RUMBELLE - Akvárium... 11. kapitola

Rumbelle

  Akvárium

   11. kapitola

       Nevedel sa doošívať. Zamestnával sa prekladaním a presúvaním a podobnými totálne zbytočnými činnosťami, v snahe vytvoriť v sklade mini čistý, voľný výsek, imitáciu pódia, ale stále nebol spokojný. Ani vyrovnaný, ani pripravený, ani duchom prítomný. Vzdal to. Šiel si po robote.

  - Zabudli ste si včera nebodaj niečo?! – zablokovala jej nevrelá vrátnička prístup už vo vestibule a napriek tomu, že jej z okienka trčali len megaokuliare a kus dobre natupírovaných lokní pôsobila, ako protiatómový ochranný štít, čo chráni jadrovú elektráreň. No pasaran...neprejdú! Nikto. Aj keď vyzerám ako mŕtvola...

  Čas na improvizáciu. Zmätočne sa poobzerala po prázdnom vestibule a márne hľadala nejaký záchytný bod, ktorý by bol pre ňu priepustkou do útrob divadla. Pohľad jej padol na pootvorené dvere na toaletu.

  - Viete, len prechádzam, ale súrne, naozaj strašne súrne potrebujem ísť...veď viete kam...- skúsila prekrížiť nohy a vymrštiť ruku a zavlniť sa v čudnom tančeku svätého Víta.

  - Toto nie sú verejné toalety! Tie máte na námestí, za kostolom. – stiahla sa baba, aby sa zas vytiahla rovno cez dvere, od zlosti, ako si nejaká šťanda dovoľuje využiť jej kráľovstvo a predostrieť takúto nehoráznu prosbu, rozšmarila dvere viac, ako bolo treba a inzultovala tým svojho nechutného, za nimi spiaceho kocúra.

  Ten zúfalo zmniavkol a vytrielil von, akoby mu horelo pod chvostom od rýchlovarnej kanvice, čo tam kdesi tiež nevrelo bublala, ako jej majiteľka...

  - Cicúšik môj milovaný...- zaúpäla s rukami nad hlavou babizňa plačlivo a následne zalomila rukami, a zas ich vytiahla nad hlavu, a onou čudnou spartakiádnou zostavou evokovala vizionársky deje, predstaviac si všetky tie katastrofické miesta a scenáre a hlavne Reginu, ktorá výslovne zakázala prítomnosť akýchkoľvek zverov v tomto stánku umenia.

  - Ja vám cicúšika chytím. – ponúkla sa Belle a nečakajúc na požehnanie, výzbroj a koňa, rozbehla sa smerom, kam kocúr. Našťastie si ten chudák vybral správny.

  Kocúr našiel medzeru. Tú pravú. Už pripravenú. Aj keď nie zrovna pre neho...Prešmykla sa obratne úzkym priezorom, dvere ani nepípli.

  Ticho ich za oboma zatvorila a po špičkách sa presúvala ďalej. Čo ak by sa tetula z vrátnice pustila prenasledovať ju aj inak než len slovným hurhajom, ktorý spustila ako padací most, doslova, presne naň sa podobal jej jazyk aj so škripotom, čo sa jej dral z úst.

  Všade bolo ticho. Ako v depozite. Ale jej tichý hlas tu bolo počuť hlučnejšie, ako inde, poodrážaný od nespočetného množstva spiacich artefaktov.

  - Kocúrik...pssst...kocúrik, kde si mi? – šepkala, zvláštne sa vlniac do strán, v snahe obsiahnuť celý obrí priestor.

  Preskočila ho smrtka. Dolu chrbtom sa rozbehli zimomriavky. Zbledol. Očervenel a nezmohol sa na okamih ani zachovať si základné biologické funkcie, počujúc jej maznavé pátrania po „kocúrikovi“. Kocúrik?  Premeral si paže, hruď, sám seba od hlavy k topánkam. Tu je niekto asi nekompletný...Kocúrik. Panenka skákavá, na čo som sa to len dal...

