RUMBELLE - Akvárium... 13. kapitola

Rumbelle

  Akvárium

   13. kapitola

       S kocúrom v náručí, čo pochopil, že sa zas dostal do pasce jeho paží, odchytený pôvodne tými jej, kým nevyplávala takmer tanečným krokom z divadla, si to veselo šinul k vrátnici, kde našiel ešte veselšiu vrátničku.

  - Také nadšenie som nečakal, zrejme to bude vzácna rasa. – naklonil hlavu a pošúchal sa zvieraťu o tú jeho, kým ho natrčil paničke.

  - Zrasovaný budete akurát tak vy! - vybľafla na neho slová aj svoje ruky a doslova mu vytrhla svojho miláčika z náručia. – Regina vás už totiž hodnú chvíľu túžobne očakáva. Aká škoda, že ja si, narozdiel od vás,  plním svoje povinnosti na sto percent. Tak rada by som načúvala vášmu vrelému dialógu. Hoc aj za dverami.– gniavila mačku v rukách a tá ku podivu priadla spokojnosťou.

   S kamennou tvárou sa otočil a bez slova odkráčal. Potom spomaľoval a premýšľal. Následne nepremýšľal a pridal do kroku. Ešteže ju poslal zadným východom domov, ako poznal Reginu, tak skoro sa z jej rečí nedostane.

  - Si si istá, že je to on?! – žmúrila zástupkyňa riaditeľa na rozmazanú fotku v starých novinách.

  Zo zásady nenosila okuliare, hoci by ich potrebovala viac ako soľ. Dokonca už ani pred vlastnou rodinou nedokázala byť prirodzenou, tak chvíľu lustrovala detaily na fotke a chvíľu tvár svojej krajšej sestry, násilne žmurkajúc odťahujúc a zas približujúc plátok k očiam.

  Tá len pohodila ryšavou hrivou dozadu, zaštrngala náramkami na zápästí, založila pár prameňov za ucho, aby ich v momente zas vytiahla a pustila do tváre, lebo tak vraj pôsobila štíhlejšie.

  - Nemýlim sa. Je to on. Je to legenda...a ty o tom ani nevieš?! Ja som vždy tvrdila, že v tomto meste skapel pes. Zapadákov. Totálny! Teraz sa mi to len potvrdzuje. Ako môžeš robiť v divadle a netušiť, koho zamestnávaš?! Respektíve, že tu máš hviezdu prvého kalibru a ty mu dáš umývať hajzlíky?! To je precedens! Neskutočný, neuveriteľný, neodpustiteľný! – rozohňovala sa rusovláska a robila osmičky skrz jej kanceláriu, aby náramky zas zacinkali, keď sa zaprela rukami o stôl a vytreštila na sestru oči.

  - Poslali mi ho z úradu. Najskôr ako „vepepku“ a keď mu skončili verejnoprospešné práce...tak sme ho zamestnali. Úroveň divadla integráciou postihnutých len získava vo verejnosti na kredite i na mene. – skúsila sa obhajovať sediaca žena, ale tá naproti nej bola chvíľu pred výbuchom.

  - Ignoranti! V tomto blbom malomeste sú všetci kultúrni ignoranti?! Akú "úroveň" si to tu namýšľaš?! Vieš, kto to je? Vieš ty vôbec, aké má vo svete meno? Aký kredit, keď už o nich hovoríme?! – zdvíhala ruky dohora, akoby vzývala staré grécke múzy, aby jej prišli dosvedčiť, lebo Regina sa stále netvárila dostatočne nadšene.

  Zrazu ustrnula. Akoby si celý výstup rozmyslela, prípadne premyslela, v každom prípade prišlo druhé dejstvo. – Mal. Kedysi. Potom sa niečo udialo, čo novinári príliš rozmazali a nakoniec aj tak uhrali do stratena. Nejaký ten prešľap. Hej, hej...polícia, súdy...to preto tie verejnoprospešné práce...- snovala svoj monológ mladá a snažila sa spomínať si na titulky v novinách, čo registrovala počas svojho štúdia v Paríži.

  - Aj tak si myslím, že sa mýliš. Je ZŤP – zdravotne ťažko postihnutý. Fakt ťažko. Nohou sotva pohne. Keby nie toho preukazu, tak letí, lebo osoh z neho nie je nijaký. – pohrabala sa v papieroch v zásuvke a vydolovala jeho zložku. -  Síce vie chodiť aj bez barle, ako som si všimla, keď si myslel, že svojich podriadených nemám pod drobnohľadom, ale nič to nemení na tom, že na jednu nohu dopadá. Kríva. Je to kripel, drahá sestrička. To nemôže byť hviezda. – skúsila zhovievavo, prekladajúc listy v jeho fascikli.

