...veľmi sa ospravedlňujem všetkým dvom čitateľom. Celé mesiace tu bola zle okopírovaná kapitola
( tzn. bola tu dvakrát po sebe uverejnená 21. kapitola časť 1. )
...napravila som to...táto tu mala byť !!!
Obchodné tajomstvá
kapitola
21
Stretnutie
2. časť
Hľadel na obrázok a hľadal súvislosti. Kto mu ho asi poslal ?
Prečo...Čo vlastne tento odkaz znamená...Znamená vôbec niečo...?
„Znamená všetko...Celý môj život...“ – dotkol
sa ukazovákom nakreslenej krásky a pomaly obkresľoval celú jej siluetu.
Zastavil sa pri knižke, z ktorej opisovala citát.
- To je ono ! Kniha... Odkiaľ je tá kniha...
Čo je to vlastne za knihu ?... – stále mal pocit, že je blízko odpovede, ale...
„Knihy. Milovala knihy...Tak veľmi milovala
knihy a...aj jeho.“ Teraz to už vedel. Celé
tie roky to vedel. Hneď od momentu, ako ju vyhodil...odstrčil, odmietol...Prižmúril
oči a unavenú tvár mu pokreslili smutné obrazy. Spomienky...
Okolo obchodu prefrčalo veľké auto
a zvonkohra sa od hrmotu slabo rozozvučala. Otvoril oči a pozrel von
cez predely vstupných dvier. Krížom cez cestu stála...hodinová veža a pod
ňou roky nepoužívaná, opustená knižnica.
- Knižnica !...-
Ruky sa mu triasli, ako v rýchlosti
hľadal kľúče od vlastnej záložne a nejaký rozumný dôvod, prečo sa práve
tam rozbehnúť. Všetko nechal tak, obchod nezamknutý a vyšiel von. Nič
teraz nebolo dôležité...
Stál pred uzamknutým vchodom starej
knižnice. Váhal len chvíľu. Potom ustúpil a z celej sily sa zahnal svojou
palicou s kovovým koncom A znova a znova...kým preglejka, ktorá
nahrádzala dávno vybité okná a vekom zosušené drevo okolo nepovolili.
Predral sa dnu, zmietol zo seba kúsky
práchnivých novín a triesok.
- Bella ! - zakričal z celej sily.
Odpovedalo mu len hrobové ticho a šero,
v ktorom sa trblietali čiastočky prachu v pásoch svetla, čo sem prišlo cez
dieru, kde kedysi boli dvere.
Vykročil.
Rozľahlou miestnosťou sa duto ozývali jeho
kroky prerývané zvonivým zvukom konca vychádzkovej palice.
Všade tma, prach a množstvo regálov
s knihami. Pátral po akomsi vypínači a hoci ho našiel, nefungoval. „Tieto
hlúpe nepraktické výdobytky modernej doby...“ mrmlal si v duchu.
V rohu zazrel pracovný stôl, zrejme pre knihovníčku. Dal sa
do prehľadávanie zásuviek. Bola tam. Sviečka. Dopoly vyhoretá...Bývalá
knihovníčka nesklamala. Čítať po tajme pri žltom svetle sviečky nevynahradila
žiadna žiarovka...Rituál knihomoľov starý tisíce rokov...
Zapálil ju a v jej svetle
hľadal ďalej.
Zvonka síce nepôsobila, ale bola to rozľahlá
budova. Plná kníh a zákutí.
Zaujalo ho monštrum v stene na jej
konci .
Výťah. Zrejme nebude fungovať na klasickú
elektrinu... Našiel zdroj. Záložný generátor. Pritlačil gombík veľkosti detskej
dlane tou svojou. Ozval sa hrmot a škripot stroja, ktorý sa roky
nepoužíval.
Ustúpil o krok. Všetko strašidelne
lomozilo a vydávalo nepríjemné zvuky zhrdzavených súčiastok, reťazí
a kladiek.
Dvere monštra sa zrazu odsunuli, buchli
o pánty na druhej strane, kúsok sa nárazom vrátili a zostalo ticho.
Plamienok sviečky sa triasol. Akoby zdola,
kam smeroval len pletivom omotaný výťah šiel akýsi prievan a zvuk
pripomínajúci šum obrej morskej mušle. Ochránil svetlo rukou a pristúpil
o krok bližšie. A ešte o krok, hoci to šlo ťažko, lebo sa
nezapieral o svoju palicu. Keď sňal
ruku z plameňa, ten mu z vďaky
osvietil takmer celý vnútorný priestor výťahu.
V jeho kúte sa čosi pohlo.
Sedela tam do klbka schúlená útla postava
s kolenami tesne pri brade a rukami obmotávajúcimi skoro celú hlavu,
aby nebolo vidno vystrašenú tvár. Triasla
sa strachom.
Chvíľu stál a mlčal. Tep sa mu
zrýchlil, srdce akoby sa dralo von.
- Bella...? – skúsil ticho.
Nič. Stvorenie sa triaslo a keby mohlo, zmenšilo by sa
a vtlačilo do pletiva.
Pristúpil ešte o kúsok. Sviečka
v ruke sa mu triasla, horúci vosk z nej sa vylieval na ruku, radšej
ju odložil na kovový výčnelok masívnej petlice. Urobil ďalší krok.
