Mr.Gold Obchodné tajomstvá II. kapitola 22. DOM

 

 toť začína druhá séria...

...strááášne polepená...sladkááá...na želanie dvoch z dvoch z mojich čitateľov... :-)

PS : Obrázok v úvode je tiež drzo ukradnutý jednej talentovanej osôbke !

        Evuš Evushka Hotová, ďakujem Tebe aj tvojej stránke Rumpelstiltskin  forever...:-)

Obchodné tajomstvá II

kapitola 22

Dom

   Farebné sklíčka ozdobných výplní dvier vpúšťali dnu krikľavú dúhu, ale chodba predsa len pôsobila ponuro. Staromódny nábytok a doplnky ticho niesli tajomstvá svojich životov a rovnako mlčky už hodnú chvíľu stáli dvaja ľudia, čo sem práve vošli.

   Pozrel sa bokom na dokonalý profil Krásky a bál sa čokoľvek povedať, aby zas neuvidel strach v jej očiach.

   „Tak rád by som ti ponúkol toto všetko so slovami : Vitaj doma, láska...alebo aspoň...Cíť sa tu ako doma...Nemám právo...po tom všetkom, čo som ti urobil a už vôbec nie preto, čo som neurobil...Možno si mi ešte chvíľu verila, možno dúfala a ...ja som bol iba zbabelec odmietajúci si priznať, čo pre mňa znamenáš...Ako veľa pre mňa znamenáš...že si všetko, čo vôbec niečo v mojom živote znamená...“

   - Znamená to, že tu môžem zostať ? – spýtala sa opatrne vyhýbajúc sa jeho pohľadu.

   - Koľko...koľko len budeš chcieť...aj navždy... – zašepkal.

   Pozrela sa na neho s výčitkou a otázkou, ktorú nemusela vysloviť.

   - ...myslel som, uvedomujem si, že nemáš kam ísť...pokiaľ nezistíme, kto vlastne si...- habkal, - tak si myslím, že tu budeš v bezpečí. Je to veľký dom...Budeš mať svoju izbu a ...všetko...čo si budeš priať... – radšej zmĺkol, lebo na jej tvári sa zjavili rozpaky.

  - Všetko vám raz splatím, pán Gold...Vašu dobrotu a výdavky...všetko, len čo budem môcť...-

   Ako tie slová boleli, ako rezali, ako sa zabodávali každé osve rovno do srdca a tam sa trieštili na ďalšie a ďalšie dýky  trhajúce všetky sny a nádeje.

  - Nechcem nič... Stačí, že tu si...- vyslovil takmer bez hlasu a radšej sa pohol vpred hore schodiskom na poschodie, aby nevidela jeho smútok.

  Pokynul jej, aby ho nasledovala.

   Spoza dverí sa ozýval hukot vody. Ostýchavo stál a váhal či zaklopať. Vzdal to. Vrátil sa do svojej izby, vyzliekol si sako, s jedom odviazal kravatu a rozopol košeľu skoro do polovice. Začalo mu byť teplo. Vyhrnul ešte rukávy na nej, kým pochopil, že toto je vnútorná horúčka, čo ho zmáha, nie zle nastavené kúrenie v dome.

   Zhlboka dýchal a nevedel, čo ďalej. Šum vody mu znel v ušiach, ale on mal pocit, že sú to morské vlny počas búrky udierajúce o provu labilnej lode snažiace sa vyvrátiť ju ako strom aj s koreňmi. Zaliať slanými prúdmi a vytešovať sa, ako márne lapá po dychu v pene špinavých bublín.

   Zohol sa po palicu a opäť vyšiel na chodbu.

   Bol tam chládok a prítmie. A šumela voda...

   Podišiel bližšie k dverám kúpeľne. Ruku takmer priložil na ne, keď sa zrazu pootvorili.

   Ohnutá, otvárajúc lakťom v ústach s pruhom špinavého obväzu, ktorý sa pokúšala sňať si z ruky, ukázala sa v medzierke žena.

   Keď ho zbadala pred sebou, vypľula pruh a narovnala sa.

