RUMBELLE - Akvárium... 12. kapitola

Rumbelle

  Akvárium

   12. kapitola

       S hudbou museli zaimprovizovať. Spustený mobil to ako-tak istil, ale...Bol zrazu na rozpakoch. Mal nejasný, no pomerne nutkavý pocit, akoby tamto nebola jediná improvizácia. Vôbec sa to nepodobalo na tie prchavé pohyby, v zajatí ktorých ju tu našiel prvýkrát. Alebo si to vtedy len tak poprikrášľoval, lebo už dávno nevidel nijaké ladné pohyby? Ženské? Dievčenské? A momentálne sa viac sústredil?

  Teraz len nájsť správne slová, ako to sformulovať, aby došlo k náprave. Také slová pre dnešný výkon neexistovali. Ale aj to jej treba nejako povedať.

  Povolil zovretie kocúra a ten odšprintoval, čo mu laby stačili. Zrejme svojím mačacím inštinktom pochopil, že nálada jeho doterajšieho podsedáku klesla na bod mrazu a to by nemuselo dobre skončiť pre niektorý z jeho siedmich životov.

  Skončila a mala pocit, že asi definitívne. Ešte mu dá pár sekúnd.

  - Tak, nečakala som zrovna potlesk, ale vy sa tvárite, akoby vás predčasne odpojili z nabíjačky. – založila dlane kdesi na ľadviny za chrbtom, zakvačila ich tam  a trochu sa vystrela, aby si dodala sebavedomie. Veď ktovie, možno mu len svojím výkonom vyrazila dych. Potlesk príde. Iste. Možno. Snáď. Tak asi nie.

  - Tá skladba...ma iritovala. – začal okľukou, aby sa nenavážal priamo do nej hneď z fleku.

   Podoprel si hlavu o ruku a díval sa na ňu pozorne zboku, kedy začne naberať paru, aby sa bránila. Zatiaľ na fronte ticho.

  - Čakal som, ...ako by som to objasnil... – prehodil hlavu na druhú ruku a druhú opierku.

  Ha! Už vedela, že je zle a začala sa rúcať zvnútra, hoci zvonka držala nastolenú pózu.

  - ...že skôr využiješ nejaký ten remix, vložíš do toho  prvky hip-hopu, nejakú tú scéniku, prípadne poppin, cramp, dokonca, hoci mi to príde lacné, prežrel by som aj dance hall. Skrátka, táto klasika už... skrátka...skrátka neoslovuje. – vystrel sa aj on, odtiahol kolená a zopäl medzi nimi dlane, stále záporne kývajúc hlavou.

  Namiesto pary, počujúc, že je doma, hoci to ani vo sne nepredpokladala,  sa skrútila a doslova zvlnila na podlahu. Dopadla jemne, neublíži si predsa, takmer nehmotne, ako padajúci hárok papiera. Zoškrtaný zoznam.

  - Fakt to bolo také nanič? – skúsila ešte prosebný pohľad a hoci mal slabosť na takéto slabosti, tentokrát sa zhlboka nadýchol a potvrdil. Opečiatkované. Spečatené.

  - Tak to je potom celé zle. Za tých pár dní do skúšok nestihnem nacvičiť nič nové. Aj na tomto som makala celé týždne a myslela si, že...- dala sa do oškrabkávania akéhosi povlaku na podlahe.

  - Vstaň, nachladneš! – prikázal bezprostredne, rozanalyzujúc dôverne známu, málokedy umývanú podlahu z liateho betónu.

  Zakývala záporne hlavou. Vzdorovito.

  Nechal ju trucovať. Ľahostajne.

  Viedli si vlastné nemé monológy. Asi.

- Nemáte chuť na kávu? ...Z automatu? – pozrela po chvíľke, keď si už bola celkom istá, že sa nerozplače, ale zo zeme sa neráčila dvihnúť, aj keď ju už začínalo oziabať. Iba sa načiahla za mobilom a vypla ho. Konečne. Ticho. Tá melódia mu bude ale asi chýbať.

  Zase kýval záporne. A štvalo ho to. Mrzelo. Škrelo. Jedovalo. Ľahostajnosť bola preč. Kto ho kedy naposledy pozval? Niekam...na kávu. Napríklad.

  - Nemôžem. Som v práci. – vysvetlil, vstal a ponúkol jej ruku.

