RUMBELLE - Akvárium... 22. kapitola

Rumbelle

  Akvárium

   22. kapitola

      

      Opretý o barlu chvíľu neveriacky zízal, čo to ten uniformovaný pánko pred jeho autom spisuje do notešteka. Ale nerušil ho, bolo vidno, aký je sústredený, s jazykom trochu vyplazeným, s papierom takmer pod nosom. Zrejme krátkozraký. Práve mu došlo, že poliša v okuliaroch, ešte  vlastne nikdy nevidel. Preplácajú im šošovky? Operáciu zraku?

  Ale keď sa mu snažil lístoček zabodnúť za stierač, radšej už vykročil a zakročil. Lepšie vybaviť to z očí do očí, či krátkozrakých, či operovaných, ako potom prácne vysvetľovať v odvolaní.

- Stalo sa niečo, pán policajt?! Som snáď aktérom nejakého toho dopravného priestupku? – skúsil pomerne zhovievavo, ale schytal to nečakane, drsne a bez okľuky.

  - Stojíte na mieste vyhradenom pre...- zaváhal, zrejme mu na um prišli aj iné ako spisovné a slušné pomenovania, typu "reťas", tak mu rovno skočil do reči, aby sa zbytočne chudák neblamoval a nestrápňoval. Jeho pot z omylu mu ako následná satisfakcia bude stačiť.

  - Aha...- zalaškoval.

  Nadvihol barlu, premeral si ju po celej dĺžke, zaboril zas do asfaltky a ovalil sa na ňu, vystrúhajúc úsmev. Zdalo sa mu, že ako názorná ukážka jeho práva na miesto pre invalidov, to mužovi zákona bude stačiť. Nie, nestačilo. Prišla ľadová sprcha.

  - ...stojíte na mieste vyhradenom pre rodiny s deťmi. – namieril prst na značku pred parkovacím miestom.

  Jeho oblial  studený pot. Prižmúril oči a naozaj. Kopol sa o jedno miestečko. To pre reťasov bolo hneď vedľa...

  - Chrobáčik, nemusel si sa tak veľmi ponáhľať, ešte som chcela našej maličkej kúpiť toho želé hadíka, čo pre neho pišťala a otravovala  nás celý nákup. – prilepili sa mu o líce čiesi mäkké pery.

  Vedľa neho stála mladá žena v smiešnom klobúčiku a za ruku držala zasoplené dievča, ktorému z úst trčal ožužlaný kus sladkého hada, čo jej visel snáď až po pupok. Žena ho chytila pod pazuchu a ovesila sa naň.

  - Otvoríš už kufor, prosím?  - usmiala sa a bol by schytal bozk aj na druhé líce, keby im do ľúbivého dialógu nevtrhol policajt.

  - Potom je všetko v poriadku, pane. Je však vašou občianskou povinnosťou mať v aute označenie: dieťa v aute. To isté platí aj o vašom zdravotnom znevýhodnení. Najlepšie, ak to budete mať na palubnej doske. – odrečnil nabifľované, vytiahol svoj „omylom“ vypísaný lístoček a takmer zasalutujúc odkráčal hľadať ďalších previnilcov pred  preplneným supermarketom.

  Neprestala sa usmievať a neprestala ho, chvalabohu, pridŕžať pod pažou. Asi by mal problém to ustáť.

  - Ak sa nenahneváte, idem rýchlo vrátiť to dieťa pred obchod. Vy rýchlo preparkujte, aby si neprišiel skontrolovať vaše auto, neviem, ako mu vysvetlíme, že v aute nemáme detskú autosedačku pre malú. A nie, že mi utečiete. Za záchranu ma hodíte teraz domov. – žmurkla na dievčatko a to, stále sa jej držiac ako kliešť, čo ak sa jej ujde ešte jeden taký hadík, pokojne vykročila.

  Díval sa na jej štíhle nohy, celú siluetu aj blond vlasy vytŕčajúce spod klobúčika a nechápal, čím si tohto anjela zaslúžil.

