RUMBELLE - Akvárium... 25. kapitola

Rumbelle

  Akvárium

   25. kapitola

      

      Určite sa mu niečo pekné snívalo. Dávno tak dobre nespal. Tá poloha, to teplúčko, ten debilný zvonec a buchot! Odšmaril deku, ale v tej rýchlosti sa len zamochlal do jej druhého konca a ťahal ho ešte chvíľu za sebou, kým sa dopracoval, takmer sa preraziac o veraje, na medzichodbičku.

  Počula akési nábožensky ladené vysielanie a bola by aj cúvla do bezpečia pri toľkých svätých a znásobených Kristoch a Máriách, ale naozaj bola v úzkych. A asi nie sama.

  So zatajeným dychom sa snažila odhadnúť, či pod lemom trička má, zrejme ale iba úzke,  spodné prádlo, alebo jej to bude jedno, kde končia jeho holé nohy...

  Kým sa rozžmurkal a zaostril, už rečnila.

  - Musíte mi helfnúť. Ja  neviem, čo mám robiť...Ja som nemožná, ja fakt netuším, čo urobím, ak mi nepomôžete, ja...ja...som zaspala. – snažila sa popri tom doobúvať tenisku, ale na bosú nohu, to šlo ťažko.

  Poškrabkal sa na vrchu hlavy, akoby tam hľadal spínač, aby vôbec naštartoval generátor a konečne sa mu rozsvietilo.

  Odpadol jej kameň z hrude, lebo pri tom pohybe odhalil, že nespáva odhalený. Aj tak by jej to bolo jedno. V tomto stave by poprosila aj samca opice bonabo, aj keby za to musela platiť v naturáliách, rovno tu, pod skrinkou s elektrickými rozvodmi, aby udržala jeho agresivitu na uzde a zachovala dobré vzťahy v tlupe.

  - Na čo ty vôbec myslíš, dievča?! – zmraštil bolestne tvár, dívajúc sa do tej jej pretapetovanej čistým zúfalstvom a následne aj hanbou, pri pomyslení na onoho permanentne nadržaného opičiačika.

  - ...som si dlho do noci opakovala kroky a...zle nastavila mobil a aj keď pípal, som mala taký krásny sen...a ignorovala zvonenie...a prosím... Však mi pomôžete? – koktala.

  - Dnes máš ten casting. A ušiel ti vlak do mesta, ak sa nemýlim. – zoraďoval si podľa dôležitosti a jej tie dve vety stačili, aby sa rozplakala.

  Zaváhal, ale oňuchávať si tričko, či nie je po noci priveľmi prepotené, na to nebol čas. Pritiahol si ju a snažil sa zaparkovať na hrudi, radšej ďalej od podpazušia. A iba mierne pritlačil..

  - Prestaň plakať, obleč sa, pobaľ sa, priprav na to, že sa nemienim, lebo nestihnem, sprchovať a bez raňajok budem cestou mrzutý, ale do dvoch hodín sme na mieste. – preplazil sa jej dlaňou po vlasoch a pridržiac ju za rozfňukané plece na mieste, sám cúvol späť do bytu.

  Stála a hlboko prikyvovala jeho nápadom, ale zrejme si z nich aj tak nič nepamätala. Pochopil, že je to vážne. Pribuchnúť jej dvere pred nosom by mohla považovať za odmietnutie, tak to všetko s ňou vo verajách nechal tak, nasúkal sa do džínsov, vydoloval ponožky spod postele, chňapol po bunde a kľúčoch od auta a musel ju trochu potlačiť, aby sa vôbec dostal z bytu.

  Asi neverila, že jej naozaj pomôže. A dokonca promtne.

  - Máš všetko? Si kompletná? – spýtal sa ešte, kým zamykal.

  Opäť prikyvovala hlbokými detskými úklonmi, kým sa otriasla, utrela si spakruky nos a vletela do vlastného bytu, aby z neho behom minúty zas vyletela, s plnou náručou. Vyzeralo to skôr, ako práve zvesená bielizeň z balkóna pripravená na žehlenie, ale radšej sa nepýtal. Aj tak by sa dozvedel, že to je práve zvesená bielizeň z balkóna a on bude mať o chvíľu plné auto dámskych nohavičiek, blúzok, pančúch...no, nebol čas triediť. Baliť.

