RUMBELLE - Akvárium... 20. kapitola

Rumbelle

  Akvárium

   20. kapitola

      

      Skoro si začínala myslieť, že zvolil druhú alternatívu pobytu. To by ju sakramentsky mrzelo. „Nechcela si náhodou ešte pred chvíľkou ujsť? Ale to bolo pred siedmymi minútami a trinástimi sekundami a pred teplým plecom sprava.“

  - Priniesla som vám ráno barlu, nechali ste si ju zašprajcovanú o zadný vchod, či vlastne východ z divadla, ale Zelena ma o ňu oskalpovala. – začala sama. Preventívne. Aby sa priznala, že v divadle bola a jeho nikde. Je tu predsa dnes za žalobcu. Toť obvinenie v plnom rozsahu, bez poľahčujúcich okolností. 

  - Tak jej treba! - pleskol si po stehnách. - Teraz už neľutujem, že som jej vynadal ako svini do hranta za to, že som musel  spraviť polkilometrovú obchádzku okolo celého areálu divadla, invalid, bez barle, ktorá mi zmizla, kým som si bol v aute pre lieky od bolesti.  A aj vrátnička si to zlizla za to isté. Nie, nebudeme ich ľutovať...- konečne sa rozrečnil aj sám, ale toto práve nechcela počuť. Zo žalobcu je obžalovaný. Hups...Doznanie by mohla byť poľahčujúca okolnosť. A ak pridá aj ľútosť nad skutkovou podstatou veci, ktovie, možno dostane nižší trest. OSLOBODIŤ NEMOŽNO POPRAVIŤ. A čiarku nech si do vety už dodá on, kam chce. Teraz záleží len na ňom.

  - Je mi...to... ľúto.- zaklapla dokorán otvorené ústa, keď jej došlo, ako sa veci majú a premyslela dôkladne obhajobu. Teda vymenila len v jedinej svojej vete "vás" za "to". Znelo to....Skrátka, nebude zbytočne provokovať.

  Pohniezdil sa.

  - Chceš schytať hubovej polievky aj ty? Mala si od Boha šťastie, že som ťa v ten deň v divadle nenašiel! – natrčil ukazovák do stropu, ale ani sám neveril tomu, čo trepe.

  - Vy...ste ma aj hľadali? – zaťala naivne.

  - Samozrejme, potreboval som niekoho  prizabiť!...  Prestaň Belle. Cením si tvoje priznanie, ty si ceň moje veľkorysé odpustenie a láskavo konečne von s pravdou. Prečo ti tak veľmi záleží na tom tanci...a na mne, ako na učiteľovi? Veď o mne vôbec nič nevieš. – pozrel sa jej smerom a napriek tme videl už aspoň siluetu jej profilu. "Má krásny profil. Dokonalý. To už si vravel minule. Minule som nebol tak blízko.“

  Nabrala vzduch do pľúc, pomaly, a ešte pomalšie vypúšťala.

  - Viete, ja som nemala v živote šťastie na ľudí, ktorí by ma posunuli niekam, kam sama nesiahnem. Vždy som si všetko musela vydrieť a nie vždy to dopadlo tak, ako som si predstavovala. Teda, aby som pravdu povedala, nikdy to zatiaľ nedopadlo tak, ako som si vysnívala. To angažmá v divadle bude moja posledná šanca. Otec povedal...otec mi dal ultimátum. Ak neuspejem, pôjdem na školu, ktorú mi vybral on. Na solídnu výšku. A nebude zo mňa obyčajná komediantka. Preto mi na tom tak záleží. A...- na okamih sa odmlčala, trochu pomrvila a pozrela na oplátku jeho smerom, ale postrehnúc, že sa díva priamo na ňu, radšej sa pohľadom vrátila do tmy výťahu. – A...hoci ste len upratovač v divadle, vyznáte sa. To cítim... Máte prehľad, postreh a mám taký ten nejaký nejasný...chápete...vnútorný, nevysvetliteľný pocit, že viete, čo potrebujem. – vysúkala zo seba, nie si celkom istá, či ju pochopí. – Chápete ma. – odobrila si takmer oznamovacou vetou, aj keď to mala byť pôvodne otázka. Na telo.

  Teraz sa odvrátil sám a hodil pohľad dolu, na zodratý kus linolea, ktorý práve nahmatal aj rukou, prechádzajúc po prasklinách a vydutiach, akoby to bola mapa jeho života.