Útla postava zrazu natrčila pred seba
obranne obe ruky a ticho zašepkala.
-
Neubližujte mi, prosím...-
Otvoril dlaň a zakýval ňou, aby ju
upokojil. Tú doráňanú, plnú jaziev od skla.
Pomaly spúšťala ruky....A sviečka osvietila
jej tvár.
- Si to ty !...A živá...Ty žiješ ! –
vykríkol neveriacky a sklonil sa k nej dopadnúc na koleno, ledva sa
udržal svojej palice.
Nechápala. Nechápala, prečo na ňu tak
vyjavene hľadí, akoby videl ducha. Strhla sa, keď sa k nej priblížil
prstami, aby sa uistil, že nie je vidina, ale živý človek.
- Bella, láska moja ! – nevládal lapať dych.
- Kto je... Bella ? ... spýtala sa
nedôverčivo.
- ...viem, ja viem...ty nič nechápeš...ale
si tu ! Si živá. Našiel som ťa... Poď, pomôžem ti... – šepkal rozrušený.
Stále sa skŕčala do kúta, vyhýbajúc sa jeho
dotykom.
- Vy ...vy ste pán Gold ?! ...- skúsila so
strachom.
- Áno, áno, dušinka... – usmial sa takmer so
slzami v očiach.
Hľadela na muža pred sebou. Pery sa mu
triasli, v očiach mal smútok.
- Vy...vy ste ten muž z nemocnice....Tú
noc, čo som ...ušla...vyšli ste z dvier a pozerali von oknom do tmy...Boli
ste taký... smutný a osamelý... – spomínala si spomalene.
- Celý svoj život som bol osamelý. ...bez
teba...Myslel som si, že už som ťa navždy stratil, srdiečko...- dotkol sa jej
líca.
Už neuhla. Jeho dotyk bol mäkký, teplý, poskytujúci
upokojenie. Taký, po akom vždy túžila. Sklonila svoju tvár
a dotkla sa lícom jeho dlane, ktorej prsty ju pred chvíľou pohladili, prichytiac si ju rukami.
- Ste zranený, pán Gold....Kto...kto vám to
urobil ? – pošepkala súcitne.
- To nie je dôležité. To sa už nestane... Už
nikdy....teraz, keď som ťa našiel...bola si tu....tak blízko...a ja som to
netušil...- kýval hlavou nad premárnenými rokmi.
- V nemocnici...v suteréne...v cele...-
povedala trpko.
- Celé tie roky ?! – zhrozený skoro skríkol.
Mlčky prikývla a sklopila oči.
Neodolal. Vzal ju do náručia a mocne
privinul.
- ...To už sa nestane...Ochránim ťa. Teraz ťa
už ochránim a nikdy, nikdy nikomu nedovolím, aby ti ublížil!... - stisol
ju ešte mocnejšie, ako poklad, o ktorý ho už nikto neoberie.
- Viem, vraveli mi to všetci...že iba vy ma
môžete ochrániť... – odpovedala ticho zaboriac si tvár do záhybov jeho saka,
zhlboka vdýchnuc teplo a istotu jeho náručia.
- Bella, Bella...láska moja...jediná... –
šepkal neveriacky.
Mierne
sa odtisla.
- ...Ja ...ja naozaj neviem, kto je Bella,
pán Gold...a ...a ani prečo mi hovoríte „láska“...ja si totiž skoro nič
nepamätám... – nevedela, ako mu povedať, že tie slová jej naháňajú strach.
- Ja
viem, viem, srdiečko...všetko pochopíš... všetko ti poviem. – hľadal aj on
slová.
- Nechcem vás uraziť, pán Gold...Viem, chcete
mi pomôcť pochopiť, kto vlastne som...možno ma budete vedieť ochrániť
pred...tou ženou, čo ma ...zatvorila, ale...ja vás nemôžem ľúbiť... – zamračila
sa a zahryzla si do spodnej pery.
Posledné slová mu vyrazili dych.
Odpovede sa nedočkala, preto pokračovala.
- ...ja síce neviem, kto som...ale viem,
že... ho... milujem...Je to ťažké...Ja
neviem, kto to je a ...ale viem, že nikdy nebudem ľúbiť nikoho iného...-
pozrela sa na neho a hľadala v jeho pohľade odpoveď, či ju chápe.
Chytil ju oboma rukami za ramená až ustrnula.
- Ale to som predsa ja ! Ja...Bella...To
mňa...ľúbiš...ver mi...viem to ! – zašepkal zúfalo vediac, že kým trvá kliatba,
nepochopí to. A vidiac strach a znechutenie v jej očiach, radšej
odlepil ruky od jej drobných pliec a zúfalý ich spustil dolu, spolu
s hlavou.
Nedokázal už zadržať slzy.
domiceli
...tak a tu môj príbeh končí......ale nie, žartujem ! Tešili ste sa priskoro.
Bohužiaľ, už jestvuje aj druhá a tretia séria, lebo som našla dvoch čitateľov... :-)
Malo to byť písané dvakrát to isté za sebou? o.O Už sa teším na druhú sériu! :)
OdpovedaťOdstrániť...ospravedlňujem sa...nemalo ! Už som to napravila !!!
OdstrániťJEDNO
OdpovedaťOdstrániť