nikde nejdem! – oprela sa spurne, zaboriac sa, čo to len šlo do sedadla a prekrížila ruky na hrudi.

  - Ale ideš, dievčatko. Tvrdo si drela celé týždne a uznaj, tá hrozba tvojho otecka. Len si to predstav. Študovať nejakú trápnu, nudnú výšku s ešte nudnejším zameraním, to by ťa položilo na lopatky...nie, to, že nejaký vyslúžilý upratovač z divadla sa nechce promenádovať po červených kobercoch a predvádzať svoje kriplovstvo ľuďom, čo aj tak dávno zabudli...- vydýchol bezmocne. A prišlo mu to zas ľúto.

 Jediné, čo zachytila, bolo: „červené koberce“. To fakt tam majú červené koberce? Ako v Amerike? Ako v rozprávke pred odovzdávaním ocenení, ako že naozaj?...Potom si uvedomila, že by bolo treba, že by sa patrilo, ho trochu poľutovať a povzbudiť, ale to prvé vzdala, lebo tušila, že by ju za to akurát tak nakopal do zadnice a to druhé nestihla, lebo dvere auta sa prudko rozcabrili a dnu sa tlačil krik akejsi tlupy rozvášnených, na prvý pohľad umelcov, čo ho svojou prítomnosťou doslova vytiahla zo sedadla a začali oblapávať a potľapkávať a vykrikovať jeho meno a spoločné zážitky...

  „No, vidíš, ty mrzút! Jasné, že na teba nezabudli!" Dívala sa, ako jeho tvár náhle ožila prekvapením, ako náhle celý ožil a aj zabudol na svoju nohu a točil sa okolo starých priateľov, trhajúc z nich slová a privlastňujúc si ich ako náplaste na ješitné masochisticky narobené rany z predstáv, ako celý svet na neho zabudol, zanevrel a vykašľal sa na to, že vôbec je. Býval. Bol.

  Potichu sa vysúkala z auta, vzala svoj batoh a vykročila po vysokánskych schodoch, ešte raz sa obzrúc na neho. "Tak fajn, neznámi priatelia. Viem, že zabezpečíte, že dnes tu bude stoj, čo stoj. Ja musím, ale ja si ho nájdem. Chcem, aby videl, že ho nesklamem! Dlžím mu to. "

  Usmiala sa jeho smerom. Nie, nepozeral, nevnímal ju. Opojený šťastím, že na neho nezabudli, smial sa na plné ústa a rozprával nahlas, veľmi rýchlo sa prispôsobiac žargónu, ktorý si možno chcel, ale nedokázal vymyť z hlavy.

  Obrie dvere ju vpustili a naozaj bol celý vestibul potiahnutý červenými, zájdenými a zošliapanými kobercami, po ktorých sa tmolili desiatky mladých ľudí. Mladých indivíduí. Žiadne spriaznené skupinky. Každý sám za seba. Všetci konkurenti. „Bože, ale ich tu je. Nemám šancu. Nijakú šancu nemám!“ Takmer sa zvrtla, ale práve dobre, že nenarazila do Zeleny, jedinej s akousi mini pochlebovačskou tlupou, z ktorej sa vykľula kamoška vlečúca jej garderóbu a šminky a trochu teplejší kamoš, preafektovane jej skladajúc pocty na čokoľvek, čo jej tradične vytváralo širokánsky úsmev na tvári. Zdali sa jej povedomí. Jasné. Druhé triedy. Ona – Zelena ich tak nazvala na tom sústredení. Posluhujú jej a ona ich nemá za nič. To je celá ona. Tak im treba. Keď nemajú dostatok hrdosti sa vzoprieť jej majetníckosti a stáť na vlastných nohách. Hoci len na jednej, ale vlastnej.

  Radšej sa skryla za stĺp, lebo dnu sa hrnula ďalšia tlupa mladých, čo sa rozprchávali a najmä tlupa, čo držala pokope a v jej strede bol on. Jemu chcela zakývať, ale namierila si to tým smerom nejaká vysoká vychudnutá žena s nepekným drdolom z riedkych vlasov na samom vrchu lebky.

  - Daragoj prijateľu, tibja mi sámo nébo saslálo. Idi sjudá! – dala sa ho bozkávať na tri vrhy a potom na ďalšie tri vrhy a vrhala by sa ďalej a snažila sa zámerne zdôrazňovať svoj prízvuk, hoci ju ostatní podpichovali a dobre vedeli, že to iba hrá, aby vyznela zaujímavo, inak vie jazyk lepšie ako mnohí rodáci aj domorodci.– I náša padrúga Kóra jest tu. Ona búdet tóže adna z tech u kavo búdet slóvo...- habkala a jeden nevedel, či jej robí problém jej rodný jazyk, či domáci, v každom prípade mu zmizol úsmev z tváre.

   Dolu schodmi naozaj schádzala výnimočne nádherná žena. Dokonalý účes, make-up, odev kráľovnej a chôdza. Chôdza kráľovnej. Odev od Diora. Zástupy sa pred ňou rozostupovali, ako more pred Mojžišom a on by sa najradšej skryl do diery v koberci vypálenej nepozorným návštevníkom, čo si nevšimol tabuľku fajčiť zakázané. Od nervozity by si  zapálil aj sám. A zadymil to tu krížom-krážom a zmizol s dymom, v dyme, ako dym. Zmizol a basta!

