Mr.Gold Obchodné tajomstvá II., kapitola 26. OKNO

Obchodné tajomstvá

kapitola 26

Okno

    Obruč okolo hlavy začalo sťahovať. Alebo tvrdol betón. Prípadne oboje naraz. Vzduchu  rapídne ubúdalo. Možno by pomohlo otočiť sa na chrbát a vyslobodiť tvár z vankúša, ale urobte to, keď ju máte zaliatu v betóne veľkosti lavóra.

   Podarilo sa mu rozlepiť aspoň ľavé oko. Závesy boli ešte zastreté, okná zatvorené, ale deň si vonku hovel už iste dlho. Nemalo význam hľadať hlavu a už vôbec nie mozog či aspoň nejakú jeho bunku s útržkami včerajška.

   S námahou sa prevalil, ale vyležaný vankúš spôsobil len to, že sa mu tvár zmenila na piesočnú dunu a v momente zmeny klímy sa výdychom rozsypala. Zostal iba jej odtlačok v tvare lavóra a hučanie.

  Pokúsil sa nájsť končatiny. Ruky už ako tak držali na čele a snažili sa odstrániť z neho ten monolit, ale nohy...Bože, snáď len nie ďalší betón...

  S ťažkosťami odprezentovanými grimasou nadvihol hlavu a pozrel sa nad paplón.

  Ruky z čela prudko skĺzli na lakte a konečne otvoril oči. Dokorán.

  Schúlená do klbka tam skrz jeho nohy ležala ona. S rukami pod hlavou sa trochu pomrvila, ale jeho prudký pohyb ju nezobudil.

  Poškrabkal sa nad čelom, na holej hrudi...A klesol späť do perín s očami vyvrátenými a vyslanými na okamžitý prieskum posledných zvyškov pamäte s cieľom nájsť akúkoľvek jednu jedinú indíciu včerajšieho dňa....Hliadky sa vrátili s nulovým výsledkom...

   Nemalo zmysel pozerať pod paplón, tam bolo všetko jasné a holé ako  pravda.

   Neveriacky sa opäť zdvihol a podoprel na lakťoch, aby videl, že druhý nájomník jeho postele sa ešte neodhlásil a stále je tam na čierno ubytovaný...V jeho bielej košeli...

   - Dobré ránko, pán Gold... – usmiala sa Bella, už chvíľu ležérne podopretá o ruku a žmurkla.

   - ...aké to rááánko ?!... To musíš byť taká hnusne cynická k úbohému stroskotancovi... ?! – zašepkal polohlasom.

   - Tak... stroskotaných je tu po včerajšku zopár kúskov nábytku aj doplnkov, ale vy ste mali šťastie. Stál pri vás anjel...Včerajšia búrka vám, aspoň dúfam, veľmi neublížila, hoci... – tajomne zmĺkla.

   Stŕpol a snažil sa ju zamerať stále rozmazaným zrakom.

   - ...dobre...priznávam sa dobrovoľne ku všetkému, aj keď neviem...môžeš mi v skratke zhrnúť...vyvádzal som...veľmi... ?...nevedel ako začať.

   - Vôbec nie. Ku mne ste napríklad boli dosť zhovievavý, aj keď výčitky, kde som zas odflákla krídla a buchnáty medzi lopatky neboli veľmi povzbudivé pre vášho „anjela strážneho“... ale viac vás naštvala chodba, ktorá sa vraj pred vami schováva od strachu aj s vašou ...dovoľte, aby som vypípala prívlastky, ktorými ste ju v noci počastovali, izbou ... a k dverám, ktoré sa nechceli samé otvoriť, ste vôbec neboli milosrdný. A mali by ste sa ospravedlniť aj nočnej lampe...je tam v kúte, keby ste ju hľadali, lebo sa previnila len tým, že sa po lusknutí prstov sama nezažla... Potom ste uzavreli pár dohôd...myslím, že s košeľou a topánkami, vlastne len tou ľavou...ale neboli veľmi výhodné...-  

  - Stačí...skôr než budem donútený požiadať o milosť...môžeš, prosím, otvoriť okno ? Dochádza mi dych. -

  - ...aj atrament na dohody vám včera došiel, tak ste cez perinák odfaxovali svoju kravatu  ...myslím si, že to bolo nejakej únii chobotničiek, alebo komu.... Adresu nájdete stále na tej kravate na dne perináka, ale písali ste ju kvapkami do nosa, tak neviem... Dokonca ste nalepili aj list...z fikusu, .lebo známky sú vraj drahé a album máte aj tak v obchode...

