RUMBELLE - Akvárium... 23. kapitola

Rumbelle

  Akvárium

   23. kapitola

      

      Odraz v zrkadle sa mu ani trochu nepáčil. Až tak ďaleko chápadlá  jeho sebavedomia nesiahajú. Má vôbec nejaké chápadlá? Má vôbec nejaké sebavedomie? „Musíš mať, repektíve, mal by si mať, keď ťa pobozkala...To bolo divadelné predstavenie!... Stačilo, ak by mala svoj monológ a možno ani to, že sa o teba zavesila, už treba nebolo. Sťažuješ sa? Budeš podávať nejakú tú protestnú nótu, nebodaj?! Na tvojom mieste by som využil skôr: Impérium vracia úder...“ Zastavil vodu. Lepšie sa už oholiť aj tam nevie.

  Odraz v zrkadle sa jej veľmi páčil...

 Už párkrát pobehol k dverám a zas sa vrátil. Raz učesať, raz natrieť ruky nejakým sajrajtom, aby neboli suché, potom skontrolovať či zatvoril vodu a nakoniec, čo za krém si to napatlal na tie ruky, keď smrdí ako čerstvo naleštená topánka vo výklade u Baťu.

  Už párkrát pobehla k dverám a zízala kukátkom, kedy už konečne ráči zazvoniť. Zazvoní vôbec? Čo ak sa vyplašil, rozmyslel si to, vzdal to, prehodnotil, zoskratoval, neodhodlá sa, nechce, nesmie, nemá chuť, náladu, dôvod... „Došľaka Belle, prečo ti na tom tak veľmi záleží? Prečo ti na ňom...Hups.“

  Stál pred dverami s rukami za chrbtom, ktoré však rýchlo vytasil a ukázal, že sú prázdne, aby to nevyzeralo, že, ide na rande, má šampus, chce ju opiť a...

  Vyzeral, akoby šiel na rande. Aj biela košeľa bola. Ležérna, rozopnutá, bez kravaty, skrkvaná. Asi to je taká fazóna a má to tak aj byť.. A keby aj nie. Páči sa jej to. Aj ten kožený opasok, aj modrá mu pristane.

  Cítil sa nesvoj, uvedomiac si, že je na prehliadke, lebo jej oči kmitali od zodratých pridlhých džínsov až po posledný gombík na košeli. Niekoľkokrát, tam aj späť. Pri tom gombíku sa zdržiac predsa len o kúsok viacej. Pri tom, čo váhal, či ešte odopnúť, alebo už nechať zapnutý. Ona by vedela. 

  Ona vie.

  - Nespievali ste si. – privítala ho namiesto pozdravu.

  - Neviem spievať...- pousmial sa, vediac, že naráža na sprchu.

 - Klamete. Viete aj spievať, aj hrať na gitare, našla som aj video s tancom. Som si vás tentokrát prelustrovala. Cora je pekná žena. – pozerala trochu zboku.

  - Zelena je tiež pekné dievča! – zadrel a ruky obranne prekrížil na hrudi, brániac sa jej zamračenému výrazu. – Toto bude zas moja podmienka. Ja mlčím o jednej a ty o druhej! Ty dokonca o celej mojej minulosti, ak smiem poprosiť.  Som pre teba tabula rasa. Čistá tabuľa, aby bolo jasné! – dodal.

  - Viem. Sprchovali ste sa dlhšie, ako inokedy. – vyhodnotila tabulu rasa.

  - Inokedy ma nikto nepozýval na jogurt s kultúrnym programom a nenechal desať minút stáť pred dverami. Spodky nôh sa mi už úspešne prilepili k linoleu. - nahol sa trochu do predklonu.

   Pootvorila dvere konečne viac a pokynula, aby vošiel. Doteraz stála za nimi a až teraz si konečne mohol beztrestne obzrieť zas on ju. Stále taká istá. Prezlieka sa tá baba vôbec? Zrejme hej, ale stále pôsobí akosi rovnako. Svetlo. Priesvitne. Nehmotne. "Náhodou tú hmotu hrube pekne Pán Boh sformoval! Zlož si tie ružové okuliare a uvidíš aj sám, že tentokrát má svetložltú blúzku, ešte tenšiu a priesvitnejšiu ako inokedy! Čo nezistíš je, že sa štyrikrát prezliekala, kým skončila práve v nej a tie šortky síce poznáš, ale v tejto kombinácii sú akurátnejšie, ako boli včera. A ako bonus sa budú ešte vyzliekať. To, čo je pod blúzkou nie je trápne tielko, to sú body! Tie si už sto rokov nevidel. Videl, dnes na Zelene, ale nesmieš si to pamätať. Rádo se stalo. Rozkaz.  Zabudnuté...navyše to bol trikot. Toto budú body. Je v tom nejaký rozdiel? To sa pýtaš ty, tanečník?“

  - Nesiem Grétke cornflejkové lu...pien...ky...- narvával dlaň do pritesných džínsov a z vrecka vydoloval melenicu bývalých vločiek. Mohlo ho napadnúť, že z nich bude po pobyte v jeho skladových priestoroch  kukuričná múka. Zúfalo hľadel na zaprášenú ruku.

