RUMBELLE - Akvárium... 6. kapitola

Rumbelle

  Akvárium

   6. kapitola

       Všimol si, že sa vedľa zažalo svetlo. Kto sa opovážil?! On nikdy v tomto priestore nezažínal. Mal už svoje vychodené chodníčky. Prechody z jednej obrej miestnosti do druhej. Jasné, keď po sebe nezamyká a dnes je tu taký frmol, iste sa sem nanominovalo zopár típkov, čo si to chcú v súťaži, ktorej stále nerozumel a nechápal podstatu výroby rýchlokvasených celebritiek,  skúsiť pred ostrou. A nebyť rušení. A nacvičiť svojich pár minút, niekedy len sekúnd slávy.

  Kopol do skartovačky, naštvaný, že sa s ňou aj tak bude musieť teperiť hore, lebo nejaká dôležito sa tváriaca soplaňa, čo nemôže trochu vyčkať, asi na neho žalovala vedeniu. Tak to videl, keď vypol telefón, v ktorom ešte zaživa pochoval nepríjemný Reginin hlas so strohými pokynmi, čo mu pri najbližšej osobnej konfrontácii s modlivkovsky naladenou radosťou vyčiní.

  Nemusela bonzovať. Šiel by po ňu aj bez toho.

  Zamrmlal si v duchu na susedu a predstavil si, ako ju oblieva plným vedrom ľadovej vody, ako sa jej narovnávajú tie umelé vlnky a ťažká voda berie so sebou všetku tú vôňu. Bodka. Odplavené. Nezostalo z teba, milá susedka, nič hodné povšimnutia.

  Vykročil, ale vo dverách zas zastal. Spoza ich chabého privretia sa ozývalo hmkanie tej najklišéovitejšej melódie z rebríčka top odrhovačiek.  Fantóm opery. Navyše riadne falošné. Mal by tým deckám naznačiť, aby urýchlene zmenili výber a s týmto porotu ani neprovokovali, ak nie sú masochisti, čo potrebujú dostať nakladačku. Lebo je to „hviezdna“ nakladačka. Nijaká pokora pred vlastným egom. A väčšina ho teda má priam michelinovské.

  Keď sa rozkrútilo klbko, čo zachytil vpredu medzi akousi gondolou, výsekom barikády a imitáciou zrkadlovej siene vo Versailles, bolo mu jasné, že zabudol ten kýbel. Vlnila sa pred ním stále so svojimi voľnými vlnami, v iných voľných vlnách a jediné, čo ho napadlo, bolo vypnúť jej svetlo. Zákerne. Zlomyseľne. Náročky. Zrkadlová sieň to zrejme neprežila.

  On to tu už poznal aj poslepiačky, ale pre votrelca sa z jeho skladu zrazu stal minotaurov labyrint, kde sa ohava zmenila na stovky zákerných predmetov, ktoré ju s veľkou radosťou napadnú pri každom pohybe. Aj napádali.

  Radšej zrušil prekliatie. Bol tu za to zodpovedný.

  Puk a svetlo sa zas prskavo rozblikotalo.

  - Mali ste v úmysle zoskartovať divadelný depozit? - zdvíhal zo zeme nejakú tyč s trblietajúcimi sa obláčikmi s detskými tváričkami na konci a vyzeral smiešne, v záplave rozmihotaných celofánových prúžkov imitujúcich vločky nad hlavou, aj keď on si zrejme myslel, že pôsobí ako boh tohto tu bordelu okolo a v ruke má prinajlepšom blesk.

  Asi sa začudoval, keď sa usmiala.

  Začudoval sa, keď sa usmiala. Čakal skôr nadávky, prípadne ospravedlňovačky, v každom prípade srnčí kukuč a nie sebavedomú tvár s úsmevom na perách. Ešte aj oči sa jej smiali. Zneistel, ale tým len potriasol smajlíkovo sa uškierajúcimi obláčikmi a na hlavu sa mu zosypali ďalšie prúžky poničeného lesklého sajrajtu. Bude mať čo zo seba oberať.

  - Tá babizňa z vrátnica ma sem odvelila. – vstala a bez bázne sa pohla k nemu, drzo si dovoliac oberať z neho vianočnú nádielku.

  Tie vlasy. Letná lúka zberá vločky. Likviduje ich. Aj jeho. Musel sa trhnúť, cúvnuť o krok, zakázať jej to.

  - A..ako sa to vyjadruješ o staršej generácii? – zadrel trápne mentorsky, aby ju upozornil na to, že si nemá dovoľovať ani  k mužovi, čo sa vypína pred ňou.

  S poslednou vločkou na ukazováku zdvihla k nemu pohľad a pátrala po zvyškoch irónie v jeho preslove, ale vyzeral pomerne vážne. Prilepila mu imitáciu ďobnutím o plece. O plece.

  - Sorry... – mykla nozdrou, ale zamrzelo ju, že sa tu predvádza ako nevychované decko. Ona taká predsa nie je. O to menej čakala jeho preslov.

