Obchodné
tajomstvá III
kapitola
34
Prsteň
Okná na terasu boli dokorán, do kuchyne
vtiahlo teplé žlté slnko a rozvalilo sa na dlážke omámené pariacou sa čerstvou kávou.
Vošla ticho, ťahaná tou vôňou. Zozadu ho objala okolo hrude uložiac sa
mu medzi lopatky ako do vankúša.
- ...ale, niekto mal včera veľké predsavzatia, „že nič nebude...“ - usmieval sa na čepeľ noža, obratne krájajúc
zeleninu na kolieska.
- Veď ani nie je. Len sa ťa snažím odtlačiť, aby si mi nezjedol všetku
reďkovku. – pritisla sa ešte viac uštipnúc ho za netaktnosť na bruchu.
- Śśśś...porezal som sa... - pustil nôž a zdvihol prstenník.
Priskočila, vzala prst do rúk a automaticky priložila k ústam zachytávajúc
malú červenú kvapôčku pritlačeným jazykom.
S hrôzou na ňu pozrel.
Krv...krv...krv...Videl jej tvár ňou potriesnenú, vlasy polepené, mapy
po lícach, zasychajúce prúdy tiahli sa jej pozdĺž pier...Všade samá...krv...!!!
- Čo ti je ?! ... – vystrašil ju jeho
neprítomný výraz. - Pozri, nič to nebolo. Už ani pamiatka po zranení
a ty...sa tváriš, akoby si mal vykrvácať, alebo akoby som bola nejaký krvilačný
upír...-
Až teraz sa prebral a striasol zo seba nepeknú víziu.
Vyvrátil jej ruky hore dlaňami a pozeral na hrboľato zahojené jazvy
nerovnomerne sa tiahnuce od zápästí k lakťom. Prešiel rukou nad jednou
i nad druhou. Pod prstami sa mu trblietalo...Koža sa natiahla, vyrovnala,
vyhladila.
- Prepáč...len som si zrazu spomenul... – pustil jej ruky
a pokračoval v krájaní, hoci už nebolo čo. Tak robil z koliesok
polkolieska...a štvrťkolieska a nakoniec šmaril nôž do dresu, schmatol utierku,
utrel si dlane a hodil ju na kôpku nešťastne nasekanej zeleniny, čo mala
byť oblohou v hamburgeri.
Nadvihla skrkvanú handru. Pragmaticky vyhodnotila situáciu.
- Tak bude na obed zeleninový vývar. Teraz si dáme kečup. – usmiala sa a otvorila dvierka
na skrini. Nedočiahla. Stál na vrchnej polici. Musela nadskakovať.
Nechal ju. Zámerne. Mala prikrátku košieľku. Nádherne zvlnenú na spodnom
okraji.
Pokývala hlavou, keď si uvedomila jeho potmehúdsky úsmev
a naposledy vyskočila.
Fľaša sa zakymácala a dopadla prudko dolu hlavou na zem. Rozpleskla
sa na stovky drobných kúskov. Hustá červená tekutina bola všade...
- O-ou. Hneď to upracem. –
Krv...krv...krv...opäť celé litre krvi...a ona v ich
strede...vnorená, ...nie, vynárajúca sa, ako jazerná víla so šialeným smiechom,
zadŕhajúca sa tou krvou, čo sa jej valila z úst a očí a...
- Dosť ! Prestaň, skonči už
konečne !...– skríkol.
Mávol rukou a kalamita zmizla. Znova celú fľašu s kečupom
držal v ruke. Zúrivo ju odložil na dres, kde sa ešte chvíľu triasla.
Radšej nepovedala nič. Ticho si sadla za stôl a sklonila hlavu.
- Prepáč. .. – priskočil, - To nepatrilo tebe... – zašepkal, čo najjemnejšie a kvokol si
k nej.
Na mihalniciach sa jej zaleskli slzy.
- Pre mňa - za mňa si tu každé ráno môžeme spraviť aj šľahačkovú vojnu
a ..porozbíjaj pokojne všetky fľaše a zaváraniny, taniere aj šálky...
čo nájdeš...okrem tej našej, samozrejme, ale neplač, prosím, neplač, Bella. Neznesiem,
keď si smutná...– ukazovákom jej nadvihol bradu a pozrel do tváre.
Nevrátila mu pohľad a slzy sa skotúľali po líci. Z každej
strany jedna.
Utrela si ich a trochu sa pousmiala.
- Chceš mi povedať, že stále...že aj tu ju máš
?...moju puknutú šálku ? – spýtala sa neveriacky potláčajúc vzlyky.
- ...našu... – oči mu zažiarili, že už sa
nehnevá. – Mám ju vlastne v obchode... A vieš, čo ? Obleč sa
a pôjdeme tam spolu...Ukážem ti, čo vlastne robím. Mám tam prekrásne veci,
môžeš si vybrať, čo sa ti bude páčiť. Čokoľvek, čo by ti urobilo radosť. –
vykladal.
- A máš...aj snubné prstene ? – zahryzla si s otázkou do
spodnej pery.
Zdala sa jej privtieravá.
Zatvoril päsť, poklopkal po nej prstami. Rozžiarila sa a keď ju
otvoril, ležal na nej prstienok. Nebol hmotný. Bola to len ilúzia. Náhle sa
zmenil na iný, potom na ďalší...na dlani sa mu konala celá klenotnícka
prezentácia snubných prsteňov od výmyslu sveta.
Smiala sa. Cez slzy.
- Nechcela som dostať snubný prsteň nakladaný v zelenine...
v rozliatom kečupe...oblečená len v nočnej košeli... – utrela si nos.
- Veď ani nič nedostaneš, – zatvoril dlaň a vyprskol pár trblietok
do svetla terasy.
Zvážnela.
- Počkám ťa v aute. ..Alebo nie...Čo povieš na malú...dlhú
prechádzku do mesta ? –
- Uvidia nás...že sme... spolu... – zaváhala, hoci po ničom inom
netúžila.
- Budú sa s tým musieť zmieriť...Tak ako ja...- nešťastne vzdychol,
žmurkol a radšej sa uhol, lebo pohľadom hľadala po stole, čo do neho za tú
ironickú poznámku hodí.
ja som vravela, že sa raz naučíte písať tie konce:) chápem, že bez tej krvi by to nebolo ono, tak sa vrátim pekne k tanečnej a gombíkom:D dokonalé to je:)
OdpovedaťOdstrániťPre mňa - za mňa si tu každé ráno môžeme spraviť aj šľahačkovú vojnu a ..porozbíjaj pokojne všetky fľaše a zaváraniny, taniere aj šálky... čo nájdeš...okrem tej našej, samozrejme, ale neplač, prosím, neplač, Bella. Neznesiem, keď si smutná...– ukazovákom jej nadvihol bradu a pozrel do tváre.- to je tak pekné :) a tá krv... no nemám slov :)
OdpovedaťOdstrániťPS: súhlasím s Katie...
NIŤOU
OdpovedaťOdstrániť