  - Nie som celkom taký obyčajný upratovač, Belle. – vyslovil ťažko. Vlastne teraz som, ale nie vždy som býval. Moje ja, moje druhé ja, poznalo úplne iný život. Slávu, uznanie, potlesk, ovácie. Som tanečník...- zastal a čakal, čo ona na to.

  „Tušila som to! Teda niečo od fachu...“ komentovala si len v duchu, tak radšej pokračoval, lebo sa mu to tlačilo všetko na jazyk a potrebovalo konečne von.

  - Tancoval som na nespočet javiskách, v  megaprojektoch, v zvučných aj modernistických dielach, zbieral gratulácie, pocty. Bol to sen, ktorý sa dial a ja som si neuvedomoval, že príde niekedy nejaké to ráno...- odmlčal sa.

   Teraz už chápala, prečo na neho Zelena skočila ako na teplý rožok v pekárni. Pozná ho. Mala predsa len iné možnosti, školy, kontakty. Vie to, čo ona len tušila.

   - Prepáčte, ale to mi celé pripadá, ako by ste mali... zlomené srdce. – natiahla k nemu dlaň, ale rýchlo ju skryla medzi kolená, aby si to nevšimol.

  - Nielen srdce. Hlavne nohu! – uškrnul sa a oprel temenom o chladivú stenu za sebou. – Volala sa Cora. Tvorili sme pár. Aj na javisku, aj...miloval som jej dravosť, cieľavedomosť, neústupčivosť. Ona ma ťahala vyššie a dodávala mi potrebnú silu, aby som to neflákal a držal krok a vôbec... Nahradila mi v živote všetko, čo som nedostal do vienka a vykoreňovala pedantne a systematicky, to, čo som tam mal. Moju lenivosť, pohodlnosť, usadenosť, flegmatizmus...Obaja sme boli z biednych pomerov a to, čo sme dosiahli, bola len naša vlastná zásluha, drina a pot. Vybudovali sme si kariéru, s tou prišlo bohatstvo a ja som bol zrazu spokojný a chcel si už len užívať bežný život...Ona nie. Mala vyššie ambície, plány a keď videla, že ja...Naplánovala turné. Chcel som ju presvedčiť, aby sme sa radšej vzali. Naoko súhlasila. Dokonca sme zmenili turné na svadobnú cestu...Čakal som ju na dohodnutom mieste a dočkal sa len strohej SMS, z letiska, smer krajina, kam sme mali ísť spolu. Iný ansábel, iný partner, iný program. ...že jej je ľúto...Cestou na letisko som nezvládol riadenie. Potom som už nezvádol vôbec nič... –

  Skoro zopakovala, že jej to je tiež ľúto, ale uvedomila si, že to potrebuje zo všetkého najmenej.

  - Prečo ste si neotvorili nejakú tanečnú školu a nezačali učiť? S vaším talentom a menom predsa nemohol byť problém. Kopec mladých by vás na rukách nosil a ruky, nohy  bozkával...- nadchýnala sa za neho.

  - Prestaň, Belle. Bez nej som nezvládal nič! Ty si ma nepočúvala?! Všetko som zničil, zrušil, potopil...skrátka som sa jedného dňa ocitol úplne na dne a som na tom dne doteraz. Ďaleko od všetkého toho marastu. Popálil som všetky mosty, popretŕhal nitky, čo ma spájali s tým svetom a už som nechcel a ani nechcem mať s tým nič spoločné! Žijem tu, v zapádakove, ktovie v koľkom už, kým ma to zas nepotiahne inde, kde ma nikto nepozná a nespozná. Skoro...- v tme sa mu zjavila zelená škvrna. Zotrel ju.  - Toto som teraz ja. A je mi takto fajn. – ďobol si do hrude, až to aj ju zabolelo.

  - Klamete. Klamete sám seba. Kto sa raz oddal umeniu, nemôže pred ním zabuchnúť dvere. Stane sa jeho súčasťou. Či si to praje, alebo nie...Navyše ste mi minule spomínali priateľku. Takže, ak to správne chápem, máte sa zas o koho oprieť. – vyslovila a ramená, ktoré sa im dotýkali,  akoby ožili, akoby pochopili, že jej reč o nich. Ilúzia. Krásna. Ilúzia.

