RUMBELLE - Akvárium... 24. kapitola

Rumbelle

  Akvárium

   24. kapitola

      

      Jasné, že odpovede prišli a boli rovno dve.

  - Áno! Nie! – no, a ani to nebolelo a všade bolo ticho, až sa to ozývalo.

  „Aby bolo jasno, dúfam, že jasno v tom máš?! Chceš jej pomôcť! Nebudeme riešiť argumenty, nebudeme sa rýpať a analyzovať a zasekávať sa vo výťahu, lebo rozhovor by bodol. Máš tri dni. Dva, ak rátame iba tento víkend, lebo zo spiatočnievania sa bude mať po tvojej idiotskej otázke akurát tak dobrý chaos v lebeni, tak okamžite zaraď spiatočku, ďobni do play na magiči a tvár sa, že žiadna otázka nepadla a z nej nevypadla ani odpoveď. Odpovede. A ktorá ťa potešila...? Prestaň... to bola len skúška pevnej vôle! ...“ vybojoval si a hoci tyrkysové akvárko lákalo a lákalo, zúrivo ďobol do čudlíka, čo zas priniesol obohranú skladbu.

  - Zaujmi, prosím, východziu pozíciu a zotrvaj v nej. – namieril na ňu ukazovák a ako predátor spomaleným krokom snažil sa jej dostať za chrbát. Dívať sa do tváre, na to by potreboval lepšiu kavalériu pevnovôľových zbraní.

  Poslúchla a držala štronzo. Dýchala plytko. Nežmurkala. Pleť nadobúdala prirodzenú farbu. Pery sa prestali triasť. Mihalnice na viečkach chvieť.

  - Dobre. Už si takmer vyrovnaná, o chvíľu uvoľnená, pripravená prijímať podnety. Nie, nie, nepozeraj na mňa. Nebudú moje. – odvrátil jej pohybom ruky, vo vzduchu, tvár späť. -  Pokojne prižmúr viečka. Svoju obývačku poznáš, nemusíš sa báť, že niečo zramuješ. Koniec, koncov, som tu ja. Sľubujem, nenechám ťa ...padnúť.-

  „Čo si chcel dodať? Padnúť ti do náručia?! Zdá sa ti, že by chcela?! Toto nie je Zelena. Toto je iná žena. Sám si ich rozškatuľkoval, tak nedrapkaj do vrchnáka. Neprovokuj...“ - Nechaj sa viesť. - zaváhal, ale rozhodol sa.
  Obalil ju do imaginárnej hranice, ktorú nesmie prekročiť. Nie, že by nechcel, ale nebude prekračovať. Môže, ale nebude. "Dosť! Sústreď sa, konečne. Spolieha na teba. Vidíš, tento pocit hreje, však?!" dovaďoval sa medzičasom s vnútrom.

  - ...nechaj sa viesť tichom a predstavuj si hudbu. Skús zapojiť vnútro. Hľadaj sa, objavuj sa, prijímaj najskôr samú seba...- monotónne rozprával a ani si nevšimla, kedy vypol magič a v ušiach jej znie iba jeho hlas.

  A predstava hudby. A zrazu ich neoddeľuje. Sú v symbióze a paradoxne ladia. Zharmonizované iba v nej. Ten hlbšie položený prúd slov nebol monotónny. Áno, áno, bol plný melódie. Úplne jasnej melódie, v postupne sa rozvíjajúcich tónoch, poprepletaných, pospájaných, tvoriacich celok, z ktorého sa vyplietali a znovu skladali a ona...ich nasledovala.

  Nevypol hudbu, iba ju stíšil, pokojne, nečujne, pokiaľ mu to noha dovolila, takmer ladne presúval sa povedľa nej, snažiac sa pochopiť jej pohyby a vžiť sa do nich, prijať ich reč. Pýtal sa slovami a dostával tiché odpovede jej tela. Ani nečakal, že to pôjde tak ľahko. S ňou to šlo ľahko. Do Zeleny stále vrážal. Nepríjemne, nepochopene, chladne.  Potom to vyzeralo, že je na ňu zlý a sáče do nej, trmáca ňou, nadáva jej a pritom...iba sa zhovárali každý inou komunikačnou sústavou a ani všetkým piatim zmyslom sa ju nepodarilo dekódovať.