  Ale keď jej žena oproti vysypávala údaje, čo poznala z novín a sedeli s údajmi v životopise, zvážnela.

   - Myslela som si, že vo všetkých divadlách, na všetkých tých scénach pôsobil, teda nepôsobil, ale len makal ako...upratovač. Aj som sa divila, že také zvučné mená, mestá, krajiny, ale... – dvihla svoje dokonalo namaľované oči a obom sestrám zaiskrili.

  - Už si pochopila, prečo chcem, aby ma učil?! – roztiahla ústa do úsmevu rusovláska.

   Na dvere sa ozvalo duté zabúchanie. Mladšia zo žien priložila prst na pery a posunkami naznačila, že sa ide skryť. Regina si napravila dokonalý účes, pohniezdila sa, pretrela peru o peru, akoby šla na pohovor sama a pozvala „návštevu“.

  Zakopol o prah. Aspoň si všimol, že má košeľu samý sivý mačací chlp. Ale oberať ju v tomto kancli nebude. Rýchlo vybaví, vypočuje ponosy a sťažnosti a popráši preč, akoby tu ani nebol býval bol. Žena za obrovským stolom však začala na neho priveľmi mäkko.

  - Páči sa vám v našom divadle, pán Gold?! – usmiala sa a položila bradu na spletené prsty.

   Všimol si svoj fascikel rozložený na stole. Má sa začať obávať najhoršieho?! Dávno chcel predsa aj tak odísť. Nič ho tu vlastne nedrží. Možno je najvyšší čas zmeniť zas pôsobisko. Skúšal sa presvedčiť, že sa vyhadzovu nebojí, ale za každou vetou sa mu ako bodka vyfarbila jej nadšená tvár, keď jej sľúbil, že sa jej ujme. Tvár susedy. Suseda? Prešla ním zvláštna triaška, ale nemal čas ju poriešiť,  snažil sa porozumieť sladkému hlasu nadriadenej, lebo obsah mu zatiaľ nič nehovoril. Suseda! Aj na konci tejto vety.

  Drzo si odsunul stoličku oproti a sadol si.

  - Beriem to, ako súhlas. – začala sa roztržito prehrabávať jeho zložkou, ktorú, priznala si, doteraz totálne ignorovala. Pred pár mesiacmi zbežne prelistovala, keď jej ju doručili z personálneho, podpísala, čo bolo treba, založila a basta. – A beriem ako súhlas aj to, že by ste rád v našom kultúrnom stánku pracovali aj naďalej, však?! – opäť ten jedovato sladký podtón v jej hlase.

  Nikdy ju nepočul, takto sa mu zaliečať. Je to sarkazmus? Irónia? Robí si z neho posmech?! Kam táto žena mieri?!

  - Chcete mi zvýšiť konečne plat a neviete ako na to? Ok, beriem. Kde to mám podpísať? – chystal sa vstať.

  Zobrala to ako iróniu zas ona. A vstala. Opäť sadla, potočila sa na stoličke, kým spustila.

  - Nebudem chodiť okolo horúcej kaše. Máte toľko prešľapov a porušení pracovnej disciplíny na svojom konte, že by to stačilo aj na dve výpovede, ja však...- urobila dramatickú pauzu. – Ja som človek veľkorysý, zhovievavý a chápavý, ale...- opäť pauza. Úsmev. Chvíľa ticha. Povzdych. Kývanie hlavou. Stále nebol celkom v obraze.

  -  OK, chcete ma vyhodiť. Kde to mám podpísať? – rezignoval a pátral po pere na jej stole.

  Chňapla po ňom prvá a vypla ho. Buchnutím o stôl, ako sudca klepne kladivkom po vynesení rozsudku. Bol naň zvedavý.

  - Práve naopak. Mala by som pre vás ponuku. – vytiahla spod fascikla staré noviny. – Ste to predsa vy, ak sa nemýlim? – posunula mu ich.

  Zbledol. Roztriasol sa na celom tele.

  - Odkiaľ...to máte?! – pozrel na ňu a v jeho hlase bolo cítiť, že je viac ako rozrušený.

domiceli