Obchodné
tajomstvá
kapitola
15
Prekvapenie
Predzáhradky naznačovali bohatšiu štvrť. Skalky a umne ostrihané kríky
zakrývali výhľady na domy, ale len do takej miery, aby bolo jasné, že tu nebývajú
obyčajní smrteľníci, že toto nie je obyčajné predmestie.
Pongo ťapkajúci popri Henrym zrazu zastal a prešľapoval na mieste,
chvostom vrtiac do strán.
Za zhruba poldruhametrovým rovno skoseným kríkom buxusu začínal obrovskými
prírodnými kameňmi vyložený chodník k domu starostky Storybrooku slečny
Reginy Mills.
Žena s chlapcom sa po psovi obzreli, usmiali sa, každý so svojím
myšlienkovým pochodom, končiacim v jednom jedinom spoločnom bode, že pred
starostkou má aj to úbohé zviera rešpekt a keď môže, stretnutiu s ňou
sa radšej vyhne.
Oni dvaja nemohli.
Dva biele stĺpy ohraničovali masívne dvere, čo pripomínali skôr portál.
Niekto si potrpel na honor a noblesu nielen v štýle prezentovania
vlastnej osoby obliekaním či postavením, ale aj hmotnými statkami. Starostka
bola skrátka „niekto“.
Dvere sa otvorili a odkryli vstupnú halu celú osvetlenú až ťahalo
oči.
- Ahoj, mami...- zamrmlal Henry, prešuchol sa povedľa ženy utierajúcej
si ruky do utierky a doslova vyletel po schodisku kdesi na poschodie
ťahajúc vak za sebou. Ten len tak nadskakoval na každom schode.
Regina zostala nepohnuto stáť zoči-voči mladej žene žmoliacej si prsty
na rukách a hľadajúcej slová, ktorými začať svoju návštevu.
- Ja...som si dovolila... – skúsila po chvíli.
- Tak to si si teda dovolila ! – zopakovala Regina po nej.
Z očí jej prskali blesky a každá mihalnica by najradšej škrtla
o viečko a horiac sa zaťala do krásnej tváričky pred sebou. Oprela sa
o veraje oboma rukami snažiac sa pôsobiť čo najvyrovnanejšie, ale hlavou
jej bežali stovky katastrofických scenárov, stačilo by siahnuť po ktoromkoľvek
z nich. Táto žena to mala spočítané.
- Henry, zlatko...vrátim sa o chvíľu. Nikam nechoď ! – zakričala
dovnútra stále nespúšťajúc návštevu z očí.
Vhodila handru ledabolo do predsiene, stiahla z vešiačika pri
dverách akési kľúče a buchla dverami.
- Boli by ste taká láskavá a nasledovali ma ? – povedala ešte milo a opätky tvrdo
zvonili na obrích ploských kameňoch odrážajúc
nielen vlastnosť materiálov, ale aj náladu majiteľky.
- Nevrátim sa do cely... – zostala Bella stáť,
len sa otočila za odchádzajúcou starostkou.
Tá zastala. Zhlboka sa nadýchla a prudko otočila. Neznášala, aby
jej protirečili. Vo vysvietenom okne na poschodí však stál Henry a díval sa na chodník.
Podišla k žene.
- Ani sa tam nemôžeš vrátiť. Tá cela už je
obsadená, milá moja...Ale ty sa predsa chceš dozvedieť niečo iné, však... –
zaliečavo s úsmevom na perách zašepkala a položila familiárne Belle
ruku na plece, jedným okom pozorujúc aj svojho syna.
Auto naštartovalo a zmizlo smerom späť do centra mestečka.
- Vedel som to ! – vykríkol chlapec, zabuchol knihu a vybehol
z izby. Potom sa vrátil vzal ju a rozbehol sa znova preč.
Doslova letel, hoci nezaviazané topánky, porozopínaná bunda
a veľká kniha pod pazuchou ho brzdili, uvedomoval si, že nemôže strácať
čas.
Za rohom sa k nemu pridal dobrácky Pongo, stále poctivo
čakajúci pod kríkom, hoci chvíľu predtým
váhal, či sa nemá rozbehnúť radšej za autom, kde sedel objekt, ktorý mal pánom
prikázaný pozorne strážiť. Neznášal tých veľkých plechových psov so štyrmi
kruhovými nohami, čo navyše smrdeli tým nesprávnym spôsobom. Rozhodol sa
vyčkať. Henryho mal však rád. S vyplazeným jazykom, občas postojac
a čakajúc mu udával smer aj zrýchľoval tempo.
Zotmelo sa úplne.
domiceli
MI
OdpovedaťOdstrániť