  Stáli si zoči-voči a obaja čakali, kto začne. Všetci okolo čakali, kto začne a kto potvrdí a ktorú z verzií ich rozchodu, ktorý plnil útroby divadla ešte niekoľko sezón po sebe.

  - Už nie si v Austrálii? – precedil pomedzi zuby, keď sa mu ticho zdalo pridlhé a pauza detto.

  - Tam bola nuda a nedostatok príležitostí. Kotvila som v Taliansku a neskôr vo Viedni a teraz tu. Chýbalo mi to tu. Vy všetci ste mi chýbali! – afektovane roztiahla paže a niektorí sa aj odvážili vnoriť sa do jej bujného náručia.

  Stal si bokom, ale nevyhol sa jej. Objala ho inak ako ostatných a tí na seba mrkli veľmi nápadne, zadržiavajúc úškľabky aj otázky.

  - Jekaterina ťa už dúfam vyzvala, aby si sa k nám pridal. To vieš, chceli sme v porote mať špičku a ty...ty si k nej vždy patril. A aj patríš. To tvoje štorcovanie sa a hra na nedostupného, už dúfam pominulo. – neokolkovala sa pobozkať ho rovno na pery, hoci sa trhol. To ju rozosmialo. – Ako za starých čias. Beriem to ako súhlas, poď odvediem ťa, je potrebné doladiť papierovačky a...dlho sme sa nevideli, máme si toľko toho...- zaváhala a pozrela sa na neho, premeriavajúc si ho od hlavy k pätám. – Budeme spomínať. Čo povieš?! – zatiahla zaliečavo, ťahajúc ho pod pažou od priateľov.

  - Pán učiteľ! – narazila však do dvojice ďalšia, zďaleka nie nepovšimnuteľná, dievčina. – Tak som rada, že ste ma nakoniec prišli podporiť! – naťahovala k nemu paže a zas ich sťahovala, vidiac ho v zajatí. Dobre ju poznala. Ale nenechala si ujsť príležitosť, dať jej najavo, že práve ona mala to šťastie, aby ju on učil, netušiac, že to bude skôr kontraproduktívne.

   Bruneta zagánila na rusovlásku, ale profesionálny úsmev si nenechala vziať. Hľa, kto koho drží pod pažou, dievčinka?! Prac sa mi z cesty, kým na teba pekne hľadím, práve si si ju aj tak zarúbala a to som ťa ešte ani tancovať nevidela. Už ani nemusííííš...zasipela si v duchu, ale na tvári nedala ničovaté nič znať. Natočila sa k nemu.

  - Takže nie si zakopaný pod čiernu zem, ako tvrdia zlé jazyky?! Otvoril si si súkromnú školu? Lukratívnu dúfam, pre špičku dobre platiacich zákazníčok...- dobiedzala a netušil, či to myslí vážne, či si z neho uťahuje. Prestala byť čitateľná hneď ako sa jej dotkla sláva a pocty z nej zmyli všetku prirodzenosť už v čase, keď bola len hviezdičkou, nie primabalerínou hviezdiacou na nebi poriadne vysoko.

  Odtiaľ sa aj dívala na červy pod nohami. Aj táto bola pre ňu len červ. Túto zašliapne. A s akou radosťou. Nech len skúsi za ňu lobovať! Trhla hlavou smerom k nemu a zas k žene pred sebou, čo očakávala, že sa jej nejako zastane, prípadne ju vezme pod ochranné krídlo, ako svoju žiačku. Márne.

  Iba stál a pohľadom hľadal iné dievča. Našiel ju opretú o stĺp s perami zas trochu vykrútenými nedôverou v samú seba. To, čo mu preblesklo hlavou, ako možný scenár ďalšieho dejstva, ho primälo odvrátiť zrak a usmiať sa na Zelenu. Dokonca zvýšil hlas, aby si bol istý, že to začuje.

  - Hej, hej. Moja najlepšia žiačka.Obrovský talent!  Slečna Zelena Mills. Dovoľ, aby som ti ju predstavil. Budeš z nej určite unesená, drahá Cora! Tak veľmi mi propomínala teba v začiatkoch kariéry, že som jej neodolal...– zatiahol dvojzmyselne, vediac, že leje olej do ohňa, strčil Zelene prst pod bradu a nadvihol ako krave na trhu, ale ona to považovala za poctu a prejav najvyššieho uznania, úplne roztopená z jeho slov. Uvarená v oleji.

  Pre Coru bola v tom momente mŕtva, rozfrancorcovaná a ona vykúpaná v jej krvi, ako veľmi rozšliapavala zvyšky po tejto mladej, možno aj nadanej šťande, ktorá ju má nahradiť na poste budúcej primabaleríny divadla, do ktorého sa ledva-ledva pred časom prepracovala. A čo ak nielen na tom...

  Ešte niekto pocítil chuť krvi. Podarilo sa jej od nervozity a priznala si,  aj z nemilého prekvapenia, ktorého bola práve očividným aj uchočujným svedkom, prehryznúť si peru zvnútra.

  Sladká, teplá. Lepšie, ako sa zas rozplakať.

  Ani netušila, že si to všetko pozorne všimol. Veľmi pozorne...

  Len dať pozor, aby si oni nevšimli...ich.

domiceli