  Naskočila, zabuchla, zapásala sa, zložila hroznú pokrývku hlavy na kolená a nezotierajúc úsmev,  natočila sa zas k nemu.

  S obavou jej pohľad skromne vrátil. Videla jeho rozpaky. Zdalo sa jej to...také zlaté a nedospelácke a vôbec nie prijateľné pre odmeraného, večne umrmlaného suseda odvedľa. Ale nechcela ho trápiť.

  - Dobre. Spoznala som vaše auto a všimla si aj to, že parkujete nesprávne, aj keď som chvíľu zaváhala, či ste ma náhodou v našom tyrkysovom akvárku neoklamali a nemáte manželku a deti a ták...- dala sa vykladať aj rozkladať rukami.  – Tak som zosnovala tento plán. Tej malej stačil jeden megahad. Po prvé jej zapchal ústa a potom, fakt sú dobré! – zalovila do igelitky a vytiahla z nej ďalšiu zelenú pocukrovanú hrôzu.

  Ponúkla mu jeden koniec, druhý už visel z úst jej samej. Zdvorilo odmietol a skúšal naštartovať auto. Kde bol, keď sa to v autoškole učili? Mal pocit, že na sedadle šoféra sedí po prvýkrát v živote.

  - Bola som si kúpiť nejaké jogurty na večeru a vy...- obzrela sa, ale na zadnom sedadle bola iba akási čokoláda a balíček jabĺk. – Hmmm. To nevyzerá ani na diétu, ani na výdatnú, silnú večeru. – spôsobne sa usadila a zamerala pohľad dopredu. – Naozaj si nedáte? Je to trochu kyslé, ale títo gumkáči sú dobrí na vlasy a na nechty. – vťahovala chudáka zlízaného z cukru do úst a zas ho vypúšťala, kým jej neskončil na sukni a následne, olepený chlpmi, v igelitke.

  Potom bolo ticho. Dve minúty, kým nezaparkovali pred činžiakom.

  - Dík, že ste ma zviezli. – vysúkavala sa.

  - Ja musím poďakovať. – konečne sa prebral zo šoku. – A...- načiahol sa na zadné sedadlo. – Táto bola od začiatku určená tebe. Chcel som ti ju dať za dnešný výkon, ale ako som videl...tvoje herecké schopnosti sú excelentné. A už odvedené. – podával jej čokoládu.

  Jéééj. Zapýrila sa.

  - Vybral som takúto. Zlákal ma ten francúzsky znejúci názov MERCI...a poznáš to "Mersííí,  za to, že sííí..." ...Myslím to vážne. – dopovedal rázne, vyskočil z auta a zabuchol dvere.

   Akoby niesla v ruke prinajlepšom sošku Oscara, pyšne vyšla tiež a niesla sa ku vchodu, ako primabalerína. Ale obzrela sa.

  - Vy nejdete domov? – vyčarila zas úsmev.

  Vytiahol zo zadného sedadla ešte jablká a z kufra zvyšný nákup a jasné,...že šiel.

  Stáli oproti seba vo výťahu a snažili sa takmer ani nedýchať, aby nebrali tomu druhému priestor, v ktorom by sa chcel prípadne realizovať. Nikto sa nerealizoval. Iba stáli. A nadávali, že na siedme poschodie je len taký krátky kúsok, žiarovka už nebliká, výťah nehrmoce, zaseknutie nehrozí.

  - Pozývam vás na jogurt a predstavenie, ktoré som ...nacvičila. Tak o desať minút, u mňa. -  povedala tajomne do vlastných dvier, kým odomykala. - ...ale len v prípade, že mi ani slovkom nespomeniete, ako je na tom Zelena. – pozrela spopod klobúčika, ktorý si zas nacapila na hlavu, aby jej nezavadzal v rukách.

  Nezmohol sa na slovo. Zmohol sa sotva na udržanie biologických funkcií v chode a to dýchanie mu z nich robilo najmenší problém.

domiceli