   - Milosť !...To okno...prosííím...-  betón stále tvrdol...

  Zošuchla sa z postele.

  Nenechal si to ujsť, aj keď tajne sledoval len pomedzi prsty prilepené o tvár.

  Mocovala sa s ťažkými závesmi s garnižou až kdesi pri strope a nie a nie ich odhrnúť. Nakoniec sa to po poskakovaní, ťahaní a mykaní podarilo a mohla vysunúť okno až po samý vrch. Izbu naplnil čerstvý vzduch a svetlo.

  Otočila sa k nemu spredu a urobila poklonu netušiac, že svetlo, ako ostatne predpokladal, presvietilo jej košeľu a tiene boli viac ako veľavravné...

  „Raj...Kráľovstvo nebeské v priamom prenose...Kiež by tam zostala stáť až do večera. Prisahám, že sa nepohnem a budem predstierať aj infarkt, len aby som ju v tejto póze udržal...“ usmial sa, len tak dovnútra, sám pre seba, rád...že nie všetky neuróny ho opustili. Tie najdôležitejšie, tie, ktoré mu prinášali pôžitok...ho našťastie nezradili...ale nemusí o tom vedieť...

  - Zostaňte pekne v posteli. Vaše veci už podstupujú detoxikačnú kúru v práčke, o chvíľu je rad na vás, pán Gold. Prinesiem vodu s citrónom a nejaké chladivé obklady. A neskúšajte protestovať ! Videla som už dosť ! – zakončila rázne.

  - Tomu verím... – podotkol, pritiahnuc si paplón ku krku, s grimasou predstierajúc rozpaky.

   Všimla si to a pokývala výstražne prstom.

   Usmiala sa a zmizla do chodby, len čo sa jej podarilo odsunúť vyvalené dvere.

   Vrátila sa o trochu dlhšiu chvíľu v tričku a krátkej sukni. Nohy v príliš vysokých topánkach sa jej ešte neisto hojdali, aj  tácka s nádobami bola priťažká, tak šla len pomaly, z kroka na krok.

   - Ty máš šaty ? – nechápavo a trochu aj sklamane ju privítal.

   - Hej ! Krídla som fakt nenašla ! – pokývala hlavou.

   „Škoda“...

   Položila tácku na nočný stolík, mierne vyžmýkala pruh látky a necitlivo ho pricapla mužovi na čelo, až ho myklo.

   -  Si si medzi tým nemusela spraviť kurz karate... – precedil pomedzi zuby.

   - ...medzitým tu bola Ruby a priniesla mi veci. Keď počula, že ste ...ešte v posteli...chcela vám ísť osobne popriať skoré uzdravenie, ale presvedčila som ju, teda skôr vraj ju presvedčila tá vaša košeľa, čo ste mi požičali na spanie a vraj jej mám všetko porozprávať až potom...aj s detailami ! – vyžmýkala opäť handričku a tentokrát nežne mu ju priložila na boľavé čelo, hoci vopred zaťal zuby očakávajúc ďalší tvrdý hmat.

  - Povedz, prečo to robíš ? – sňal si obklad a úprimne sa jej pozrel do očí.

  Nevrátila mu pohľad. Sadla si na okraj postele a pozrela sa von oknom.

  -  Spomenula som si...-

  -  Ty si si spomenula ?! - takmer vyskočil do polosedu a chytil ju za obe ruky.

    Nevytiahla si ich, lebo ju držal priveľmi pevne, ale pokývala záporne hlavou usmejúc sa na neho trochu smutne.

  - Spomenula som si na Malého princa. To je taká kniha... -

  - Viem, kto je „Malý princ“- ...povedal sklamane.

  - ...mala som pocit, že si ako tá jeho líška a prosíš o to, aby som si ťa skrotila. A ja som to spravila, tak sa cítim byť za teba zodpovedná...

  - Stále lepšie ! – rozhodil rukami. - Stále lepšie a lepšie !!! Najprv brat a teraz nejaký zablšený cicavec ! – vykríkol a z očí mu vyšľahli jedovaté blesky. – A čo si vymyslíš nabudúce ? Há ?... Nejaké monštrum ?!... Netvora ?!...- nechal sa unášať hnevom.

   Vyskočila. Posledné slová sa jej zaťali rovno do srdca. Chytila sa za zhyb na ruke, zaťala pery a so slzami vybehla von z izby.

domiceli