  Sledoval, ako všetko, vrátane seba, pchá na zadné sedadlo. Nechal ju tak, potreboval vybaviť voľno v práci.

  - ...hej, rozmyslel som si to. Nie, nepotrebujem služobné auto. Idem svojím...dobre, mal som povedať skôr...teší ma, že sa tešíte, aj že sa ona bude  tešiť...ok, pozdravím ju, aj že jej držíte palce. Nemôžete jej zavolať sama.? Znie to ako zoznam do obchodu...- začínal byť z Regininých rečí trochu nervózny.

  Alebo to bolo zo zadku vytrčeného zas z jeho auta...alebo od hladu...hej, chuť by mal.

  - Tak, kam to bude, mladá pani? – otočil sa dozadu, kde sa práve rozkladalo vetešníctvo, ale nevyzerala, že by sa dala rušiť. Naťahovala zvršky, triedila na dve strany, niektoré skladala, ine rozprestierala, aby doschli, po sedačke. – Ok, smer hlavné mesto, potom ma budeš navigovať. – zatlačil bezpečnostný pás, obzrel si jej poblednutú tvár v spätnom zrkadle a ešte raz a naštartoval.

  Ešte ani poriadne nevyliezli za mesto, donútila ho zastať na benzínke.

  S náručou bagiet a kávy v papierových kelímkoch si konečne sadla na miesto spolujazdca a ponúkla mu raňajkové menu.

  - Nechcem, aby ste boli mrzutý. Ste ten najlepší sused na svete a ja som vám vďačná a dlžná a nič lepšie nemali. – striasla sa, keď videla náplň v stuhnutej bagete.

  Bola tak nemožná a rozhádzaná všade kam pozrel a zvnútra to vyzerá detto iste tak, že si pripadal ako rytier a táto služba viac ako len gentlemanské dodržiavanie siedmich rytierskych cností. Vystriedame s hriechmi. Začneme zrejme obžerstvom. Aj keď jeho zažívací trakt vidiac tú hrôzu začína stavať barikády, pátrať po bielej vlajke a zastaviac aj škŕkanie v bruchu, vopred prosí o milosť. Prejdeme do desatora. Nezabiješ. A čo ťa nezabije, to ťa posilní. Doslova odtrhol bagete hlavu.

  - A nie, že ťa napadne oberať zo mňa omrvinky počas jazdy! Som hladný a nemienim jesť vôbec spôsobne...- upozornil ju dopredu, s plnými ústami nepožuvateľného sústa, žehnajúc pokrčenou zarosenou bagetou rovno z mraziaceho pultu, ktorú zabudla dať personálu ohriať do mikrovlnky tak, ako to robia normálni ľudia, lebo vyzerala, že je ochotná a pripravená naozaj na všetko.

  Už mu fúkala kávu. Nakydala do nej tri cukre a aj svoje mlieko. Z toho schytá po tej mrazenej bagete koliku, ale radosť jej urobí. Tá bezmocnosť a odhodlanosť ho odzbrojovala. Nie jeho, zdravý rozum.

   - Ideme. – oprela sa, zabodla oči na cestu a vedel, že sa práve premiestnila do inej dimenzie, v ktorej zas tancuje, opakuje kroky a vôbec...

  ...a vôbec netuší, ako sa on a hlavne jeho tráviace ústrojenstvo budú chvíľu trápiť s raňajkami, mozog s navigáciou, ktorú nezapojili a auto sa pokúsi v interiéri dosušiť jej veci, aby mala všetko tak, ako si zabudla vopred pripraviť. Všetko je otázkou priorít. Priorita – tanec.

  Usmial sa, predstaviac si, ako dávno už on sám nezažíval tieto stavy. Ideme? Tak ideme. Pekné od nej, že použila množné číslo. Veľmi pekné. Ona je ...pekná.

  Zas strapatá, nenamaľovaná, zas o poznanie prirodzenejšia, nežnejšia...sústreď sa láskavo na cestu!

domiceli