Mr. Gold Obchodné tajomstvá III., kapitola 34. PRSTEŇ

Obchodné tajomstvá III

kapitola 34

Prsteň

     Okná na terasu boli dokorán, do kuchyne vtiahlo teplé žlté slnko a rozvalilo sa na dlážke omámené pariacou sa  čerstvou kávou.

  Vošla ticho, ťahaná tou vôňou. Zozadu ho objala okolo hrude uložiac sa mu medzi lopatky ako do vankúša.

  - ...ale, niekto mal včera veľké predsavzatia, „že nič nebude...“  - usmieval sa na čepeľ noža, obratne krájajúc zeleninu na kolieska.

  - Veď ani nie je. Len sa ťa snažím odtlačiť, aby si mi nezjedol všetku reďkovku. – pritisla sa ešte viac uštipnúc ho za netaktnosť na bruchu.

- Śśśś...porezal som sa... -  pustil nôž a zdvihol prstenník.

  Priskočila, vzala prst do rúk a automaticky priložila k ústam zachytávajúc malú červenú kvapôčku  pritlačeným  jazykom.

  S hrôzou na ňu pozrel.

  Krv...krv...krv...Videl jej tvár ňou potriesnenú, vlasy polepené, mapy po lícach, zasychajúce prúdy tiahli sa jej pozdĺž pier...Všade samá...krv...!!!

- Čo ti je ?! ... – vystrašil ju jeho neprítomný výraz. - Pozri, nič to nebolo. Už ani pamiatka po zranení a ty...sa tváriš, akoby si mal vykrvácať, alebo akoby som bola nejaký krvilačný upír...-

  Až teraz sa prebral a striasol zo seba nepeknú víziu.

  Vyvrátil jej ruky hore dlaňami a pozeral na hrboľato zahojené jazvy nerovnomerne sa tiahnuce od zápästí k lakťom. Prešiel rukou nad jednou i nad druhou. Pod prstami sa mu trblietalo...Koža sa natiahla, vyrovnala, vyhladila.

  - Prepáč...len som si zrazu spomenul... – pustil jej ruky a pokračoval v krájaní, hoci už nebolo čo. Tak robil z koliesok polkolieska...a štvrťkolieska a nakoniec šmaril nôž do dresu, schmatol utierku, utrel si dlane a hodil ju na kôpku nešťastne nasekanej zeleniny, čo mala byť oblohou v hamburgeri.

  Nadvihla skrkvanú handru. Pragmaticky vyhodnotila situáciu.

  - Tak bude na obed zeleninový vývar. Teraz si dáme  kečup. – usmiala sa a otvorila dvierka na skrini. Nedočiahla. Stál na vrchnej polici. Musela nadskakovať.

  Nechal ju. Zámerne. Mala prikrátku košieľku. Nádherne zvlnenú na spodnom okraji.

  Pokývala hlavou, keď si uvedomila jeho potmehúdsky úsmev a naposledy vyskočila.

  Fľaša sa zakymácala a dopadla prudko dolu hlavou na zem. Rozpleskla sa na stovky drobných kúskov. Hustá červená tekutina bola všade...

  - O-ou. Hneď to upracem. –

  Krv...krv...krv...opäť celé litre krvi...a ona v ich strede...vnorená, ...nie, vynárajúca sa, ako jazerná víla so šialeným smiechom, zadŕhajúca sa tou krvou, čo sa jej valila z úst a očí a...

  - Dosť ! Prestaň, skonči  už konečne !...– skríkol.

  Mávol rukou a kalamita zmizla. Znova celú fľašu s kečupom držal v ruke. Zúrivo ju odložil na dres, kde sa ešte chvíľu triasla.

  Radšej nepovedala nič. Ticho si sadla za stôl a sklonila hlavu.

  - Prepáč. .. – priskočil, - To nepatrilo tebe... –  zašepkal, čo najjemnejšie a kvokol si k nej.

  Na mihalniciach sa jej zaleskli slzy.

  - Pre mňa - za mňa si tu každé ráno môžeme spraviť aj šľahačkovú vojnu a ..porozbíjaj pokojne všetky fľaše a zaváraniny, taniere aj šálky... čo nájdeš...okrem tej našej, samozrejme, ale neplač, prosím, neplač, Bella. Neznesiem, keď si smutná...– ukazovákom jej nadvihol bradu a pozrel do tváre.

  Nevrátila mu pohľad a slzy sa skotúľali po líci. Z každej strany jedna.

 Utrela si ich a trochu sa pousmiala.

 - Chceš mi povedať, že stále...že aj tu ju máš ?...moju puknutú šálku ? – spýtala sa neveriacky potláčajúc vzlyky.

 - ...našu... – oči mu zažiarili, že už sa nehnevá. – Mám ju vlastne v obchode... A vieš, čo ? Obleč sa a pôjdeme tam spolu...Ukážem ti, čo vlastne robím. Mám tam prekrásne veci, môžeš si vybrať, čo sa ti bude páčiť. Čokoľvek, čo by ti urobilo radosť. – vykladal.

  - A máš...aj snubné prstene ? – zahryzla si s otázkou do spodnej pery.

  Zdala sa jej privtieravá.

  Zatvoril päsť, poklopkal po nej prstami. Rozžiarila sa a keď ju otvoril, ležal na nej prstienok. Nebol hmotný. Bola to len ilúzia. Náhle sa zmenil na iný, potom na ďalší...na dlani sa mu konala celá klenotnícka prezentácia snubných prsteňov od výmyslu sveta.

  Smiala sa. Cez slzy.

  - Nechcela som dostať snubný prsteň  nakladaný v zelenine... v rozliatom kečupe...oblečená len v nočnej košeli... – utrela si nos.

  - Veď ani  nič nedostaneš,  – zatvoril dlaň a vyprskol pár trblietok do svetla terasy.

   Zvážnela.

  - Počkám ťa v aute. ..Alebo nie...Čo povieš na malú...dlhú prechádzku do mesta ? –

  - Uvidia nás...že sme... spolu... – zaváhala, hoci po ničom inom netúžila.

  - Budú sa s tým musieť zmieriť...Tak ako ja...- nešťastne vzdychol, žmurkol a radšej sa uhol, lebo pohľadom hľadala po stole, čo do neho za tú ironickú poznámku hodí.

domiceli