  Cítila, že je blízko. Jeho paže, jeho telo sa jej takmer dotýkalo a predsa nie. Kopíroval jej pohyby, akousi silou ju ťahal do iných, posúval, odtláčal, priťahoval a pomaly nevedela, čo chce sama a čo naozaj činí, čo sú jeho priania a podnety, ale fungovalo to. Stále dookola nahraná skladba hrala už najmenej štvrtýkrát a ona skoordinovala svoje pocity konečne do vízie, s ktorou boli stotožnení obaja.

  Náhle prešiel jej palcom opatrne stredom chrbtice, zakazujúc ostatným prstom sa čo i len dotknúť. Takto sa vypínajú bábiky. Priviala jej asociácia detstvo. Zachvela sa a opäť ustrnula, nahnevajúc sa sama na seba, že sa prakticky vyhýba jedinému dotyku, ktorý jej ako učiteľ práve venoval.

  - Počúvaš. A to je dôležité. Vieš vnímať aj to, čo nedostaneš fyzickým príkazom a, priznávam dobrovoľne, mňa trochu mrzí, že ťa nemôžem viesť aj touto cestou. Teba by som celkom rád...- zasmial sa, ale bol to celkom boľavý úškrn. – Zmysly majú svoju hierarchiu. Niečo, ako jednotlivé druhy umenia. Iste vieš, že už v antike boli  za umenie považované len hudba a slovo. To drsné, čo musel sochár, či maliar vložiť do kameňa či na plochu, do mozaiky...sa umením mohlo stať až dodatočne. Ak sa to podarilo. Ako hotové dielo. V hudbe a slove, je to inak. Už samotný proces je umenie a ten je aj najdôležitejší. Žiaľ, výsledok je prchavý. Nezostane viditeľný, nikdy sa k nemu nebudeš môcť vrátiť. Preto si treba ceniť proces o to viac. A ty to podvedome vieš. Cítiš. Máš to v sebe. Nedaj si ten dar vziať. Nechci, teda nežiarli na to, že inej som sa možno dotýkal. Tá iná bola kameň. Len kameň. Ty si...ešte trochu skrkvaný, ale lupeň, srdiečko...- už mal svoju tvár pri tej jej, keď sa spätil a radšej prudko otočil, hľadajúc pohľadom hocičo. Jogurt, napríklad

  Až teraz sa nadýchla. Najvyšší čas. Ale neodvážila sa ozvať sa. Skočiť mu do reči. Oponovať, doplňovať, vyvaďovať sa. Bola s ním stotožnená natoľko, až sa zľakla samej seba. Hľadela na chrbtom odvráteného muža, sťahujúceho lopatky k sebe, v snahe vystrieť sa a ustáť chaos, čo si spôsobil vo vlastnom vnútri. Dokonca tak, aby na vonkajších hradbách nebol viditeľný ani záchvev. Márne.

  Aj skrz  trochu už prepotenú košeľu, kožu, kdesi tam, presne tam, videla jeho srdce. Nemýlila sa. A cítila to svoje. A vnímala ich obe. Úplne rovnako, zosúznené...

  - Teraz to skúšaj sama. Kým budeš vládať. Kým nebudeš sama so sebou spokojná. Ja spokojný som... – neotočil sa, s jogurtom v ruke odkráčal a zabuchol za sebou jej dvere.

  „Ďakujem...prosím...“ chcela ešte niečo, ale...

  Bol preč. A predsa tam zostal. Stačilo zas zatvoriť viečka.

  Nepodarilo sa mu odísť. Vopred vedel, že už neodíde. Načo trieskať dverami, dvierkami chladničky, kredenca, s riadom. Ešteže rozbordelované veci po posteli nenarobia hrmot, keď ich nešetrne bude odhŕňať, aby mohol spočinúť v polohe pre posteľ najvhodnejšej. Neprijatej. Neprijateľnej. Teraz.

  Nie, treba sa zamestnať. Niečo monotónne, niečo bezvýznamné. Nie, na riad sa vykašle, skriňu na repozicioning nemá, neporiadok okolo PC...PC. Musí to zo seba dostať von. Niekomu, aspoň... Vie, čo urobí...Nevie, čo povie.

