RUMBELLE - Akvárium... 16. kapitola

Rumbelle

  Akvárium

   16. kapitola

      

      Dala mu vybrať si miesto. Našťastie nič nebolo za vrch stolom. Pracovná doska pripevnená pod parapetu a jedna oproti druhej dve ratanové stoličky. Vzal tú, z ktorej uvidí na koberec so šalátovou návnadou. Čo ak predsa.

  Aj chcela zaprotestovať, že to je jej miesto, ale bol hosťom, dajako sa vnútorne nastaví na to oproti. Vytiahla z chladničky veľkú misu, postavila na stôl. Z odkvapkávača vybrala dve lyžice, otriasla ich od zvyšnej vody a dostal zas na výber.

  Keď si sadla, pochopil, že s taniermi sa babrať nebude. Internátne grify, povedal by. Ale pokiaľ mu neservíruje párky varené v rýchlovarnej kanvici, či sáčkovú polievku zaliatu v umývadle zapchatom ponožkou...

  - Je to môj vlastný recept. Ani sa nepýtajte...Najradšej mám z toho olivy, ale tie som už takmer všetky vyjedla, ešte kým som ho pripravovala. – mrvila sa v cestovinových špirálkach a prehadzovala ostatné ingrediencie, kým k nemu zdvihla pohľad a ponúkla ho, postrčením misy k nemu, aby sa ponúkol predsa len ako prvý. Hosť.

  Nemal problém zaloviť a na prvý pokus  sa mu aj pošťastilo a na konci lyžice sa zazelenala oliva. Pozrel na hostiteľku, či si ju hodlá uchmatnúť pre seba. Zapýrila sa. Trápny pokus. Nenápadne ju zhodil a zvyšok mu chutil aj bez nej.

  - Si lepšia kuchárka, ako hudobný redaktor. To musím uznať. – naklonil hlavu aj s celým telom bokom, lebo sa mu zazdalo, že opäť v úzadí vidí ostrý rypák potkana.

  - Aspoň niečo sa vám na mne páči. Inak ma vôbec nešetríte. – neovládla sa a zalovila v mise prstami, aby cenná zelená korisť, ktorej sa gavaliersky vzdal, nebodaj kdesi nezapadla. – Pochopila som. Ale mám jedno eso v rukáve. Skúsim nalomiť priateľa, či by mi s tým nepomohol...- nabrala si plnú lyžicu a s chuťou prežúvala.

  Priateľ zas na scéne. Chuť ho práve prešla. Ale hlad je hlad.

  - Priateľ...sa rozumie scénickej hudbe? – skúsil opatrne, aj tak nechcel vedieť nič viac o nijakom „priateľovi.“

  - On sa rozumie všetkému. Je rozhľadený. Má fantáziu. Je kreatívny. Pracuje v branži. Je to úspešný...ako sa to povie...nie spisovateľ, ani skladateľ, skôr by som povedala scenárista. Skrátka je multifunkčný a nebude mať problém poradiť mi. – zamyslela sa, potom, čo dosnívala jeho extrémne kladné hodnotenie pokračujúc v ňom ešte chvíľu v duchu a v superlatívoch.

  Bude mať problém. Ako k tomu príde divadelná diva, že ho žiada o skladbu, na ktorú by mohla nacvičiť číslo pred porotu, aby sa konečne vôbec dostala na dosky, čo znamenajú svet. Ale ona už niečo vymyslí. Nabrala si plnú lyžicu a spokojne jedla ďalej.

  Tomu sa povie konkurencia. Utriasal oné klady neznámeho soka, ale robili mu vo vnútri tela aj tak skôr bordel.

  - A prečo s ním nespolupracuješ od začiatku? Keď je ...taký. Keď je taký dokonalý. – neodpustil si.

  - Keby nie ste len sused, tak si myslím, že žiarlite. – neodpustila si tiež.

  Zhrozene zakýval hlavou, až sa mu vlasy popresúvali do čela a musel ich odhrabávať prstami.