   - Potrebujem vašu pomoc...stále...-  usmiala sa bezradne a natrčila pred neho svoje predlaktia s vykmásanými obväzmi, ktoré sa jej nechceli pustiť.

   - Ale...samozrejme...rád pomôžem...som sa chcel...práve spýtať, či niečo nepotrebuješ... – vysvetľoval svoju prítomnosť pred dverami do kúpeľne.

   Ruky sa mu triasli, zranená tŕpla, ale nedbal na to. Snažil sa byť čo najjemnejší, ale dávno nepreviazané ovínadlá boli na niektorých miestach, ktoré predtým krvácali už zaschnuté a prilepené jedna vrstva o druhú a o kožu navyše.

   Zaťala zuby od bolesti, sŕkajúc a jemu sa ruky triasli ešte viac, pri pomyslení, že trpí...navyše v jeho rukách.

   - Repík, by pomohol...- povedali takmer jednohlasne.

  Oči sa im stretli a tváre rozžiarili úsmevy.

   Plakala a cez slzy sa snažila o úsmev a on by bol urobil čokoľvek, keby vedel, ako jej sňať tie hlúpe obväzy čo najrýchlejšie a bezbolestne.

   Odlepiac poslednú vrstvu odokryl škaredé, stále nezahojené jazvy tiahnuce sa celými predlaktiami. Dotkol sa ich letmo, ale nebolo v jeho silách zahojiť ich týmto pohybom.

  - Bolí ma to... – povedal, už len pohľadom hladiac jej doráňané ruky.

   Držal ich v dlaniach za hánky a bol by vydržal stáť takto celé hodiny a fúkať jej na rany, keby to pomohlo.

   Zložila si ich a pozrela na neho.

   - Bola to hlúposť. Nerozvážnosť. ..Vtedy som ešte neverila, že by sa čosi mohlo zmeniť...Nevidela som iné riešenie... Teraz som vďačná, že ma zachránili a ja ho môžem hľadať ... – nedopovedala.

     Nechcela ho raniť, lebo vycítila, že táto téma...téma jej minulého života ho rozruší...

    - Mám dolu nejaké maste. Prinesiem ti ich. Uľaví sa ti...Hneď som tu... – rýchlo sa otočil a zmizol za rohom na schodisku.

    Oprel sa o stenu a zatvoril oči.

    Dotkol sa svojho ramena a pritlačil ho na mieste, kde sa ešte slabo črtala modrina z transfúzie.

   Šum vody neustával. Zdržal sa dolu trochu dlhšie, lebo lieky mal porozhadzované kade-tade ešte z čias škaredých návykov a nájsť tú správnu masť nebolo v preplnenom suteréne, čo pripomínal skôr depozit nejakého múzea, vôbec jednoduché. Ale našiel a spokojný sa vracal.

   Pozrel sa hore na schodisko. Mal pocit, že sa mu niečo marí. Vrchný schod potiahnutý kobercom stmavol, potom ten pod ním...a ďalší a ďalší...

   Voda.

   Kŕčovito sa podopieral o palicu a snažil sa čo najrýchlejšie vybehnúť hore na poschodie. Čľapot spod podrážok neveštil nič dobré.

   Dvere na kúpeľni boli zatvorené a spod nich sa stále úzkou medzierkou rinula voda.

   - Bella ! – zavolal a oprel sa oboma rukami o dvere.

   Stlačil kľučku a vošiel. Ovalila ho hustá para. Nohy sa mu zamotali do mokrého šatstva na podlahe, skoro neudržal rovnováhu. Z kohútikov sa valila horúca voda a v pravidelných vlnách spolu s nekonečnou, pod prúdom sa stále tvoriacou penou opúšťala okraje vane.

   Ležala s hlavou vyvrátenou cez okraj. Oči privreté, ústa zomknuté. Celá biela, len červené, dohora vyvrátené predlaktia na okrajoch vane svietili pod cez ne sa prelievajúcou vodou.

   - Bella ! ... Preboha ! Bella ! ...kričal zúfalý a snažil sa ju zobudiť a dostať  z vane.