  - To nie je babizňa! To je organizovaná zločinnosť v jednom a daj si na ňu bacha, tá saň už zlikvidovala peknú suitu rytierov a ešte väčšiu princezien. Pred tou majú rešpekt aj naše primadony! Nemôžem byť vždy po ruke... – potriasol nad ňou svojou zbraňou a lúku zasnežilo skrkvanými vločkami.

  Viac nezvládol, odšmaril palicu a vrátil sa po skartovačku.

  Vracajúc sa s ňou v náručí, nenechal ju dooberať sa.

  - Podržíš mi... – počkal, kým k nemu dvihne zrak a vidiac, že je pohľad patrične zhrozený dodal...- ...dvere. – a roztiahol víťazoslávne ústa do širokánskeho úsmevu.

  - Ste trápny ako dvere vo výťahu. – prekrútila očami.

  - To máš z facebooku? – pozrel na ňu zboku. – Nie je skôr tebe trápne vykrádať dementné statusy a ešte si myslieť, že sršíš humorom?! – navážal sa do nej, lebo tá idiotská skartovačka vážila hádal tonu a niekto si to musel zliznúť.

 -  Nebodaj viete, čo to je...? -  zadrela necitlivo na margo jeho rozhľadu v informačno-komunikačných technológiách.

  „Tak ty ma budeš podpichovať?! Zosmiešňovať?!...a nebodaj zo mňa robiť dementa?!" preblesklo mu hlavou. Skúsim aj ja teba...

  - Samozrejme. Som doma v slovnom, situačnom i charakterovom...- nadhodil náklad už pocítiac kropaje potu na chrbte.

  Pootvorila ústa. Nevšimla si jeho zmenu v odbore. Myslela si, že stále krúti okolo FB. Na onej sociálnej sieti je doma, ale tieto pojmy súvisiace iste s nejakými novými aplikáciami, jej nič nehovorili. Pravdepodobne preložil ich anglické názvy a asi dosť zle, ale aj tak. Podcenila ho?

  „Máš bod dolu dievča. Chýba ti asi vzdelanie. A pravdepodobne, keby sa spýtam, ako si na tom s jazykom, pochopíš to ako každá iná polcolová trubka. V tom lepšom prípade sa aspoň začervenáš.  A to som do teba vkladal isté nádeje, že...

  Zneistela, keď mu z tváre zmizol úsmev a začal si ju vážne premeriavať. Priveľmi vážne. Trhla dverami a nepovedala už radšej nič.

  Také malé divadlo a v ten deň sa už nestretli. Jeho auto na parkovisku nebolo. Oprela si hlavu o vysvietenú plexisklovú stenu autobusovej zastávky a premýšľaním nad dnešným hektickým dňom takmer zmeškala posledný spoj.

  Domov sa dovliekla za tmy. Doslova dovliekla.

  „Došľaka, Grétka!“ preplo jej program a bola by očami posúvala výťah, aby šiel rýchlejšie. V rýchlosti sa všetko spomaľuje. Kľúče jej spadli dvakrát, ten pravý našla na štvrtý pokus. Ovalil ju trochu nepríjemný puch nevyvetraného bytu.

  Žrádlo bolo preč. Žije. Aspoň pre dnešok.

  Šmarila tašku zo seba, nechajúc ju na chodbe pred dverami do detskej, aby do nej v noci, keď pôjde na vecko zakopla, vošla do svojej izby, otvorila dvere na balkón dokorán a nadýchla sa teplého nočného vzduchu. Nič moc. Zahrnula záclonu, mrkla na uspatý PC a do čítačky sa jej dostal...slovný, charakterový aj situačný...humor predsa! "Došľaka! Jasné! Humor. O tom hovoril, nie o FB! Veď sme to preberali na strednej...ja ťapa blbá! Čo si ten teraz o mne môže myslieť..."

  Vykukla zas z balkóna, zapierajúc sa pažami o veraje a videla sivomodré svetlo z jeho garzónky smejúce sa jej skrz sklo do očí. Veru, Belle. Nestačí kopčiť trápne statusíky z FB. Otec mal pravdu. Treba aj študovať.

  Neušiel mu kľúčový humbuk vonku na chodbe, ale nezaujímal ho. Zajtra si zas hluku a kriku užije až-až, aj pozajtra, alebo koľko ešte budú trvať tie trafené castingy, na ktoré prenajali celé divadlo. 

  Túžobne hľadel na jediné miesto na monitore, ale zelené koliesko nie a nie sa objaviť. A to je doma z práce už dobré tri hodiny. Zaliezol rukou do vlasov a vytiahol z nich dokrkvanú vločku.

  Usmial sa na ňu a spustil dolu na koberec. Točila sa pri páde rovnako, ako jeho malá hlúpa suseda v depozite medzi harampádím a svietila z koberca dotovaná prudkým svetlom z počítača, ako jej vlasy. A úsmev.

  -  Dnes ťažký deň. Tak rád by som si s tebou pokecal. Vypol... a mám nový nápad na scénu. Bol by som zvedavý, čo na ňu povieš. Možno zmením celú koncepciu svojej hry. Viac ju prispôsobím súčasnej dobe.-

  Vstal, zašliapol vločku a šiel si zohriať večeru.

domiceli