  - Ja mám priateľku. Tiež. Ako ty.Len väčšia vzdialenosť nám bráni v užšom kontakte. Ale aj to raz bude. – vyhabkal skôr, než mu to rozum zakázal.

  - Presne. Je v inom meste a sme momentálne v kontakte iba cez FB. Dočasne. Plánujem stretnutie ešte pred koncom prázdnin. Len musím našetriť na letenku. Preto potrebujem to angažmá. – uchechtla sa, spokojná, ako má všetko pekne premyslené, nalinajkované.  – A vy prečo nie ste s ňou? – zaujímala sa živo, bagrujúc veľkou lyžicou, s chuťou, aj...ozaj, ako prasiatko, občas sa rypkajúc v mise prstami, občas zbierajúc katapultované kúsky po stole a tlačiac ich späť do úst.

  - Mám tu prácu. A odo dnes ešte jednu prácu. – zatiahol sklamane, ale jej to prišlo ako pohladenie.

  Veď predsa hovorí o nej. Ako ju bude učiť. To je super.

  - Teším sa. Ani neviete, ako veľmi sa na tú našu spoluprácu teším. – takmer sa triasla od akéhosi vnútorného vzrušenia.

  Zrejme je to pre ňu fakt dôležité, keď ju neodradila ani jeho spupnosť, nevraživosť, odporné poznámky a celkovo, on sám.

  Nehovoril o nej. Ešte ráno by ju mal zaradenú do svojho dňa. A rád. Ako rád!  Už však vedel, že to, čo Regine sľúbil, mu zaberie všetok čas. Aj ten pracovný, aj ten voľný. Teraz večer by ju mal ešte radšej zaradenú do svojho...dňa. Niečo musí vymyslieť. Tejto upatlanej ženy, s kúskami balkánskeho syra nad perou sa jednoducho nedá vzdať. Nevzdá sa. Nechce vzdať.

  Zadíval sa na koberec v obývačke. Uprostred sa hmýrilo čierno-biele malé klbko a spokojne obhrýzalo vlašský orech uchopený v predných labkách.

  Zachytila jeho pohľad a obzrela sa. Dívali sa chvíľu obaja. Potom sa pomaličky otočila a položila mu dlaň na ruku s naplnenou lyžicou.

  - Však ju nebudeme chytať? Viete, uvedomila som si, aké strašné musí byť žiť zavretá v malom špinavom akvárku a dívať sa na svet cez hrubé sklo a ...nemôcť nič z toho, čo vidím pred sebou. – pozerala na neho a v očiach mala radosť nielen sama za seba, ale aj za toho mizerného nevďačného potkana, čo jej na mieste lukulských hodov nechal pár malých čiernych bobkov a už zas kempoval kdesi zalezený pod skriňou.

  Mal čo robiť, aby sa mu lyžica pod jej dlaňou netriasla. Zrejme už dojedol. Misia skončila. Potkan bude mať do návratu dovolenkárov – dovolenku.

  V tichu garsónky tlmene bzučal uspatý komp. Sadol si k nemu a prsty samé začali písať.

  - Zdravím ťa, Kráska. Aký bol dnes deň? Iste zas plný kvetov a ďakovačiek za tvoj úchvatný výkon. Pochválim sa. Dostal som prácu. Nečakane, ale o to lepšiu. Môžem konečne ukázať svoje kvality a sám pracovať s hercami podľa vlastných predstáv. Zajtra začínam. Mám zmiešané pocity, ale...Len dúfam, že to dievča, do hlavnej úlohy môjho muzikálu bude aspoň čiastočne ako ty. Vnímavá, kreatívna, talentovaná. Škoda, že nemôžu obsadiť teba. Dnes som si uvedomil, ako veľmi mi chýba niekto, s kým by som sa mohol o tom všetkom pozhovárať. Tak inak...z očí do očí...-

  Odtrhol zrak z obrazovky a pozrel do steny oproti. Presne, ako predpokladal. Boli tam jej oči. Modré, rozžiarené, detsky naivné a šťastné...

domiceli