  - Ukážem vám, kde sa môžete umyť. Grétka už žrala. Ale ja mám hlad, tak si švihnite! – postrčila ho za záves kúpeľne a zmizla.

  Zhlboka sa nadýchol. Ešte stále bolo cítiť sprcháč, aj nejaké to telové mlieko. O niekoľko levelov lepšie ako jeho Indulona na topánky a nanajvýš tak popraskané päty. Jasné, že v jej kúpeľke všade bude cítiť jej prítomnosť, aj keď aj ona je tu len na návšteve. „Prázdniny končia! Odíde! Jasné, že bude musieť preč! Nebýva tu, iba stráži. Dosť dlho stráži. Toľko premárneného času! Prázdniny končia...“

  Automaticky ošúchal ruky o zadok nohavíc. Rozhodnúť sa, ktorý uterák je na ruky bola neriešiteľná dilema, lebo ich tu viselo zopár rôznych veľkostí, farieb, s rovnakou vôňou. Aspoň na okamih sa k jednému priblížil tvárou a vdýchol. Zaujímavé, aké maličkosti dokážu kresliť úsmevy na tvári.

  Pred dverami ho už čakala s jogurtom a lyžičkou. Myslel, že to nemyslí vážne. Čakal, že ho bude čakať večera. „Cha! Nie si na rande! Zabudol si?!“

  Prebral náklad a pohol sa do obývačky. Magič naštartovaný.

  Ona nemá gate!

  Melódia ho už iritovala. Hučala mu dnes do uší pol dňa a na konci sa mu zdalo, že zo žiačky v zelenom vytĺkol aj to, čo vedela na začiatku, ale tvárila sa ako po treťom orgazme. „Fuj! Takéto asociácie. Hamuj, chlape! Hamujem...“

  Chcel byť objektívny. Fakt chcel. Pripravoval sa na to celé doobedie. Vsugerovával si to. Presviedčal sa, že musí, inak jej ublíži. Jej nechce ublížiť. 

  Nemohol byť objektívny. Bez ohľadu na to, akú choreografiu vymyslela, stále videl len ju. To dievča od susedov, ktoré videl tak rád...

  Je mu jedno, ako sa krúti, ohýba, stvárňuje to, či ono, predvádza presné kroky i vlastné ladné gestá a pohyby má vláčne a tiché a...

  Predsa len sa v ňom prebudil tanečník. Niečo sa mu nezdalo, vstal a chytil ju za rameno, posunul, postrčiac ju pažou trochu hlbšie do záklonu cez svoju. Nezmeravela, nestuhla od prekvapenia, len ňou prešla zvláštna triaška, lebo jeho pohyby vnímala inak. Inak, ako keď sa skrz sklo zahľadela na Zelenu a jeho drsné opravy, bezohľadné trmácanie a krik a závidela jej, že je to jej učiteľ a venuje sa a trávi s ňou čas a učí ju a...

  Teraz mlčal. Mala pocit, že do nej nestrká, nekmáše. Iba akosi tvaruje. Jemne, nežne, s citom. Prižmúrila viečka. Všimol si to a odtiahol prsty od jej mäkkého poddajného tela.

  Jasné. Toto je iný materiál. Tento sa prebúdza úplne inak. Videl ju tancovať už párkrát, ale až teraz sa mu, za tých pár sekúnd, čo sa jej dotkol, zazdalo, že sa konečne prebúdza.

  - Keby máš červenú blúzku, prirovnal by som ťa k makovému kvetu, čo dostal privilégium narovnať doteraz nešťastne skrkvané lupene na horúcom slnku v momente prasknutia zelenej podstaty puku...- zašepkal jej za hlavou, takmer do vlasov.

  - Nebyť tej „Zelenej“, tak sa priznám, že krajšie vyznanie som jakživ od nikoho nepočula. – takmer skríkla a stuhla, odkročiac od neho, otočiac sa mu tvárou v tvár. Pery vykrivené, skrčené do pomykova, viac ako tie inkriminované lupene, márne ich narovnávala.

  Vyprskol do smiechu. Strčil ruky do nohavíc, takmer sa točil okolo svojej osi a smial sa na plné hrdlo.

Dosmial sa. Zvážnel.

 - Ty žiarliš! – natrčil na ňu prst a nechal ju topiť sa v jeho sebeckom obvinení.

domiceli