  - Je ...ďaleko. Je slávna a ja som pre ňu nikto. Iba si občas napíšeme, fúkneme do ega a každý si ideme svojou vlastnou cestou. Ona je diva a ja vytieram umývadlá na hajzlíkoch v divadle. – uškrnul sa zas pri predstave, že jediné, čo ho denne ťahá domov sú tie červené krúžky s jej správami a zelený, že je on-line. Došľaka: zelená! Bŕ... Nepríjemná asociácia. – Som rád, že je. Ona jediná ma dokáže povzbudiť, reštartovať a dostať z depky, do ktorej občas upadnem. Dokonca mi pochválila môj scenár. Rozrečnil sa, ani si neuvedomiac, že pred ňou vyťahuje už detaily zo svojho takmer intímneho virtuálneho života.

  - Takže vy píšete? Scenáre? Nebodaj muzikálové? – natočila sa, ale zas vrátila na miesto, lebo by tým prišla o plecovú oporu.

  - Tak, skúšam. Mala si pravdu. Tie dvere sa nedajú pribuchnúť celkom. S nohou toho veľa nenatancujem, učiť, ako si si iste všimla neviem, skúšam...písať. – priznal, tváriac sa skromne, ale pred ňou mu nevadilo, že sa začína odhaľovať viac, než pred kýmkoľvek doteraz. Odvtedy...

  - Pochválila vám ho...- zamyslela sa, ale nahlas.

  - Nielen to. Dokonca mi skúsila aj poradiť. Niektoré pasáže sú takmer jej dielom a aj kostýmy a scény. Má výborné nápady. Je zbehlá, stále sa pohybuje v umeleckej brandži. Ja už som vypadol, ale ona vie, čo letí, čo sa páči...- nadchýnal sa.

  Mlčala. A on rozprával ďalej. Vnímala len prúd reči, zaujatá vlastnými myšlienkami, kým ju nezakomponoval do preslovu.

  - ...ale aj ty vieš pomerne dobre kresliť. Videl som tvoje práce v tom bloku, čo som mal minule možnosť si pozrieť. Dokonca by som povedal, že len vďaka tomu som sa rozhodol, že ti pomôžem...vidím ten potenciál v tebe. Si jej tak veľmi podobná, aj menom, aj kreativitou. Tiež zrejme vieš, čo je momentálne v móde a žiadúce...- rozprával rýchlo, takmer sa ani nezamýšľajúc, slová mu samé šli na jazyk. Možno vďaka tme, možno vďaka nej samotnej...

  V kabelke pípla SMS. Nie, bol to zvuk poznámky.

  Strhli sa obaja. Vytiahla mobil a prerolovávala prijaté, mrmlajúc si popod nos.

  - Mám nastavené pípanie, aby som nezabudla nakŕmiť Grétku. Chudera. Ktovie, čo práve...viem si ju živo predstaviť, ako čaká, obzeraá sa po byte  a žrádlo nikde... – zatriasla pobavene hlavou.

  - Tak ty tu máš mobil a necháš ma tu v tme! Správaš sa ku mne horšie, ako k tomu potkanovi!  Mohol som si na teba v tomto tesnom vyhriatom plechovom akvárku aspoň posvietiť! – zatiahol položartovne. – A neskúšaj mi tvrdiť, že v ňom máš aj číslo na správcu výťahu a už sme dávno mohli byť odtiaľto  vydolovaní! – zavyl takmer fistulou.

  - Mám. Aj som na to zabudla...- zaklipkala očami, mysliac to úplne vážne.

  V tom istom momente však opäť zablikala a definitívne  zhasla žiarovka nad ich hlavou a zvonka výťahu sa ozvali cudzie hlasy, aby mali strpenie, kvôli opätovnému výpadku elektriny ich o chvíľu začnú ručne sťahovať dolu, na najbližšie podlažie.

  Stiahli. Otvorili, posvietili si baterkami na oboch.

  Vstala, otočila sa a ponúkla mu ruku, aby mohol vstať tiež. Zdráhal sa. Skúšal to sám. Predsa len, boli tu svedkovia. Šlo to ťažko. Ale šlo to. Stiahla sklamane ruku, ale usmiala sa.

-    Nie v každom akvárku je zas tak zle. –

domiceli