Obchodné tajomstvá
kapitola
20
Hopper
Jefferson vyskočil ako obarený, až mu deka
spadla z pliec. Chytil sa oboma rukami mreží a na čele sa mu zjavila
kolmá vráska.
- Hopper ?! – nahol hlavu, aby videl aj
ostatných prichádzajúcich.
Nikto viac nevstúpil. Ani šerif, ani
starostka, ani Gold. Navyše Hopper nemal ani tie sprosté putá...
- ...Gold
ma tu vyložil, aby som sa šiel udať... – zahlásil sucho Archie a pohľadom
pátral po predstaviteľovi spravodlivosti, hoci na prvý pohľad videl, že stanica
ho momentálne neobsahuje.
-
Typický pán Gold...- zaškeril sa Jefferson a pokýval uznanlivo hlavou,
že mu je to jasné.
Rýchlo sa však spamätal a prestrčil
ruku cez mreže ukážuc na kopu vecí na Grahamovom pracovnom stole .
- Tam! ...Pozrite...bola tu starostka
a hľadala Henryho. Vraj nie je doma... To je jej kabelka, možno tam bude
niečo zaujímavé... – šepkal rozrušením.
- Jefferson !!! – zhrozil sa úbohý poctivý
Hopper. – Budem síce obvinený z únosu, porušenia právomocí, lekárskeho
tajomstva a...-
- Prestaňte Archie, to si odpykáte neskôr,
teraz si švihnite a hľadajte!... Ešte v cele ste vraveli, že ste
s ním boli ako posledný a chlapec spomínal jej auto pred budovou veže. Nemohol
by byť tam ? – bola by to poľahčujúca okolnosť...keby sme ho našli...keby ste
ho našli...možno...- zaškeril sa Klobučník.
Na stole medzi papiermi s obrázkami
v rohoch bola kopa predmetov z dámskej kabelky: plno papierikov,
blok, perá... miniatúrny parfém, zrkadielko, peňaženka, kľúče...s visačkou
Knižnica. Hopper ich spomalene dvihol a ukázal Jeffersonovi.
- To je ono ! Teraz je to na vás ! – stlačil
muž v cele päsť a vystrčil palec.
Obzeral si čiernu palicu so zlatou hlavicou
trošku sklamane. Úbohá náhradníčka. Našťastie pre jeho vytríbený vkus, nemal možnosť vidieť ju úplne, lebo svetlo
nezažínal a orientoval sa vo vlastnom byte iba popamäti.
Obliekol sa, vzal pár drobností do vrecka
saka a zadným východom vyšiel do záhrady.
Začínalo sa brieždiť.
Kľúče v zámke zaštrkotali. Henry sa
prebudil a vyskočil na rovné nohy.
- Henry
? Si tu ? – ozvalo sa duto miestnosťou.
- Archie ! Archie, rýchlo. Ona je tu ! Bellu
zlá kráľovná zatvorila tam
vzadu...Neodpovedá mi...Musíme ju zachrániť ! – zakričal rozrušený
a s radosťou, že ho našiel práve Hopper a nie vlastná matka.
- Henry, počúvaj ma. Teraz nie je čas na
tvoje rozprávky. Celé mesto je hore
nohami a hľadá ťa. Musím ťa okamžite zaviesť domov !...a vrátiť nenápadne
kľúče na stanicu. – dodal Hopper akoby sám pre seba, nervózne sa klepúc
a obzerajúc na všetky strany.
Henry sa zamračil. „Títo dospeláci !
Nechápu, čo je dôležité ! Tvária sa tak a pritom...Ako môžu vôbec
existovať a ešte sa hrdiť tým, že majú deti a prácu... Nerobia vôbec,
ale vôbec nič užitočné a podstatné...“ mrmlal si v duchu.
A nechal sa vyviesť pred knižnicu do hmly začínajúceho sa rána.
Vtom mu prebleskla hlavou spásonosná
myšlienka. Vybral knižku spod pazuchy, rýchlo prelistoval, vytrhol jednu stranu
a starostlivo poskladal. Pozrel zdola na Archieho, ako sa
s roztrasenými rukami pokúša rýchlo zamknúť dvere knižnice a bez
opýtania preletel na druhú stranu cesty.
- Henry ! Stoj ! – počul za sebou.
„Nie, keď to vám nedochádza, spravím to sám
!“ zaťal sa a pridal.
Dobehol k obchodu pána Golda. Stále bol
zamknutý. Zohol sa a prestrčil poskladanú stránku popod dvere.
„Musí to vyjsť...“
Vrátil sa k vyplašenému zostresovanému
Hopperovi.
- Môžeme vyraziť. ...za mamou... – sklonil
hlavu a vykročil.
Stanica bola už rušná.
Starostka s rukou na čele chodila
nervózne z rohu do rohu, Graham sa tlmene vypytoval dobrovoľníkov, čo
hľadali po meste a striedavo prinášali negatívne správy a Jefferson si
spokojne pohadzoval kamienok, čo úchytkom vzal ešte z cely
v nemocnici.
- Henry ! – vykríkol ktosi, keď chlapec so
sklonenou hlavou pomaly vkráčal do miestnosti držiac Hoppera za ruku.
- Našiel som ho pred mojimi dverami do
ordinácie, keď som sa vrátil zo služby. – povedal pokojne a Henry sa
šibalsky usmial žmurknúc na neho.
Toto nečakal...
Hopper
využil pobláznenie ľudí zo šťastného návratu strateného a nenápadne
položil „požičané“ kľúče opäť medzi stále rozhádzané papiere na stole.
Iba Jefferson si ho všimol a pokýval
hlavou, vyhodiac opäť kamienok a obratne ho chytiac do dlane s uznanlivo zdvihnutým palcom.
domiceli
SI:
OdpovedaťOdstrániť