Obchodné
tajomstvá
kapitola
13
Obeta
Dvere zalomozili, rozleteli sa a dnu vkráčal rozrušený Hopper. Pongo zdvihol hlavu z jej stehna
a zavrtel chvostom rád, že vidí svojho pána. Strážil dobre.
Oprela sa rukou o opierku gauča, kde doteraz ležala schúlená
a unavene pozrela na muža, čo sa vrútil do svojej domovskej ordinácie. Už
príchod neveštil nič dobré.
Sadol si oproti a nevedel ako začať. Nemal ani odvahu pozrieť sa
jej do očí.
- Kde je pán Gold ? – spýtala sa s nádejou.
Pokýval záporne hlavou.
- Zmenili prístupový kód... – začal zoširoka. – Whale ma už podozrieva,
nedalo sa nenápadne...a navyše do toho prišla starostka.... – radšej ani
nedokončil.
Belle prebleskol hlavou rozhovor, čo zachytila u Jeffersona. Slovo
„starostka“ jej naháňalo hrôzu, napriek tomu, že tú osobu ani nepoznala. Vedela
len, že z ktovie akej príčiny chce ju...“Ale prečo ? Prečo som pre tú ženu
tak dôležitá ?“...nechápala.
Hopperovi jej bolo ľúto. Hneval sa sám na seba a náladu mu
nezlepšil ani pes oddane si položiac hlavu do jeho lona. Nezúčastnene ho
hladkal.
Mlčali.
Prekvapila ho otázkou, ktorú by ani vo sne nečakal.
- Kde nájdem starostku ?... Pôjdem za ňou a poprosím ju... –
- To... ale nie je dobré riešenie... – zaváhal, či jej má povedať všetko,
čo vie.
- Pochopte ma, keď ja teraz nepomôžem jemu, on nebude môcť pomôcť mne. –
povedala logicky, ale jemu to žiadny význam nedávalo.
Iba čo ho utvrdilo v tom, že pred sebou má ženu, ktorá zrejme
nepozná dobre život a jeho nástrahy či úskalia. Ktorá svojím dobráckym, až
naivným prístupom nepredpokladá, že by jej niekto mohol škaredo ublížiť...
- Prečo sa stále úfate v jeho pomoc ? Poznáte pána Golda vôbec ? –
spojil si Archie prsty na oboch rukách, oprel sa a zatiahol takmer
profesionálne, ako psychológ oboznamujúci sa na sedení so svojím pacientom.
- Nepoznám...- povedala ticho.
- Myslel som si...- zdvihol Hopper kútik úst.
- ...nepoznám vôbec nikoho, - pokračovala kráska, - ...ja dokonca nepoznám ani sama seba... -
uzavrela a zahľadela sa von oknom, akoby tam hľadala odpoveď na svoju
záhadou zastretú minulosť.
Hopper pokýval hlavou uvedomiac si až teraz, že stále ani on nevie meno
ženy, ktorú zachránil z cely a teraz hostí na svojom gauči.
„V suteréne sú skrátka vždy nejakí bezmenní“..., ako mu povedal
Whale. Zabudnuté, stratené existencie, ktoré nikomu nechýbajú...alebo ktoré
prestanú chýbať po nejakom čase... „Bola jednou z nich ? ...Bezmenná
možno, ale iste nie bezcenná, keď aj ten odľud Whale porušil všetky lekárske
prísahy, len aby jej zachránil život. Keď vystrájal ako zmyslov zbavený
dozvediac sa, že zmizla...ochotný zalarmovať aj starostku...Starostka...prečo
starostka a „bezmenná“ z útrob nemocnice...Celé to smrdí...A navyše pán
Gold. Pán Gold s tým iste bude mať niečo spoločné...Ale čo ?!...“
- Vedel som, že s tým budeš mať niečo
spoločné, práve ty, drahá ! – zvolal spokojne rozvalený na hrubej deke
s rukou pod hlavou, v ktorej stláčal pokrčenú látku, ktorá mu už pár
hodín zlepšovala náladu, keď sa v roztvorených hrubých otapacírovaných
dverách zjavila elegantne oblečená dáma s telefónom na uchu.
- Počula som, že vyvádzate, pán Gold... – zašepkala formálne nedívajúc
sa neho.
Usmievala sa. Hlas v telefóne jej zrejme rozprával niečo vtipné
alebo aspoň úsmevu hodné.
- Ale ja ? Čo ma roky nepoznáte, pani starostka ? Som stelesnenie pokory
a poníženosti. – zatiahol sarkasticky a preložil si nohu cez nohu,
nenamáhajúc sa vstať, hoci to bolo proti bontónu. Je predsa v blázninci...Aké
tam pravidlá slušnosti, aký tam rešpekt a úcta...k „dáme“...
- Pekná cela...Ktovie, kto ju zdieľal pred tebou ? – zaškerila sa
a z očí jej šľahali iskričky nenávisti.
- Každopádne ju už nezdieľa...a to ťa asi škrie... – využil Gold svoj
vycibrený pozorovací talent, ale začalo ho to zaujímať.
- Čo o tom vieš ? – povedala už bez úsmevu, vypnúc telefón.
- Všetko, drahá... – zaklamal rozšafne.
Zvrtla sa na opätku a zmizla. Dvere buchli, závory zaklapli. Až
teraz vyskočil z postele a vyrazil proti nim. Neskoro.
domiceli
TO
OdpovedaťOdstrániť