   Nešlo to. Až na niekoľký pokus sa mu podarilo zatvoriť kohútiky a uvoľniť odtok. Skúšal dostať ruky pod ňu, ale tlak priveľkého množstva vody ju ťahal späť. Pozbieral všetky sily a podarilo sa mu vyhrať nad neústupčivým živlom. Vytrhol ju z neho, pritlačil k sebe a vyšiel von z horúcej miniatúrnej miestnosti.

   Rýchlo ju preniesol do prvej izby a uložil na posteľ. Schytil deky, prikrývky, všetko, čo našiel  a pritláčal na ňu. Stále nejavila známky života.

   Premohli ho výčitky.

 „Prečo ?... Ani tu ťa nedokážem ochrániť?! Ako som ťa len mohol nechať samú...ako ? Čo som to za človeka ?...Nie, nie som človek...som netvor...netvor...monštrum, zbabelec...“

   - Bella, láska moja...prebuď sa...prebuď...prosím...nenechávaj ma zase samého...Bella ! -  zastonal.

   Sedel na okraji postele, vzlykal s hlavou na niekoľkých vrstvách prikrývok, akoby ju chcel zohriať aj vlastným telom.

   - Stále potrebujem...vašu...pomoc...- zašepkala a položila mu ruku na mokré vlasy.

   Vyskočil ako popálený.

   - Bella... – nevládal povedať nič viac.

   - ...asi som zamdlela...Bolo teplo a voda horúca...asi som...musela som zamdlieť...prepáčte mi to, prosím... – povedala ticho, ospravedlňujúco, že mu zase spôsobila problémy.

   Mlčky na ňu schovanú v hodvábnych prikrývkach jeho postele s úľubou hľadel. Vlasy sa jej vlhkom zvlnili, na líca vystúpil rumenec. Bola nádherná....

   - Potrebujem nejaké šaty, prosím... a tie moje budú asi mokré...- povedala unavene.

   - Samozrejme, pohľadám...prinesiem ti...nie, nikam nejdem ! Už nikdy ťa nenechám samú ! Ani na chvíľu !  ...- vravel roztržito mysliac to úplne vážne.

   - Som nahá...- odzbrojila ho.

   Zdvihol bezmocne ruky a cúvol, akoby si až teraz uvedomil, že tu pred ním leží tak, ako ju Pán Boh stvoril, že ju takú držal v náručí a niesol...a uložil do vlastnej postele.

  Obrátil sa, ako dobre vychovaný muž. Zdvihol ukazovák a dal sa vykladať stene oproti.

  - Niečo nájdem...ale pochop, nemám tu ženské veci...ak ti to nebude vadiť.... -

   Stále sa neobzeral, len vykročil do šatníka v rohu vyhýbajúc sa pohľadu smerom, kde stála masívna posteľ.

  - Nikam nechoď...nikam len nechoď... – opakoval dookola.

   Usmiala sa nad rozpakmi, ktoré mu spôsobila. Nepôsobil tak hanblivo. Sadla si. Odhrnula prikrývku a pozrela na seba. Bola nahá... Videl ju nahú...musel ju vidieť, keď ju sem niesol...Cítila sa zvláštne...

   Stál vo dverách šatníka ako duch bez dychu a bez pohnutia, s košeľami v rukách a sledoval, ako sa obzerá. Nemohol odtrhnúť pohľad od oblých kriviek jej tela, čo sa strácalo vo zvlnených plachtách, v ktorých bola zamotaná. Po pleciach, ramenách a dolu celým stredom chrbta sa vlnili stále polovlhké vlasy.

   Obzrela sa a pritiahla deky vyššie k tvári, ale zabudla, že celý chrbát má aj tak holý.

   - A teraz odíďte, musím sa obliecť. – povedala vážne.

   Položil  košele na okraj kresla.

   - Mám tu len toto...nejaké pyžamo a ...neviem...snáď ti niečo bude...Pripravím ti izbu...Tvoju izbu...Toto je moja izba....Ty budeš mať svoju... – koktal a nevedel, čo robiť.

   Vyšiel na chodbu a zatriasol hlavou, akoby sa bol práve prebudil zo sna.

domiceli