  - Ani neviem, ako začať. Stalo sa ti niekedy, že nepočúvaš vlastný rozum a riadiš sa len citmi? Srdcom?Akýmsi podvedomím, o ktorom si netušila, že ho vôbec máš, ale ono ťa celkom prevalcovalo a riadi tvoj osud a...tebe sa to páči?...Viem, viem, že si asi pomyslíš, že som mimo. Nie nepil som, ani na ničom nefičím, ale... Musím sa ti priznať, že na konci toho nekonečného tunela, na ktorý sa podobal môj doterajší život v poslednom čase, som konečne uvidel svetlo. Záblesk. Iskierku. Možno z toho svetlo ani nebude, ale chcel by som. Túžim po tom. Prajem si. Prosím... –

  „To čo píšeš? Si sa s koňom zrazil? To, čo si má akože o tebe pomyslieť? Unormálni sa a nezabudni, že si pre ňu pomerne známy scénarista. Úspešný, dokonca. Tak aké zažínačky a tiťorivé svetielôčka to tu spomínaš?! Ona si ťa vedie, že si dávno a permanentne v žiari reflektorov, zabudol si?! Alebo jej chceš konečne povedať pravdu?“ oprel sa o rozheganú stoličku a obliaty ľadovou sprchou, hoci to bol len precitnutý pot na chrbte, sa zahryzol do nechta na palci.

  O to viac bol prekvapený, keď prišla odpoveď od nej.

  -  To rada počujem. Z tvojho emóciami prekypujúceho prejavu usudzujem, že si práve narazil na hviezdu, nie len na svetielko na konci tunela! ...doslova cítim nadšenie, radosť, pocit eufórie, ktorá sa asi preniesla aj na mňa. Lebo sa cítim obdobne, ale nechcem ťa zaťažovať sama sebou...Zrejme si našiel tú pravú protagonistku do svojho muzikálu. Však? Tak veľmi ti to prajem a teším sa s tebou...-

  Odoslala. "Kiež by aj mňa raz niekto niekde takto našiel..." Naozaj mu to priala. Úprimne. Nezištne. A necítila sa, že jej to vadí. Tak ako minule. Zrazu mala toľko toho na rozdávanie a predsa jej srdce zostávalo plné. Radšej zatvorila viečka, kým nepípne ďalšia správa.

  Prečítal a záporne pokýval hlavou. Nie, nie, vôbec nie do muzikálu, nepochopila si ma. Mrzí ma to. Myslel som si...Nemôžeš ma pochopiť. Si ďaleko. Si iba fluidum. Chcel som ti povedať pravdu, že nie do muzikálu, ale...Do svojho života, drahá neznáma priateľka. Do všednej ponurej reality, ktorú práve ona vie zozžiariť a možno to ani netuší...Obávam sa, že by si ma nepochopila. Prinajlepšom by si začala žiarliť a nabudúce sa už nebudem mať s kým pozhovárať... "Tak takto to je?! Ty si nechávaš zadné dvierka?! Fuj, to je také...také... Ticho v súdnej sieni!"

  - Vedel som, že práve ty ma pochopíš a neodsúdiš, ani keď ti poviem, že je to len dievča takmer z ulice, bez skúseností a zrejme to bude pre ňu vôbec prvá veľká životná šanca, ale ja v ňu verím. Je teraz ale otázne, či...vieš, ja sa obávam, že takto ju vidím iba ja sám a zvyšok sveta dá prednosť profesionalite a precíznosti, študovaným a preafektovaným, kým ona je tak prirodzená, tak čistá, myslím výrazovo a v otázke prirozeného talentu, samozrejme, a predsa dokáže viac...ak dostane šancu. –

  Tak, tak. Jedine takto.  Nebude sa cudzinke vešať na nos, že si našiel inú "pravú". Necháme to celé vo fáze protagonistky do muzikálu. Veď čo je život? Pokojne to môže byť aj ten muzikál...A kto vie, môžno aj bude...

  Ale nebol zo svojho zavádzania dvakrát nadšený.

  Puk. Vypol chat.

domiceli