  Odmietla, ale konečne sa zviechala, okúňavo vstala a prášila ľadový zadok natočiac sa ním k nemu. Videl, kde má polepené nejaké tie, zatiaľ trestajúcou rukou, nenájdené smietky, ale nedovolil si. Vyprášiť ju. Oprášiť...si myslel, však?! Nadal vlastnému mozgu, čo za lexikálne skomoleniny mu tu podsúva a kto ho to momentálne riadi...Zhrozil sa sám seba a vlastných nejako slabo so zdravým úsudkom skoordinovaných myšlienkových pochodov. Obával sa však, že mu naozaj odíde. Zmizne a...

 -  Prepáč, ale stále netuším, kam máš vlastne namierené? Ten cirkus, čo tu pár dní okupoval budovu, ako som videl, nebola tvoja cieľová štácia, tak...- skúsil dvihnúť kútiky úst.

  - Je to už jedno. – začala s oprašovaním znova, akoby zacítila jeho pohľad, odhodlaná naozaj odísť.

  Zachytil ju v poslednej chvíli za rameno a pribrzdil.

  - Sľúbil som ti, že pomôžem, tak mi to dovoľ. – nevedel zrazu, čo s prstami  po pristátí, lebo sa mu zazdalo, akoby sa pod nimi zachvela. To bol jeho dotyk taký odporný?! Ale práve na tom by sa dalo stavať. – Si vnímavá, vieš sa učiť a hlavne...doteraz som si myslel, že aj chceš. – skúsil diplomaciu a prsty nie a nie odlepiť. Neotočila sa, len hlava jej klesala nižšie na hruď.

  Tamten pocit mal, ale doteraz zas nemal iný. Ten, že by sa rýchlo vzdávala. Tak prečo teraz pôsobí tak rozhodene, neisto, zlomene a odovzdane? Pritiahol prsty. Pritiahol viac, lebo chvenie už bolo citeľné.

  Zvrtla sa, ale nepozrela mu do tváre, len chňapla po jeho košeli a pritiahla sa k nemu, búchajúc si čelo o jeho plece.

  - Verila som si! Fakt som si nenormálne verila a bola presvedčená, že to dám...že to viem...že som dobrá! ...som cvičila. Trénovala! Snažila sa...- Rameno už pocítilo, že je inzultované jej spoteným čelom. Tvrdým čelom.

  Aj odtiahol paže, aj nevedel, čo zrazu s nimi. Nemôže ju predsa teraz beztrestne objať. Nemôže ju vôbec objať. Je to predsa suseda. Len suseda.

  - Ako by som sa teraz mohla postaviť pred nejakú komisiu, keď bársjaký upratovač ma tu zotrie jedinou vetou?! – už nebúchala, zostala prilepená, len ruky sa rozkmitali, bubnujúc mu hánkami do hrude.

  - Tak pŕŕŕ...toho „bársjakého“ si si mohla odpustiť, drahá a po druhé, ak mi roztrháš moju fungl novú košeľu na robotný deň, tak si vezmem tú tvoju a basta! – zakvačil sa jej obdobne za látku, doteraz prilepenú na lopatkách, oboma dlaňami, hužvajúc ju v pästi.

  - Je to hnus...- opatrne odtiahla zamračené čelo.

  - Je to hnus! Aj skladba, aj tvoj kostým, aj to, čo si mi tu dnes práve predviedla, vrátane tvojho slovníka, aby si vedela. – usmial sa zhovievavo, aby trochu vyrovnal váhu drsných slov.

  - Aj vaša košeľa...- doplnila ho a o predchádzajúcich bodoch obžaloby ani nediskutovala, mala iný plán. – Tak...to skúsime? Skúsite? ...Za pár dní...sa možno na mňa voľačo aj nalepí. - habkala. – A ak ma vyberú, ja vám hneď z prvej gáže kúpim inakšiu košeľu! To si píšte! Nie tento šmejd made in niktoneviečo!  - odtrhla sa, odtiahla a natrčila mu hrdo ruku.

  - Už sa na ňu teraz teším! – prijal a stisol možno silnejšie, než sa patrilo, lebo zasyčala.

  Zdola ich nechápavo pozoroval znudený kocúr, ale stvrdenie dohody poctivo odmniavkal, ako jediný svedok.

  Nebol jediný...

  Dvere na sklade sa potichu zas zatvorili za nepozvaným návštevníkom.

domiceli