  - No tak, neschovávaj sa mi už, cicúšik. Viem, že si tu...ja som tu...tvoja dobrá víla. Dám ti papkať, aj ťa pohladkám, aj pritúlim...poď, môj maličký, poď za mnou...- zaťahovala nežne, takmer spevavo, netušiac, že mužovi vo dverách klopká už na rameno pani s kosou zo šoku a jeho oči sa už fakt nedajú viac rozcabriť.

  Nasucho preglgol, ale jednoaktovka pred jeho očami stále pokračovala, ešte chvíľu v intenciách pôvodného monológu. Potichúčky. Šeptom.

  - Kocúúúriiik...Kocúrik môj...A dosť! Ty kocúr jeden starý, prašivý, nevďačný! Kde si?! Bodaj ťa raz tá stará striga pripučila svojou veľkou riťou, v tom svojom smradľavom kamrlíku, aby si vedel! Dlabem na teba! – ozvalo sa miestnosťou a jeho takmer tlaková vlna hodila o dvere.

  Zvrtla sa.

  - Sused. Vy ste tu?! – zmenil sa jej rev opäť na nežný vílí hlások, ale zúfalstvo, čo sa mu zračilo v tvári, nezmizlo.

  Dívala sa na neho rovnako prekvapene, nechápajúc celkom, prečo na ňu pozerá, akoby práve zoskratovala televízor v posledných minútach finále ligy majstrov za stavu 1:1.

  - Hľadala... si ...ma? – skúsil opatrne, či mu predsa len neponúkne papkanicu, pohladenie aj to sľúbené objatie. Dobre by mu padlo. Dnes si zabudol desiatu.

  Došlo jej. Ak tu stojí dlhšie a počúval...Ledva sa udržala, aby nevybuchla do smiechu. Neudržala.Vybuchla.

  - Vy...vy ste si mysleli, že...hľadám vás? – zadúšala sa. – To...nie. Teda, to áno. Nehľadala som, ale čakala...a hľadala... – koptala sa do vlastných slov. – Nevedela som, že dnes už neprebiehajú konkurzy a tá baba ma nechcela pustiť. Mala som šťastie. Ufujazdil jej ten vyžratý chlpáč a...rovno sem....niekam. – roztiahla paže, ale to už aj sám videl, ako z úzadia k nim, pekne prekladajúc labku cez labku, kráča jeho veličenstvo Kocúr I., z jeho milosti kráľ divadelný a momentálne aj priľahlých depozitných priestorov.

  Nie, dnes kráľovnou tu bola ona. Musel uznať.

  - Teda, klobúk dolu suseda. Skúšky z herectva si dala na sto bodov! – s uznaním prikývol, konečne nájduc dych, hlas aj zdravý rozum. Ten celkom nie, keď jej vystrúhal trápnu poklonu až k zemi, aby zakryl rozpaky. I sklamanie. Čiastočne.

  Kráľ kocúr zamieril medzitým ku kreslu, ktoré si nachystal, kvázi porotcovské, a uvelebil sa tam, popreťahujúc spomalene, lenivo hnáty.

  - Vás by som...nikdy... takto...nenazvala...si nedovolila. – pozrela naivne, úprimne a jemu bolo ešte horšie.

  Hlavne jej to nedať najavo. Hlavne to. Odstup. Odstúpil a pomerne veľkým oblúkom ju obišiel, pokúšajúc sa kocúra zamračeným pohľadom presvedčiť, že mu ukradol nielen ono nežné „kocúrikovské“ pomenovanie, ale ešte aj miesto. Chudák zrakovým posunkom nerozumel, tak ho chňapol za kožuch, dosadol a pritlačil zviera k slabinám, bez ohľadu, že sa trasú obaja a pazúry by najradšej do niečoho, do niekoho, v momente zaťali.

  Vystrúhal úsmev a voľnou rukou jej predstavil dnešné javisko. Hľadisko už bolo beznádejne plné. Beznádejne najmä pre kocúra, ktorého jeho pevná vôľa a hlavne pevná ruka držali bez milosti prikvačeného o seba, aby trochu odventiloval rozhodenie. Vnútorné. Aj vonkajšie...

domiceli